Vyhláška Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí o cestovných náhradách

Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí

z 27. februára 1984

Federálne ministerstvo práce a sociálnych vecí ustanovuje podľa § 43 ods. 1 zákona č. 133/1970 Zb. o pôsobnosti federálnych ministerstiev po dohode s Ministerstvom práce a sociálnych vecí Českej socialistickej republiky, Ministerstvom práce a sociálnych vecí Slovenskej socialistickej republiky a Ústrednou radou odborov:

§ 1

(1)

Touto vyhláškou sa upravujú náhrady cestovných, sťahovacích a iných výdavkov a niektoré ďalšie náhrady pri tuzemských pracovných cestách, pri preložení na pracovisko v inej obci, pri prijatí, pri niektorých prácach vyplývajúcich z osobitnej povahy povolania a v ďalších prípadoch uvedených vo vyhláške.

(2)

Vyhláška sa vzťahuje

a)

na pracovníkov v pracovnom (učebnom) pomere,

b)

na členov výrobných družstiev a členov jednotných roľníckych družstiev,

c)

na pracovníkov činných na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, ak sa poskytovanie náhrad medzi organizáciou a pracovníkom dohodne alebo ak to ustanovujú osobitné predpisy,

d)

na príslušníkov ozbrojených síl z povolania pridelených k civilným orgánom a organizáciám, ak ide o ich úkony v záujme týchto orgánov a organizácií,

e)

na osoby, o ktorých to ustanovujú osobitné predpisy.

§ 2

(1)

Výdavkami podľa tejto vyhlášky sa rozumie rozdiel medzi pravidelnými výdavkami pracovníka a nevyhnutnými vyššími výdavkami, ktoré pracovníkovi vznikajú v súvislosti s úkonmi uvedenými v § 1 ods.1.

(2)

Pravidelným pracoviskom (pracoviskami) pracovníka je na účely tejto vyhlášky organizačná jednotka (jednotky) organizácie (závod, prevádzka a pod.) dohodnutá ako miesto výkonu práce v pracovnej zmluve, prípadne inak určená organizáciou. Ak sa ako miesto výkonu práce dohodne celá obec a organizácia neurčí niektorú organizačnú jednotku (jednotky) v obci, sú pravidelnými pracoviskami všetky organizačné jednotky v obci. Ak sa ako miesto výkonu práce dohodne územie širšie ako jedna obec, sú pravidelnými pracoviskami všetky organizačné jednotky v obci sídla organizácie, pokiaľ organizácia neurčí ako pravidelné pracovisko určitú organizačnú jednotku (jednotky). Ak sa ako miesto výkonu práce dohodne územie širšie ako jeden kraj, môže organizácia pracovníkovi určiť ako pravidelné pracovisko aj jeho bydlisko v obci pobytu, aj keď v tejto obci organizácia nemá organizačnú jednotku.

(3)

Prechodným pracoviskom sa rozumie miesto mimo pravidelného pracoviska, na ktorom plní pracovník pracovné úlohy pri pracovnej ceste.

(4)

Obcou pobytu sa rozumie obec, v ktorej je pracovník hlásený na trvalý pobyt.1) Inú obec môže organizácia určiť za obec pobytu pracovníka na jeho žiadosť, ak pracovník v nej býva; tým sa rozumie, že je v nej vlastníkom alebo užívateľom bytu, za ktorý mu vznikajú výdavky, alebo v nej žije v spoločnej domácnosti vlastníka (užívateľa) bytu. Ak organizácia zistí, že pracovník v obci pobytu nebýva alebo nemá iný závažný dôvod, aby do tejto obce dochádzal, môže mu na účely tejto vyhlášky určiť za obec pobytu tú obec, v ktorej sa pracovník skutočne zdržiava, ak je to pre ňu hospodárnejšie.

(5)

Obcou pravidelného i prechodného pracoviska a obcou pobytu sa rozumie katastrálne územie obce (mesta, strediskovej obce), prípadne všetky katastrálne územia (územno-technické jednotky), ktoré územie obce vypĺňajú.2)

(6)

Organizácia aj pracovníci sú povinní postupovať pri vykonávaní vyhlášky s najväčšou úspornosťou; pri všetkých opatreniach, ktorých dôsledkom je výplata náhrad, vopred uvážia, či sú nevyhnutne potrebné a či sledovaný účel nemožno dosiahnuť úspornejšie iným vhodným spôsobom.

