Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 16/2018-104 z 2. apríla 2020 vo veci nesúladu zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 9 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a s čl. 5 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím

Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím vo svojom čl. 1 deklaruje cieľ jeho prijatia, ktorým je presadzovať, chrániť a zabezpečovať plné a rovnaké využívanie všetkých ľudských práv a základných slobôd všetkými osobami so zdravotným postihnutím a podporovať úctu k ich prirodzenej dôstojnosti. Avšak nástroje, ktorými štát tento cieľ zabezpečí, je ponechaný na úvahu každého štátu. Rovnaké využívanie ľudských práv a základných slobôd, vrátane práva na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, nie je možné vykladať a aplikovať totožne, keďže účelom zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu nie je kompenzovať každú fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím totožným spôsobom, ale čo najvhodnejším a najprimeranejším spôsobom, s prihliadnutím na jej osobitné vlastnosti asociálnu situáciu. Peňažné príspevky na kompenzáciu sú dávkami sociálnej pomoci, nárok na ne je posudzovaný na základe individuálneho a diskrečného posudzovania osobných potrieb žiadateľov o peňažný príspevok na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Tieto dávky, vyplácané z finančných prostriedkov štátneho rozpočtu, sú úzko prepojené na hospodársku a sociálnu situáciu štátu. Štát je oprávnený legitímne upraviť pravidlá a podmienky vyplácania týchto dávok a tým zabezpečiť adresné poskytovanie sociálnej pomoci. Uplatňované kritériá sú objektívne a zákonom špecifikované a v prípade, že sú splnené, priznávajú nárok na dávku. S uvedeným konštatovaním sa stotožňuje aj Súdny dvor EÚ v rozsudku Súdneho dvora zo dňa 16. septembra 2015 C-433/13 Komisia/Slovensko, ECLI:EU:C:2015:602.

Ustanovenia čl. 19 a čl. 20 dohovoru deklarujú rovnaké právo všetkých osôb so zdravotným postihnutím na nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti so slobodou voľby a kontroly vlastného života a právo na osobnú mobilitu. Predmetné ustanovenia dohovoru však dávajú zmluvným stranám pomerne široký priestor na voľbu nástrojov na presadzovanie a garantovanie týchto práv. Podľa čl. 19 písm. b) dohovoru: „Zmluvné strany ... zabezpečia, aby .... osoby so zdravotným postihnutím mali prístup k celému spektru podporných služieb, či už domácich alebo pobytových a ďalších komunitných podporných služieb vrátane osobnej asistencie, ktoré sú nevyhnutné pre nezávislý život v spoločnosti a pre začlenenie sa do nej a ktoré zabraňujú izolácii a segregácii v spoločnosti“. Podľa čl. 20 dohovoru zmluvné strany príjmu účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility a to aj tým, že

• uľahčia prístup osôb so zdravotným postihnutím ku kvalitným pomôckam na mobilitu, k zariadeniam, k podporným technológiám, k rôznym formám živej asistencie a k sprostredkovateľom, a to aj zabezpečením ich finančnej dostupnosti;“.

Zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu zabezpečuje presadzovanie a garantovanie týchto práv prostredníctvom rôznych opatrení, čím rešpektuje základné zásady dohovoru (čl. 3), a to predovšetkým rešpektovanie prirodzenej dôstojnosti, autonómie a nezávislosti jednotlivca [(čl. 3 písm. a)], ako aj plné a účinné zapojenie a začlenenie do spoločnosti [(čl. 3 písm. c)] a skutočnosť, že sú základom práva na nezávislý život a začlenenie sa do spoločnosti.

Ako už bolo uvedené, Výbor OSN pre osoby so zdravotným postihnutím vo svojich záverečných odporúčaniach k Východiskovej správe Slovenskej republiky v roku 2016 neprijal záver, že určenie akejkoľvek vekovej hranice je v rozpore so zásadou zákazu diskriminácie. Výhrady k vekovým hraniciam neboli napadnuté v procese ratifikácie dohovoru ani v Záverečných odporúčaniach Výboru OSN pre práva osôb so zdravotným postihnutím, ktorému boli tieto vekové hranice známe.

Podľa všeobecných záväzkov dohovoru v čl. 4 ods. 2, ak ide o hospodárske, sociálne a kultúrne práva, každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru, sa zaväzuje prijať opatrenia v maximálnom rozsahu svojich prostriedkov a v prípade potreby aj v rámci medzinárodnej spolupráce s cieľom postupne dosiahnuť plnú realizáciu týchto práv bez toho, aby to malo vplyv na záväzky obsiahnuté v tomto dohovore, ktoré sú v súlade s medzinárodným právom bezprostredne uplatniteľné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (viď. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3So 70/2005 z 3. novembra 2005, viď. aj uznesenie ústavného súdu II. ÚS 588/2017 zo dňa 6. októbra 2017) v nadväznosti na čl. 7 ods. 5 ústavy konštatoval, že ratifikovaný právny dokument nezakladá práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb tak, aby úprava obsiahnutá v tomto dokumente mohla mať výlučnú prednosť pred zákonom bez možnosti vnútroštátnej úpravy. Práva a povinnosti v ňom upravené (napríklad Dohovor o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ďalšie) nie sú stanovené jednoznačne a dostatočne konkrétne. Zároveň uviedol, že vnútroštátne právne predpisy môžu ustanoviť osobitné podmienky priznania dávok poskytovaných štátom, predovšetkým v rámci sociálneho zabezpečenia jedincov. Vzhľadom na uvedené je možné konštatovať, že osobitné podmienky priznania peňažných príspevkov na kompenzáciu sú tou zákonnou úpravou, ktorú dohovor predpokladá a je jeho konkrétnym naplnením.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku sp. zn. 1Sdo 8/2006 zo dňa 28. novembra 2006 uviedol, že dohovor je všeobecnou deklaráciou, ktorá však oprávňuje každú krajinu upraviť vnútroštátny zákon na svoje vlastné podmienky. Všeobecná deklarácia nie je záväzná, pokiaľ jej obsah je zapracovaný v konkrétnom právnom predpise. Na základe toho konštatoval, že Slovenská republika akceptovala dohovor, na konkrétne podmienky upravila možnosť riešenia otázok sociálneho zabezpečenia, tým pádom aj riešenie otázky priznávania peňažných príspevkov na kompenzáciu. Sprísnenie vyplácania sociálnych dávok v krajine ešte neznamená, že tieto sa priznávajú, resp. nepriznávajú v rozpore s dohovorom. Konkrétnosť právneho predpisu záleží nielen na otázkach všeobecného charakteru, ale aj na ekonomických a iných podmienkach tej - ktorej krajiny a na filozofii vyplácania sociálnych dávok. Z uznesenia ústavného súdu II. ÚS 588/2017 zo dňa 6. októbra 2017 vyplýva, že pokiaľ zákonodarca aplikoval takúto možnosť ustanovenia podmienky vzniku nároku na sporné sociálne dávky, v zmysle vyššie uvedeného nepostupoval v rozpore s dohovorom.»