§ 2a

Na účely tejto vyhlášky sa u cudzincov za obec pobytu podľa § 2 ods. 4 považuje

a)

obec na území Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, v ktorej je cudzinec hlásený na trvalý alebo prechodný pobyt,2a) alebo

b)

obec pravidelného pracoviska (§ 2 ods. 2) u cudzincov, ktorí na území Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky nie sú hlásení na trvalý alebo prechodný pobyt.

§ 3

Podmienky pracovnej cesty

(1)

Pracovnú cestu pracovník vykonáva iba na základe predchádzajúceho rozhodnutia organizácie, ktorá pritom určí jej východisko, miesto ukončenia, čas trvania a spôsob dopravy, prípadne jej ďalšie podmienky. Organizácia môže po dohode s príslušnými odborovými orgánmi písomne určiť, v ktorých celkom výnimočných prípadoch nie je na pracovnú cestu potrebný predchádzajúci súhlas organizácie.

(2)

Pre určenie začiatku a konca pracovnej cesty vykonávanej verejným hromadným dopravným prostriedkom je rozhodujúci čas odchodu (prípadne obsadenie miesta) a čas príchodu určený cestovným (prepravným) poriadkom verejného hromadného dopravného prostriedku (s výnimkou miestneho dopravného prostriedku), ktorý pracovník použije na prekonanie vzdialenosti medzi obcou, ktorá bola určená ako východisko cesty, a obcou prechodného pracoviska a medzi obcou prechodného pracoviska a miestom ukončenia cesty. Pri použití lietadla je rozhodujúci cestovným poriadkom určený, prípadne skutočný čas odchodu autobusu z východiskového miesta dopravy cestujúcich na letisko a skutočný čas jeho príchodu na toto východiskové miesto.

(3)

V odôvodnených prípadoch organizácia určí začiatok a koniec pracovnej cesty odchylne s prihliadnutím na podmienky dopravy, najmä započíta čas strávený cestou k určenému dopravnému prostriedku a späť, pokiaľ je aspoň o 30 minút dlhší, ako je pracovníkova cesta z bydliska na pravidelné pracovisko, a prihliadne na meškanie verejného dopravného prostriedku pri spiatočnej ceste. Organizácia však nesmie paušálne pripočítavať určitý čas pred odchodom verejného hromadného dopravného prostriedku alebo po jeho príchode.

(4)

Pri použití iného než verejného hromadného dopravného prostriedku je pre určenie začiatku a konca pracovnej cesty rozhodujúci určený čas jeho odchodu z východiska cesty a skutočný čas jeho príchodu na miesto ukončenia cesty. V ostatných prípadoch je rozhodujúci čas skutočne strávený na pracovnej ceste.

(5)

Ak má pracovník na základe dohody o vykonaní práce uskutočniť pracovnú úlohu v mieste mimo obce pobytu, môže s ním organizácia v dohode dojednať, že mu poskytne náhrady ako pri pracovnej ceste. V dohode o pracovnej činnosti môže organizácia dojednať poskytovanie náhrad ako pri pracovných cestách, ak pracovníkovi určí pravidelné pracovisko.

§ 4

Druhy náhrad

(1)

Pri pracovnej ceste, na ktorú organizácia vyšle pracovníka plniť pracovné úlohy na prechodné pracovisko mimo obce pravidelného pracoviska a mimo obce pobytu, poskytne organizácia pracovníkovi

a)

náhradu cestovných výdavkov,

b)

náhrady za čas strávený na ceste,

c)

stravné,

d)

nocľažné,

e)

náhrady nevyhnutných vedľajších výdavkov.

(2)

Pri pracovnej ceste, na ktorú organizácia vyšle pracovníka plniť pracovné úlohy na prechodné pracovisko v obci pravidelného pracoviska alebo v obci pobytu, alebo pri ceste z pravidelného pracoviska na iné pravidelné pracovisko v tej istej obci poskytne organizácia pracovníkovi iba

a)

náhradu cestovných výdavkov,

b)

náhradu mzdy za čas strávený na ceste v pracovnom čase,

c)

náhrady nevyhnutných vedľajších výdavkov.

(3)

Ak je pracovník, ktorého obec pravidelného pracoviska nie je zhodná s obcou pobytu, vyslaný na pracovnú cestu z obce pravidelného pracoviska do obce pobytu alebo ak je mimoriadne povolaný z obce pobytu do obce pravidelného pracoviska, pričom mu vzniknú vyššie výdavky, poskytne mu organizácia popri náhradách uvedených v odseku 2

a)

náhradu za stratu času,

b)

stravné za čas prekonania vzdialenosti medzi uvedenými obcami, ak tento čas trvá aspoň 6 hodín.