27.

Vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti napokon vo svojom stanovisku dodáva: „Vláda zastáva názor, že nerovnaké postavenie v prístupe k časti sociálnej pomoci nemôže spočívať v osobitných podmienkach ustanovených právnou normou, ak tieto podmienky korešpondujú legitímnemu účelu v rámci regulácie tejto časti právnych vzťahov. Inými slovami, pri neopomenutí sledovania účelu jednotlivých inštitútov právnej regulácie kompenzácie sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, nie je možné pod pojem znevýhodnenie subsumovať priznanie inej vhodnejšej a účelnejšej pomoci. Navrhovateľkou napadnuté ustanovenia zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu objektívne určujú obmedzenia súvisiace s vekom, ktoré diskvalifikujú osobu pri prístupe ku konkrétnemu právu a jeho realizácii, avšak súčasne je štátom garantované poskytnutie a realizácia iného primeraného práva v rámci systému sociálnej pomoci, a to vo vzťahu ku všetkým vekovým skupinám obyvateľstva, rešpektujúc pritom princípy individualizácie, solidarity a ekonomickej únosnosti. Princíp rovnosti by bol narušený, ak by prijatá právna úprava neplatila pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky rovnako.

Pri posudzovaní rovnakého postavenia je rovnako nevyhnutné zamerať sa na rovnosť materiálnu. Výlučne formálna rovnosť nie je garantom pre naplnenie práva na rovnaké zaobchádzanie z akéhokoľvek dôvodu. Do zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu je premietnutá rovnosť spočívajúca v rovnosti príležitostí, rovnosti výsledku a rovnosti vo svojej plnej ľudskej dôstojnosti.

V súvislosti s vývojom právnej úpravy osobnej asistencie, opatrovania, ako aj poskytovania ďalších peňažných príspevkov na kompenzáciu, vývojom prístupu k postproduktívnej skupine obyvateľstva (aktívne starnutie, deinštitucionalizácia, predlžovanie veku dožitia) a adresnosti poskytovania sociálnej podpory a pomoci, je zo systémového hľadiska možné podrobiť potrebu existencie vekových hraníc pri vzniku nároku na predmetné peňažné príspevky na kompenzáciu, resp. optimalizovanie ich úrovne, odbornej analýze. Súčasne je však potrebné dodať, že v súčasnom mechanizme právnej úpravy by jednoduché zrušenie vekových hraníc predstavovalo dramatický zásah do systému sociálnej pomoci (napr. koexistencia osobnej asistencie a opatrovania), ale najmä do finančnej udržateľnosti systému sociálnej pomoci (predbežný vplyv cca 197 mil. €/rok).

Je preto nevyhnutné, aby prípadné zmeny vekovej hranice 65 rokov resp. 6 rokov, boli sprevádzané systémovými zmenami poskytovania dotknutých peňažných príspevkov na kompenzáciu pri zohľadnení princípu individualizácie, princípu solidarity a princípu ekonomickej únosnosti.“

28.

S ohľadom na už uvedenú argumentáciu sa vláda zastúpená ministerstvom spravodlivosti domnieva, že navrhovateľkou napadnutá právna úprava je v súlade s označenými ustanoveniami ústavy, paktu a Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo svojom náleze vyslovil, že návrhu navrhovateľky nevyhovuje.

III.2 Vyjadrenie verejnej ochrankyne práv k stanovisku vlády

29.

Navrhovateľka vo svojom vyjadrení k stanovisku vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti uvádza: „Stručne zhrňujúc svoj návrh vidím nesúlad vyššie uvedených právnych predpisov v troch zásadných smeroch, a to:

30.

Podľa navrhovateľky „... Dôsledkom aktuálneho právneho stavu je faktické vyčlenenie časti ohrozenej skupiny zdravotne postihnutých osôb z aktívnej spoločnosti a ich vytlačenie na okraj spoločenského záujmu. Takýto stav je podľa môjho názoru z hľadiska ústavného a medzinárodného práva neúnosný a nemožno ho ďalej akceptovať...“.

31.

K porušeniu pozitívnych záväzkov Slovenskej republiky v oblasti práv osôb so zdravotným postihnutím navrhovateľka uvádza: «Sociálne práva sú typické tým, že pre ich naplnenie je vyžadovaná aktívna činnosť štátu, sú preto spravidla formulované ako pozitívne povinnosti. „Naznačený pohľad vychádza z teórie o zaistení autonómneho a slobodného rozhodovania jednotlivca. Ak je najvyšším postulátom spoločnosti autonómne rozhodovanie jednotlivca, tak v situácii, ak sa ocitne v stave bez možnosti voľby, tak spoločnosť musí vyvinúť primeranú aktivitu na prekonanie tohto stavu jednotlivca. Následne potenciálny nedostatok autonómie vytvára záujem štátu na konštituovaní a realizácii sociálnych práv, ktorý je v ústavách právnych sociálnych štátov formulovaný ako aktívny záväzok zaistiť prostredníctvom distribúcie spoločenských statkov odstraňovanie neodôvodnenej faktickej nerovnosti (ale aj prirodzenej nerovnosti pri určitých skupinách osôb), t. j. takej nerovnosti medzi ľuďmi, ktorej nevyrovnávanie by mohlo viesť k neodôvodnenej tvrdosti voči určitým skupinám.“