§ 5

Náhrada cestovných výdavkov

(1)

Pracovníkovi patrí náhrada cestovných výdavkov za cestu medzi obcou východiska cesty, obcou (obcami) prechodného pracoviska a obcou miesta ukončenia cesty. Ak si pracovník nemohol obstarať ubytovanie v obci prechodného pracoviska, uhrádza mu organizácia aj preukázané cestovné výdavky za cestu do miesta ubytovania a späť. Cestovnými výdavkami sú výdavky za cestovný lístok (cestovné), letenku, miestenku, za použitie lôžkového alebo ležadlového vozňa a za použitie nájomného auta. Pri ceste vlakom do vzdialeností nad 200 km jedným smerom uhrádza sa cestovné za prvú vozňovú triedu; inak sa cestovné uhrádza iba za druhú vozňovú triedu.

(2)

Organizácia poskytne náhradu podľa odseku 1, ak pracovník cestovné výdavky preukáže (cestovným lístkom, letenkou, miestenkou a pod.). Pracovník je povinný využiť možnosť zliav cestovného, ak je to účelné, s výnimkou cestovných výhod, ktoré mu patria ako rodinnému príslušníkovi pracovníka odvetvia dopravy.

(3)

Pri strate dokladu o cestovných výdavkoch výnimočne možno tieto výdavky preukázať písomným vyhlásením pracovníka vyslaného na pracovnú cestu, ktoré potvrdí pracovník, ktorý dal príkaz vykonať pracovnú cestu, a prípadne spoluúčastník cesty.

(4)

Ak pracovník pri pracovnej ceste použije z vážnych dôvodov iný verejný hromadný dopravný prostriedok, než ktorý mu organizácia určila (§ 3 ods. 1), poskytne mu náhradu preukázaných cestovných výdavkov s výnimkou výdavkov za letenku; inak mu poskytne náhradu vo výške cestovného za určený verejný hromadný dopravný prostriedok za predpokladu, že preukáže výdavky za použitý dopravný prostriedok.

(5)

Podmienky používania vlastných cestných motorových vozidiel a iných vlastných dopravných prostriedkov a služobných vozidiel zverených pracovníkom do osobnej starostlivosti pri pracovných cestách a náhrady zaň ustanovujú osobitné predpisy.3)

(6)

Organizácia pracovníkovi uhrádza aj cestovné výdavky za dopravu v obci východiska a miesta ukončenia cesty a v obci prechodného pracoviska (ubytovania). Výdavky za použitie iných než miestnych hromadných dopravných prostriedkov je pracovník povinný preukázať.

§ 6

Náhrady za čas strávený na ceste

(1)

Pokiaľ čas strávený na pracovnej ceste inak ako plnením pracovných úloh spadá do pracovného času vyplývajúceho z určeného rozvrhu pracovných smien pracovníka (ďalej len „pracovný čas“), považuje sa za čas zameškaný pre prekážky v práci na strane organizácie. Za tento čas patrí pracovníkovi odmieňanému podľa mzdových predpisov hodinovou mzdovou tarifou náhrada mzdy vo výške priemerného hodinového zárobku bez mzdy za nadčasovú prácu; pracovníkovi odmieňanému mesačnou mzdou náhrada mzdy vo výške pomernej časti jeho základnej mesačnej mzdy.

(2)

Za čas strávený na pracovnej ceste prekonaním vzdialenosti medzi obcou východiska cesty, obcou (obcami) prechodného pracoviska (ubytovania) a obcou miesta ukončenia cesty mimo pracovného času patrí pracovníkovi náhrada za stratu času, ktorá je za každú celú hodinu

a)

v čase od 6. do 22. hodiny v pracovných dňoch 2 Kčs a v dňoch pracovného pokoja 3 Kčs,

b)

v noci, t. j. v čase od 22. hodiny do 6. hodiny, 3 Kčs, ak pracovník nepoužije lôžkový alebo ležadlový vozeň.

Zlomky hodín sa nesčítajú. Ak čas celej hodiny cesty spadá do časov, pre ktoré sú ustanovené rozdielne sadzby náhrady, poskytne sa vyššia sadzba.