Vychádzajúc z čl. 19 písm. b) dohovoru je právom všetkých osôb zo zdravotným postihnutím žiť v spoločenstve s rovnakými možnosťami voľby na rovnoprávnom základe s ostatnými, z čoho vyplýva tiež povinnosť štátu Slovenskej republiky prijať účinné a primerané opatrenia, aby „osoby so zdravotným postihnutím mali prístup k celému spektru podporných služieb, či už domácich alebo pobytových a ďalších komunitných podporných služieb vrátane asistencie, ktoré sú nevyhnutné pre nezávislý život v spoločnosti a pre začlenenie sa do nej a ktoré zabraňujú izolácii a segregácii v spoločnosti.“

Pozitívnou povinnosťou štátu nie je vytvoriť len jeden druh príspevku či služby, ale celé spektrum opatrení, ktoré majú byt’ zdravotne postihnutej osobe k dispozícii na základe vlastnej voľby, pričom musia byt’ zodpovedajúce jej zdravotnému stavu. Tieto opatrenia musia dotknutej osobe umožniť nezávislý život v spoločnosti, jej začlenenie do spoločnosti a brániť jej segregácii, izolácii či vyčleneniu na okraj spoločnosti. Jednou z explicitne vymenovaných služieb, ktoré štát musí osobám so zdravotným postihnutím garantovať, je osobná asistencia. Čl. 19 písm. b) dohovoru nerobí rozdiel medzi zdravotne postihnutými ľuďmi na základe veku, preto ide o právo a korešpondujúcu pozitívnu povinnosť štátu vzťahujúcu sa na všetky osoby so zdravotným postihnutím bez ohľadu na vek.

Na území Slovenskej republiky je táto pozitívna povinnosť štátu realizovaná prostredníctvom peňažného príspevku na osobnú asistenciu. Z jeho poskytovania sú však vylúčené osoby, ktoré nedovŕšili 6. rok veku alebo presiahli 65. rok veku (okrem výnimky podľa § 22 ods. 2 druhá veta zákona o peňažných príspevkoch). Vláda vo svojom stanovisku v zásade argumentuje, že nemôže ísť o porušenie tohto záväzku, keďže právny poriadok osobám vylúčeným z aplikácie ustanovenia § 22 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch poskytuje iné formy podporných dávok. Uvádza najmä rodičovský príspevok, príspevok na starostlivosť o dieťa a u osôb po prekročení 65. roku života má ísť o príspevok na opatrovanie. Vláda súčasne uvádza, že účelom peňažného príspevku na osobnú asistenciu je podpora osôb zo zdravotným postihnutím v produktívnom veku, čo vylúčené skupiny osôb nie sú. Som toho názoru, že vyššie uvedená argumentácia neobstojí.»

32.

Podľa navrhovateľky «Osobná asistencia je poskytovaná len v limitovanom počte hodín, pričom príspevok na osobnú asistenciu je priamym nárokom fyzickej osoby so zdravotným postihnutím, ktorý nemožno poskytovať, ak osobnú asistenciu vykonáva rodič, manžel prípadne iná zákonom vymedzená osoba (ustanovenie § 22 ods. 4 zákona o peňažných príspevkoch s výnimkou prípadov uvedených v § 22 ods. 5).

Takto vymedzenému účelu nezodpovedá žiadna iná sociálna dávka/príspevok v právnom poriadku Slovenskej republiky.

Príspevok na starostlivosť o dieťa je právnym nárokom rodiča dieťaťa, ktorého účelom je finančne podporiť starostlivosť o dieťa v jeho rodinnom prostredí, prípadne v špecializovanom prostredí (ustanovenie § 2 ods. 2 a ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č. 561/2008 Z. z. o príspevku na starostlivosť o dieťa a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Rodičovský príspevok patrí rodičom dieťaťa a jeho účelom je finančné zabezpečenie alebo podpora všeobecnej starostlivosti o dieťa (ustanovenie § 1 ods. 2 a § 3 ods. 1 zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Rovnako nemožno účel peňažného príspevku na osobnú asistenciu naplniť ani poskytnutím peňažného príspevku na opatrovanie. Účelom príspevku na opatrovanie je finančné zabezpečenie opatrovania ako každodennej pomoci fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím pri úkonoch sebaobsluhy, pri úkonoch starostlivosti o domácnosť a pri realizovaní sociálnych aktivít s cieľom zotrvať v prirodzenom domácom prostredí, ktorá je poskytovaná osobami, za ktorých opateru nemožno priznať peňažný príspevok na osobnú asistenciu (ustanovenie § 39 ods. 2 a § 40 ods. 3 a 4 zákona o peňažných príspevkoch). Zákon o peňažných príspevkoch v prípade opatrovania (na rozdiel od osobnej asistencie) stanovuje, že ho má vykonávať osoba blízka osobe s ťažkým zdravotným postihnutím (manžel, manželka, rodič, dieťa, vnuk a ďalší), prípadne iná fyzická osoba, ktorá však s touto osobou býva.

Skutočnosť, že peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na opatrovanie nemožno vnímať ako dávky rovnakého charakteru potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v stanovisku správneho kolégia, sp. zn. Snj 37/2016)...“

Z vyššie uvedeného možno vyvodiť, že inklúzia, spoločenské začlenenie a podpora samostatnosti, nezávislosti ako skutočný účel osobnej asistencie a jej finančného zabezpečenia prostredníctvom príspevku na osobnú asistenciu, nie je naplnená v podstatne obdobnej alebo rovnakej miere žiadnym iným z opatrení sociálneho zabezpečenia, na ktoré sa odvoláva vláda, vrátane sociálnych služieb, na ktoré poukazuje vláda. Sama vláda konštatuje, že tieto formy podpory sa logicky dopĺňajú a na seba nadväzujú, teda neplnia totožnú funkciu.».

33.

Navrhovateľka ďalej uvádza: «Rovnako z čl. 20 písm. a) a b) dohovoru vyplýva pozitívna povinnosť štátu prijať účinné opatrenia, ktoré „uľahčia osobnú mobilitu osôb so zdravotným postihnutím takým spôsobom a v takom čase, aký si zvolia ony sami, a to za prijateľné ceny“ a povinnosť prijať účinné opatrenia, ktoré „uľahčia prístup osôb so zdravotným postihnutím ku kvalitným pomôckam na mobilitu, k zariadeniam..., a to aj zabezpečením ich finančnej dostupnosti.“ Naplneniu tejto povinnosti, najmä v časti týkajúcej sa zabezpečenia finančnej dostupnosti zariadenia zabezpečujúceho mobilitu (v tomto prípade automobilu) rešpektujúc slobodnú voľbu zdravotne postihnutej osoby, zodpovedá v právnom poriadku Slovenskej republiky ustanovenie § 34 zákona o peňažných príspevkoch. Tomuto príspevku, ktorého cieľom je finančná pomoc štátu zdravotne postihnutej osobe pri zabezpečení finančne nákladného prostriedku prepravy — automobilu, na ktorý je odkázaná, svojím účelom nezodpovedá žiadna iná dávka či príspevok v právnom poriadku Slovenskej republiky. Generálne vylúčenie osôb so zdravotným postihnutím starších ako 65 rokov odkázaných na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom spod peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla má vo vzťahu k tejto skupine osôb charakter porušenia pozitívnej povinnosti vyplývajúcej z čl. 20 písm. a) a b) dohovoru. Popísané vylúčenie osôb je o to absurdnejšie, že právna úprava Slovenskej republiky nevylučuje osoby staršie ako 65 rokov z možnosti udelenia vodičského oprávnenia (ustanovenie § 78 ods. 1 a nasl. zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov), a súčasne im umožňuje požiadať si o príspevok na úpravu osobného motorového vozidla vo svojom vlastníctve (ustanovenie § 35 a nasl. zákona o peňažných príspevkoch). Neumožňuje im však z dôvodu veku požiadať o príspevok na zakúpenie takéhoto vozidla (napádané ustanovenie § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch).»

34.

Podľa navrhovateľky „... neobstojí argumentácia vlády spočívajúca v tom, že predmetné príspevky je možné priznať len aktívnej časti populácie (obyvateľstvu v produktívnom veku). Ich účelom totiž nie je len zabezpečenie prístupu k práci, ale celková inklúzia, začlenenie zdravotne postihnutých osôb do spoločnosti - teda aj zabezpečenie prístupu k vzdelaniu či voľnočasovým aktivitám. V tomto smere nepochybne aj detí do dovŕšenia 6. roku veku života môžu chodiť do materskej školy, ktorá spadá pod pojem vzdelanie a pri ktorej je pre inklúziu týchto detí nevyhnutná napr. osobná asistencia pri ceste do materskej školy či pri iných aktivitách podporujúcich inklúziu a začlenenie dieťaťa.

Rovnako pri osobách zo zdravotným postihnutím po dovŕšení 65. roku života platí, že môžu byt’ odkázané na osobnú asistenciu, ktorá im umožňuje byť aktívnou súčasťou spoločnosti. K takýmto osobám nemožno pristupovať tak, že po dosiahnutí 65. roku života už nemôžu aktívne participovať na spoločenskom živote. Túto situáciu reflektuje čiastočne aj zákon o peňažných príspevkoch, keď umožňuje aj osobám zo zdravotným postihnutím po dovŕšení 65. roku veku poberať príspevok na osobnú asistenciu za predpokladu, že ho poberali pred dovŕšením tohto veku (ustanovenie § 22 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch). Až absurdne potom vyznie vylúčenie osôb, ktorých zdravotný stav odôvodňoval požiadať o tento príspevok až po dosiahnutí 65. roku života.“.

35.

Navrhovateľka vo svojom vyjadrení ďalej uvádza, že „Obdobne to platí aj v prípade peňažného príspevku na kúpu motorového vozidla, kde zákon výslovne požaduje splnenie podmienky, že takto zakúpené osobné vozidlo bude používané na cestu do špecializovaného zaradenia alebo denného stacionára (ustanovenie § 34 ods. 6 zákona o peňažných príspevkoch), pričom sociálna služba takéhoto charakteru sa poskytuje aj osobám so zdravotným postihnutím starším ako 65 rokov (ustanovenie § 39 a § 40 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov). Považujem za potrebné zdôrazniť, že veková hranica 65 rokov podľa č1. 26 ods. 1 Dohovoru MOP o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia (č. 102) je vekovou hranicou starobného dôchodku, nie je hranicou poskytovania sociálnej pomoci osobám so zdravotným postihnutím pri spoločenskej inklúzii, začlenení do spoločnosti, pri zabezpečení nezávislosti a ľudskej dôstojnosti.“.

36.

Podľa navrhovateľky „Generálne vylúčenie skupiny osôb do dovŕšenia 6. roku života a po dovŕšení 65. roku života spod poskytovania peňažného príspevku na osobnú asistenciu a peňažného príspevku na kúpu osobného vozidla je tiež v rozpore s princípom individualizácie v sociálnych službách. Zákonodarca totiž generalizuje, paušalizuje vlastnosti osôb so zdravotným postihnutím daného veku a znemožňuje im nastaviť systém podpory tak, aby zodpovedal ich individuálnym potrebám a požiadavkám zodpovedajúcim čo možno najširšiemu začleneniu do spoločnosti. Vláda v stanovisku uvádza, že veková hranica 65 rokov pre poskytnutie peňažných príspevkov na osobnú asistenciu a kúpu motorového vozidla bola nastavená tak, aby ich mohli poberať ľudia, u ktorých možno spravodlivo očakávať, že budú vykonávať aktivity, ktoré sú predpokladom pre priznanie uvedených príspevkov. Zároveň však uvádza, že nárok na peňažné príspevky na kompenzáciu je posudzovaný na základe individuálneho diskrečného posudzovania osobných potrieb žiadateľov. Paušálne nastavenie vekovej hranice teda nemá svoje opodstatnenie, nakoľko právna úprava priznávania peňažných príspevkov na kompenzáciu je ako celok nastavená tak, aby u každého jednotlivca mohli byť v procese rozhodovania zohľadnené jeho individuálne potreby a aby ten ktorý príspevok bol priznaný iba v prípade, že u konkrétnej osoby skutočne naplní svoj účel.“.