(3)

Náhrada podľa odseku 2 nepatrí, ak pracovníkovi patrí za tento čas mzda za výkon práce; toto ustanovenie sa nevzťahuje na pracovníkov, ktorým organizácia poskytuje podľa osobitného predpisu odmeny za vedenie vozidla v súvislosti s výkonom povolania.4)

(4)

S pracovníkom činným na základe dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru5) možno v tejto dohode dojednať poskytovanie náhrady odmeny (odsek 1) a náhrady za stratu času (odsek 2), ak organizácia s pracovníkom v dohode dojedná rozvrhnutie času výkonu práce (začiatok a koniec).

§ 7

Stravné

(1)

Za každý celý kalendárny deň pracovnej cesty patrí pracovníkovi stravné vo výške 40 Kčs.

(2)

Pri pracovnej ceste, ktorá netrvá celý kalendárny deň, patrí pracovníkovi stravné vo výške

16 Kčs, ak pracovná cesta trvá 6 až 12 hodín,

25 Kčs, ak pracovná cesta trvá viac ako 12 hodín.

(3)

Za deň, keď sa nastúpila pracovná cesta, ktorá spadá do dvoch alebo viacerých kalendárnych dní, a za deň, keď sa ukončila, patrí pracovníkovi stravné podľa odseku 2. Ak bolo treba takú pracovnú cestu nastúpiť pred 6. hodinou alebo ju ukončiť po 20. hodine, patrí pracovníkovi za deň nástupu alebo ukončenia cesty stravné podľa odseku 1.

(4)

Pri pracovnej ceste, ktorá spadá do dvoch kalendárnych dní, sa upustí od oddeleného počítania stravného za jednotlivé dni, ak to je pre pracovníka výhodnejšie. Pri niekoľkých pracovných cestách vykonávaných v jednom kalendárnom dni sa stravné poskytuje za každú cenu samostatne.

(5)

Stravné nepatrí, ak organizácia pracovníkovi na pracovnej ceste zabezpečí bezplatné stravovanie. Náklad na stravu, ktorú organizácia pracovníkovi bezplatne zabezpečí, nesmie presiahnuť sumu stravného. Ak organizácia zabezpečí iba časť celodenného stravovania, je povinná stravné krátiť pri troch denných jedlách za raňajky o 9 Kčs, za obed o 16 Kčs a za večeru o 15 Kčs; pri inom počte jedál sa stravné primerane kráti. Ak organizácia zabezpečí bezplatné stravovanie v stravovacom zariadení, ktoré nie je verejným stravovacím zariadením, nesmie hodnota potravín spotrebovaných na prípravu jedál a nápojov prekročiť 65 % súm uvedených v predchádzajúcich vetách; v odôvodnených prípadoch výnimku môže povoliť orgán nadriadený organizácii. Ak bezplatné stravovanie zabezpečí iná organizácia, nesmie organizácia za vyslaného pracovníka uhrádzať (v účastníckom poplatku) inej organizácii za poskytnutú stravu viac, ako sú sumy stravného podľa predchádzajúcich ustanovení.

(6)

Príslušný ústredný orgán môže pre dôležité akcie medzinárodného významu (napr. vedecké sympóziá, semináre a pod.) spojené s účasťou značného počtu (podielu) zahraničných predstaviteľov výnimočne povoliť, aby sa pri spoločnom stravovaní účastníkov zabezpečilo bezplatné stravovanie vo vyššej sume, ako sa ustanovuje v predchádzajúcich ustanoveniach, najviac však 65 Kčs na osobu pri celodennom stravovaní.

(7)

Predchádzajúcimi ustanoveniami nie sú dotknuté predpisy pre hospodárenie s prostriedkami na pohostenie a dary.

§ 8

Nocľažné

(1)

Za každú noc, ktorú pracovník strávi na pracovnej ceste, patrí mu nocľažné vo výške 20 Kčs, ak mu organizácia nezabezpečí bezplatné ubytovanie alebo ak pracovník nepoužije lôžkový alebo ležadlový vozeň.

(2)

Pracovníkom vykonávajúcim montážne práce na staveniskách a pracovníkom na pracoviskách obdobného charakteru, ktoré určí organizácia po dohode s odborovým orgánom, zabezpečí organizácia zásadne bezplatné ubytovanie spravidla v závodných zariadeniach; v tomto prípade nocľažné pracovníkom nepatrí. Náklady organizácie na bezplatné ubytovanie pracovníka môžu byť najviac 20 Kčs denne; výnimku môže v odôvodnených prípadoch povoliť príslušný ústredný orgán.