37.

Podľa navrhovateľky „... je mimoriadne potrebné podporovať inklúziu a nezávislosť osôb so zdravotným postihnutím práve v tých skupinách, ktoré sú na segregáciu a izoláciu najnáchylnejšie. Teda v prípadoch maloletých detí, kde je osobitná starostlivosť potrebná na ich začlenenie do spoločnosti v procese socializácie (prípadne nedostatky v takomto procese sa totiž s maloletým dieťaťom môžu niesť po celý život) a tiež v prípadoch starších osôb, u ktorých je zvýšené riziko ich sociálneho vylúčenia...“.

38.

Navrhovateľka je toho názoru, že „Vládou tvrdená ekonomická náročnosť zabezpečenia príspevku na osobnú asistenciu a príspevku na kúpu motorového vozidla pre všetky vekové skupiny osôb so zdravotným postihnutím ... zostala v rovine nepodloženej hypotézy. Domnievam sa, že pokiaľ vláda žiada zohľadniť značnú ekonomickú náročnosť nejakého opatrenia či rozhodnutia je povinná túto náročnosť aj primerane preukázať... K značnej ekonomickej náročnosti vláda vo svojom stanovisku uvádza, že dôsledkom kumulácie sociálnych opatrení po zrušení vekových hraníc (konkrétne v prípade koexistencie osobnej asistencie a opatrovania) by išlo o predbežný ekonomicky vplyv cca 197 mil. eur/rok. Vláda však bližšie neuvádza, ako tieto náklady odhadla. Argumentácia vlády podľa môjho názoru neobstojí, keďže zákonodarca explicitne vylučuje kumuláciu sociálnych opatrení uvádzaných vládou (napr. § 40 ods. 23 zákona o peňažných príspevkoch, § 41 ods. 3 zákona č. 448/2008 Z. z.).“.

39.

K porušeniu princípu rovnosti v dôstojnosti a právach a zákazu diskriminácie v spojení s právami osôb so zdravotným postihnutím na sociálne zabezpečenie navrhovateľka uvádza: „Z čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. l ústavy vychádza generálny princíp alebo požiadavka rovnosti osôb v právach. Osobitne je táto požiadavka upravená aj v čl. 5 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 2 ods. 2 paktu, ktoré okrem iného garantujú zákaz diskriminačného zaobchádzania s osobami odkázanými na sociálne zabezpečenie, konkrétne s osobami so zdravotným postihnutím pri prístupe k sociálnym opatreniam. ...požiadavky zákazu nerovnakého a diskriminačného zaobchádzania boli... porušené napádanou právnou úpravou ustanovením § 22 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch vo vzťahu k právam korešpondujúcim čl. 9 paktu a čl. 19 písm. b) dohovoru (prístup k peňažnému príspevku na osobnú asistenciu) a napádanou právnou úpravou ustanovením § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch vo vzťahu k právam korešpondujúcim čl. 9 paktu a čl. 20 písm. a) a b) dohovoru (prístup k peňažnému príspevku na kúpu motorového vozidla).“

40.

Podľa navrhovateľky „V posudzovanom prípade... došlo k vyčleneniu skupiny osôb so zdravotným postihnutím, do ktorej spadajú osoby mladšie ako 6 rokov ... a staršie ako 65 rokov... Komparátorom tejto vyčlenenej skupiny môžu byt’ osoby zdravotne postihnuté, ktoré však majú viac ako 6 rokov a menej ako 65 rokov veku...

Dôvodom vyčlenenia je vek osôb so zdravotným postihnutím. Vek považujem za neospraved1niteľný diskriminačný dôvod, keďže ide o vlastnosť nezávislú od vôle jednotlivca...

Vyčlenená skupina nemá nárok na konkrétne príspevky..., pričom k týmto príspevkom neexistuje v právnom poriadku relevantný ekvivalent... Diskriminácia má preto charakter odopretia výhody, ktorú právny poriadok priznáva iným osobám v obdobnom postavení ako vyčlenená skupina osôb.

... diskriminácia v tomto prípade nie je legitímne ospraved1niteľná, a súčasne ide o celkom zjavne neprimeraný zásah do práv jednotlivca.“.

41.

Navrhovateľka vo svojom vyjadrení dodáva: „Historicky argument vlády je postavený na tom, že vekové hranice sú v zásade pozostatkom predchádzajúcej právnej úpravy z roku 1996, resp. 1998. Tento argument však... nezakladá legitimitu diskriminačného zaobchádzania s porovnateľnými skupinami. Inými slovami to, že právna úprava dlhodobo diskriminuje časť osôb so zdravotným postihnutím ešte neznamená, že takáto právna úprava je ústavná alebo v súlade s medzinárodným právom. Nad rámec vyššie uvedeného považujem za potrebné zdôrazniť, že pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť dňa 25. júna 2010 Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím. Keďže ide o prednostnú medzinárodnú zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, bolo povinnosťou Slovenskej republiky upraviť ustanovenia zákonov dohovoru odporujúce tak, aby sa dostali do súladu. Skutočnosť, že niečo bolo v minulosti upravené inak, Slovenskú republiku tejto zodpovednosti nezbavuje. Rozhodnutia ústavného súdu a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré odkazuje vláda, sa na tento prípad nevzťahujú...