(3)

Ak organizácia nezabezpečí bezplatné ubytovanie podľa odseku 2 alebo ak ho pracovník z vážnych dôvodov odmietne použiť, poskytne mu organizácia nocľažné vo výške 12 Kčs za každú noc. Vážnym dôvodom odmietnutia bezplatného ubytovania je najmä skutočnosť, že ubytovňa nezodpovedá predpisom o hygienických požiadavkách na zriaďovanie a prevádzku hromadných ubytovní,6) prípadne iným normám.

(4)

Ak je výdavok za ubytovanie vyšší ako ustanovené nocľažné, uhrádza sa pracovníkovi v preukázanej výške namiesto nocľažného. Ubytovacie zariadenie nesmie viazať ubytovanie tuzemských hostí pri pracovných cestách na povinný odber raňajok a zahŕňať ich cenu do ceny za ubytovanie. Pokiaľ pracovník príjme v ubytovacom zariadení raňajky, uhradí mu organizácia iba výdavok za ubytovanie bez ceny raňajok.

(5)

Ak pracovník cestuje v noci a nepoužije lôžkový alebo ležadlový vozeň, patrí mu popri náhrade za stratu času nocľažné alebo náhrada výdavku za ubytovanie iba vtedy, ak je nutený sa tej istej noci ubytovať pre včasný príchod alebo neskorý odchod.

§ 9

Náhrady nevyhnutných vedľajších výdavkov

Iné výdavky, ktoré pracovníkovi vznikajú popri výdavkoch za dopravu, za stravovanie a ubytovanie a ktoré pracovník musí nevyhnutne vynaložiť v súvislosti s plnením pracovných úloh na pracovnej ceste, organizácia mu uhrádza v preukázanej výške ako nevyhnutné vedľajšie výdavky (napr. poplatky za dopravu a úschovu nevyhnutných osobných a služobných batožín, pracovných pomôcok a náradia, za parkovanie vozidiel, za telefón, za kúpeľňu). Ako nevyhnutné vedľajšie výdavky sa neuhrádzajú výdavky za pranie bielizne, čistenie šiat a obuvi, poplatky za súkromné telefonické hovory a pod.

§ 10

Ustanovenia tejto časti sa nevzťahujú na cesty uskutočňované pri výkone niektorých prác vyplývajúcich z osobitnej povahy povolania, ak za ne pracovníkom patria náhrady podľa časti IV.

§ 11

Náhrady podľa tejto časti sa poskytujú pracovníkovi, ktorý bol v záujme organizácie preložený na pracovisko mimo obce pravidelného pracoviska a obce pobytu, a pracovníkovi, ktorý bol takto preložený na vlastnú žiadosť, pretože podľa lekárskeho posudku nie je vhodné, aby ďalej pracoval na doterajšom pracovisku (ďalej len „obec preloženia“).

§ 12

Za dni cesty do obce preloženia pri nástupe do práce a za dni cesty späť po skončení preloženia patria preloženému pracovníkovi (ženatému aj slobodnému) náhrady ako pri pracovnej ceste.

§ 13

Odlučné

(1)

Ženatému pracovníkovi, ktorý v dôsledku preloženia žije odlúčene od svojej rodiny pre nedostatok primeraného bytu v obci preloženia, patrí na úhradu vyšších výdavkov za stravu a ubytovanie odlučné za podmienky, že od neho nemožno požadovať, aby denne dochádzal do obce preloženia, a ak preukáže, že urobil opatrenia, aby získal byt v tejto obci.

(2)

Odlučné je prvé tri mesiace 45 Kčs, po troch mesiacoch 26 Kčs a po jednom roku 16 Kčs denne. Ak výdavky za ubytovanie v prvých 14 dňoch pobytu v obci preloženia sú vyššie ako 5 Kčs denne, uhrádza sa pracovníkovi aj rozdiel medzi touto sumou a preukázaným výdavkom za ubytovanie.

(3)

Organizácia môže pracovníkovi zabezpečiť bezplatné stravovanie a ubytovanie, a to predovšetkým v závodnom zariadení; v tomto prípade pracovníkovi odlučné nepatrí. Hodnota bezplatného stravovania môže predstavovať najviac sumy uvedené v odseku 2 znížené o 5 Kčs denne. Ak organizácia pracovníkovi zabezpečí len bezplatné stravovanie, patrí mu odlučné vo výške 5 Kčs denne, prípadne aj rozdiel podľa odseku 2 druhej vety. Ak mu organizácia zabezpečí len bezplatné ubytovanie, kráti sa odlučné o 5 Kčs denne; pre náklady organizácie na bezplatné ubytovanie pracovníka platia obdobne ustanovenia poslednej vety § 8 ods. 2.

(4)