... Podľa môjho názoru účelom týchto príspevkov nie je výlučne len zabezpečenie dochádzky do zamestnania (a z toho vyplývajúce naviazanie na produktívny vek), ale celkové zabezpečenie nezávislosti, mobility a spoločenskej inklúzie osoby so zdravotným postihnutím. Potreba naplňovania účelov nezávislosti, mobility a spoločenskej inklúzie osoby so zdravotným postihnutím môže byt’ v nižšom veku (do 6. roku života) oveľa vyššia (v súvislosti so začlenením do kolektívu a spoločnosti pri dochádzke do materskej školy a v súvislosti so začatím procesu socializácie) ako v neskoršom veku a rovnako pri osobách starších ako 65 rokov ide o osoby z dôvodu svojho veku a zdravotného postihnutia väčšmi ohrozené izoláciou a spoločenským vylúčením než mladšie osoby. Z týchto predpokladov vychádza aj čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) dohovoru a čl. 9 paktu, keď priznávajú tam uvedené nároky všetkým osobám so zdravotným postihnutím bez ohľadu na ich vek... Nie je ... prípustná argumentácia vlády vo vzťahu k vekovému limitu 65 rokov pre priznanie príspevku na kúpu motorového automobilu založená na predpoklade, že osoba so zdravotným postihnutím majúca viac ako 65 rokov už nie je spoločensky aktívna, prípadne jej spoločenská aktivita už nemôže vyžadovať na presuny osobné motorové vozidlo (napriek tomu, že právna úprava Slovenskej republiky takejto osobe umožňuje udeliť vodičské oprávnenie a priznáva jej aj právo na príspevok na úpravu osobného motorového vozidla v jej vlastníctve)...

Som tiež toho názoru, že vláda musela pri pristúpení k dohovoru, aj s ohľadom na obsiahnuté záväzky, počítať s primeranou finančnou záťažou. Reflektujúc argument ekonomickej záťaže však naďalej nepovažujem za primerané svojvoľné diskriminačné vyčlenenie skupiny ohrozených osôb na základe veku. Ekonomickú udržateľnosť môže zákonodarca docieliť legislatívnym zákazom kumulácie vybraných príspevkov, úpravou ich výšky, prípadne inými legitímnymi opatreniami.“

42.

K porušeniu princípu rovnosti v dôstojnosti a v právach a zákazu diskriminácie samostatne navrhovateľka uvádza: „... som toho názoru, že z čl. 12 ods. 1 ústavy a čl. 5 ods. 1 a 2 dohovoru možno vyvodiť zákaz nerovnakého zaobchádzania, ktorý nemá akcesorický charakter, ale je samostatne stojacim princípom. K jeho porušeniu dochádza v prípade, ak ide o svojvoľné nerovnaké zaobchádzanie...“

43.

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu navrhovateľka v závere svojho vyjadrenia uvádza, že v plnom rozsahu zotrváva na podanom návrhu.

III.3 Stanovisko národnej rady k návrhu verejnej ochrankyne práv

44.

Národná rada vo svojom stanovisku k návrhu navrhovateľky uvádza: «Zákon č. 447/2008 Z. z. upravuje právne vzťahy pri poskytovaní peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, právne vzťahy pri vyhotovení preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, vyhotovení preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom, parkovacieho preukazu pre fyzickú osobu so zdravotným postihnutím a právne vzťahy na účely posudzovania potreby osobitnej starostlivosti poskytovanej podľa zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Cieľom úpravy vyššie uvedených právnych vzťahov je podľa § 1 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z. z. podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti za podmienok a v oblastiach ustanovených týmto zákonom. Uvedený právny predpis súčasne v § 2 ods. 1 uvádza, že zmiernenie alebo prekonanie sociálneho dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia je možné kompenzovať tak peňažnými príspevkami na kompenzáciu podľa zákona č. 447/2008 Z. z., ako aj poskytovaním sociálnych služieb podľa zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov. Samotná kompenzácia tak nie je obmedzená iba výlučne na peňažné príspevky podľa zákona č. 447/2008 Z. z...

Z hľadiska vývoja navrhovateľkou napadnutej právnej úpravy uvádzame, že dolná veková hranica 6 rokov na získanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu bola do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedená zákonom č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 1998. Dôvodová správa k uvedenému návrhu zákona, ktorý pôvodne obsahoval dolnú hranicu na úrovni 7 rokov veku, pričom táto bola počas prerokúvania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky pozmeňovacím návrhom znížená na hranicu 6 rokov veku, uvádza, že „Aj keď občan s ťažkým zdravotným postihnutím je odkázaný na pomoc inej osoby, umožňuje sa, aby sám rozhodol a vybral si osobu, ktorá mu túto pomoc poskytne. V rámci takto koncipovanej osobnej asistencie vidíme záruku toho, že občan s ťažkým zdravotným postihnutím prestáva byť v pozícii opatrovaného, ale stáva sa aktívnym subjektom riešenia svojej životnej situácie. V roku 2008 prijatý zákon č. 447/2008 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2009 prakticky len prevzal právnu úpravu predchádzajúceho právneho predpisu, týkajúcu sa dolnej hranice na poskytovanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu.

Pokiaľ ide o ďalšiu navrhovateľkou napadnutú právnu skutočnosť, a teda hornú vekovú hranicu 65 rokov na získanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu, táto bola ako jedna z podmienok vzniku nároku na uvedený peňažný príspevok doplnená do zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov jeho novelou, a to konkrétne zákonom č. 450/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 387/1996 Z. z. o zamestnanosti v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2001. Ako uvádza dôvodová správa k stanoveniu hornej vekovej hranice, „Navrhuje sa zúžiť okruh občanov s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorým je možné poskytovať peňažný príspevok na osobnú asistenciu tak, že sa určuje horná veková hranica na 65 rokov veku. Neobmedzením hornej vekovej hranice dochádzalo k situáciám, že sa poskytoval tento peňažný príspevok aj starším občanom, pričom cieľ osobnej asistencie (podpora nezávislosti a spoločenskej integrácie občana) sa tým nedosiahol. Finančné prostriedky získané z tohto peňažného príspevku riešili skôr ekonomickú situáciu v rodine, než zmenu kvality života starších občanov. Dôvodová správa taktiež uvádza, že táto veková hranica bola stanovená v súlade s Rezolúciou Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov č. 37/51 z roku 1982.

Podmienky nároku na príspevok na osobnú asistenciu boli následne upravené zákonom č. 721/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Uvedený právny predpis s účinnosťou od 1. januára 2005 novelizoval zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov, pričom pozmeňujúcim návrhom bola do uvedeného zákona doplnená úprava, podľa ktorej Peňažný príspevok na osobnú asistenciu možno poskytovať občanovi s ťažkým zdravotným postihnutím po dovŕšení 65. roku veku, len ak je tento občan zamestnaný.“. Cieľom uvedenej zmeny bola podľa odôvodnenia pozmeňujúceho návrhu podpora aktívneho života občanov s ťažkým zdravotným postihnutím tým, že vytvorila podmienky umožňujúce zotrvať v pracovnom procese, resp. opätovne sa zamestnať aj občanom s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorí sú starší ako 65 rokov a sú odkázaní na osobnú asistenciu.

Prijatím zákona č. 447/2008 Z. z. bola prevzatá dovtedajšia právna úprava nároku na príspevok na osobnú asistenciu, avšak s tým, že tento príspevok možno poskytovať aj po 65. roku veku za podmienky, že ťažko zdravotne postihnutá fyzická osoba je zamestnaná. Navyše, zákonodarca zaviedol do právnej úpravy aj výnimku, podľa ktorej po tom. ako fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím dovŕši 65. rok veku, možno jej tento príspevok poskytovať len v tom prípade, ak jej bol uvedený príspevok poskytovaný pred dovŕšením 65. roku veku.

Rovnako aj horná veková hranica 65 rokov pri peňažnom príspevku na kúpu osobného motorového vozidla bola do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedená zákonom č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov. Zákonom č. 155/1999 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení zákona č. 389/1998 Z. z., bola táto hranica zvýšená na 68 rokov, a následne zákonom č. 450/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 387/1996 Z. z. o zamestnanosti v znení neskorších predpisov, bola vrátená na pôvodnú hranicu 65 rokov. Následne novoprijatý zákon č. 447/2008 Z. z. uvedenú podmienku len prevzal.».

45.

Podľa národnej rady „Peňažné príspevky na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia podľa zákona č. 447/2008 Z. z. sú dávkami sociálnej pomoci. Potreba ich pridelenia konkrétnemu žiadateľovi je posudzovaná výlučne individuálne na základe jeho potrieb, adresnosti dávky a možnosti jej efektívneho využitia potenciálnym prijímateľom, teda tak, aby jej pridelenie splnilo svoj účel. Práve dosiahnutie legitímneho cieľa vyplácaním peňažných príspevkov, ktorých sa dotýka podanie navrhovateľky, považujeme za kľúčové pre posúdenie stanovenia vyššie uvedených vekových hraníc.“.

46.

K vekovému obmedzeniu pri poskytovaní peňažného príspevku na osobnú asistenciu národná rada vo svojom stanovisku uvádza: «Podmienky poskytovania peňažného príspevku na osobnú asistenciu upravuje § 22 zákona č. 447/2008 Z. z. Podľa § 20 ods. 1 uvedeného zákona je osobnou asistenciou pomoc fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím, a to pri činnostiach, ktoré sú uvedené v prílohe č. 4 zákona č. 447/2008 Z. z. Osobnú asistenciu vykonáva osobný asistent a jej účelom je podľa § 20 ods. 2 uvedeného zákona „aktivizácia, podpora sociálneho začlenenia fyzickej osohy s ťažkým zdravotným postihnutím a podpora jej nezávislosti a možnosti rozhodovať sa a ovplyvňovať plnenie rodinných roli, vykonávanie pracovných aktivít, vzdelávacích aktivít a voľnočasových aktivít.“.

Peňažný príspevok na osobnú asistenciu je teda finančným nástrojom, ktorý má kompenzovať náklady súvisiace so zabezpečením osobnej asistencie príjemcu tohto príspevku, pričom ako vyplýva aj z činností, pri ktorých príjemcovi peňažného príspevku asistuje osobný asistent, osobná asistencia je zameraná na osoby v produktívnom veku. V nadväznosti na vyššie uvedený cieľ osobnej asistencie je nutné sa zamyslieť, či je možné ho dosiahnuť aj v prípade dieťaťa, ktoré má menej ako 6 rokov. Domnievame sa, že dosiahnutie tohto cieľa je u tejto skupiny fyzických osôb prakticky nesplniteľné, v nadväznosti na čo je upravená aj dolná veková hranica pre poskytovanie peňažného príspevku na osobnú asistenciu. Slovenská republika však v období, kým dieťa nedosiahne 6 rokov veku, ponúka iné formy podpory. Ide napr. o tzv. predĺžený rodičovský príspevok podľa zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý je v prípade, ak má dieťa dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, vyplácaný do šiestich rokov veku dieťaťa. Rovnako do tohto veku dieťaťa, ktoré má dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, je vyplácaný aj príspevok na starostlivosť o dieťa podľa zákona č. 561/2008 Z. z. o príspevku na starostlivosti o dieťa o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Navyše, štát za fyzické osoby, ktoré sa riadne starajú o takéto dieťa, a teda popri tejto starostlivosti nemôžu vykonávať zárobkovú činnosť, platí poistné na dôchodkové poistenie.

Pokiaľ ide o hornú vekovú hranicu 65 rokov pri vyplácaní peňažného príspevku na osobnú asistenciu, Dohovor Medzinárodnej organizácie práce č. 102 o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia definuje produktívny vek do 65 rokov, kedy je aj v zmysle demografickej teórie ekonomickej aktivity obyvateľstva ekonomická aktivita najvyššia.»

47.

K vekovému obmedzeniu pri poskytovaní peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla národná rada vo svojom stanovisku uvádza: „Podmienky poskytovania peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla upravuje § 34 zákona č. 447/2008 Z. z., pričom jeho účelom je najmä podpora príjemcu tohto príspevku v jeho plnohodnotnej integrácii v súvislosti s jeho pracovnými a vzdelávacími aktivitami alebo v súvislosti s prijímaním sociálnych služieb. Ide teda o dlhodobé a pravidelne sa opakujúce aktivity.

Pokiaľ ide o hornú vekovú hranicu 65 rokov pri nároku na peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla, je nutné opätovne zdôrazniť, že tento príspevok je potrebné vyplácať tak, aby bol dosiahnutý jeho účel. Ustanovenie hornej hranice je motivované stanovením veku, do dosiahnutia ktorého je možné predpokladať vykonávanie vyššie uvedených dlhodobých a pravidelne sa opakujúcich aktivít, súvisiacich najmä s pracovnými a vzdelávacími aktivitami príjemcu peňažného príspevku, a teda jeho plnohodnotnú integráciu. Ide teda najmä o fyzické osoby pripravujúce sa na svoje budúce povolanie a fyzické osoby v produktívnom veku vykonávajúce zárobkovú činnosť. Práve uvedené aktivity vo vzťahu k osobám vekovo nad ustanovenú hornú hranicu, sú dostatočným odôvodnením pre rozlišovanie týchto okruhov fyzických osôb na základe ich veku.“

48.

Podľa národnej rady „... účelom peňažných príspevkov na kompenzáciu nemá byť zabezpečenie zvýšenia príjmu k dôchodkovej dávke. Tieto dávky majú napomáhať zdravotne znevýhodneným fyzickým osobám kompenzovať sociálny dôsledok ich ťažkého zdravotného postihnutia, podporovať a uľahčovať ich integráciu do spoločnosti. V prípade, ak osoba nespĺňa podmienky na poskytnutie peňažného príspevku na osobnú asistenciu, resp. príspevku na kúpu osobného motorového vozidla, je možné odkázanosť takejto osoby riešiť niektorými z ďalších peňažných príspevkov, sociálnymi službami alebo ich kombináciou.“.

49.

Vo vzťahu k namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s označenými ustanoveniami paktu národná rada vo svojom stanovisku uvádza: „V tejto súvislosti je potrebné upriamiť pozornosť na ustanovenie čl. 2 ods. 1 tohto dokumentu, podľa ktorého každý štát, ktorý je zmluvnou stranou paktu, sa zaväzuje podniknúť pri maximálnom využití svojich zdrojov samostatne aj prostredníctvom medzinárodnej súčinnosti a spolupráce hospodárske a technické kroky na postupné dosiahnutie plného uskutočnenia práv uznaných v tomto pakte, a to všetkými vhodnými prostriedkami, včítane prijatia zákonodarných opatrení. Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach má povahu tzv. soft law, teda noriem, ktoré môžu byť najmä inšpiračným zdrojom pre právnu úpravu v národných legislatívach jednotlivých zmluvných strán Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a ktoré zmluvné strany realizujú postupne na základe svojich aktuálnych možností a zdrojov, ako o tom hovorí aj vyššie citované ustanovenie. Pokiaľ teda navrhovateľka argumentuje diskrimináciou na základe veku a v tej súvislosti odopretím nevyhnutého a adekvátneho sociálneho príspevku ťažko zdravotne postihnutej fyzickej osobe, je potrebné poukázať na skutočnosť, že súčasná právna úprava poskytuje takýmto fyzickým osobám, ktoré sú odkázané na pomoc inej osoby alebo na individuálnu prepravu, a to bez ohľadu na vek danej osoby, niektoré ďalšie formy kompenzácie, štátnej sociálnej podpory, ale aj sociálnych služieb. Ide napríklad o peňažný príspevok na opatrovanie, denný stacionár, domácu opatrovateľskú službu, peňažný príspevok na prepravu či peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky motorového vozidla. Ťažko zdravotne postihnuté fyzické osoby teda majú právnym poriadkom garantovanú sociálnu pomoc, ktorá však musí byť poskytovaná a následne využívaná účelne a efektívne.“

50.

Vo vzťahu k namietanému nesúladu napadnutej právnej úpravy s označenými ustanoveniami Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím národná rada vo svojom stanovisku uvádza: «Cieľom Dohovoru je podľa jeho čl. 1 „presadzovať, chrániť a zabezpečovať plné a rovnaké využívanie všetkých ľudských práv a základných slobôd všetkými osobami so zdravotným postihnutím a podporovať úctu k ich prirodzenej dôstojnosti.“. Zo samotného znenia normatívneho textu Dohovoru, ako aj zo samotných formulácií povinností pre jeho zmluvné strany je zrejmé, že sú to práve štáty, ktorým je ponechaná voľnosť zvoliť primerané nástroje a metódy na dosiahnutie cieľov stanovených Dohovorom. Uvedené potvrdzuje aj čl. 4 ods. 2 Dohovoru, podľa ktorého „Pokiaľ ide o hospodárske, sociálne a kultúrne práva, každý štát, ktorý je zmluvnou stranou tohto dohovoru sa zaväzuje prijať opatrenia v maximálnom rozsahu svojich prostriedkov a v prípade potreby aj v rámci medzinárodnej spolupráce s cieľom postupne dosiahnuť plnú realizáciu týchto práv bez toho, aby to malo vplyv na záväzky obsiahnuté v tomto dohovore, ktoré sú v súlade s medzinárodným právom bezprostredne uplatniteľné.“. Teda je výlučne v kompetencii štátu, aby zvolil prostriedky a opatrenia na postupné dosiahnutie okrem iného aj sociálnych práv vyplývajúcich z Dohovoru. Tieto opatrenia musia byť takého rozsahu, aký si štát vzhľadom na svoje možnosti môže maximálne dovoliť, čo však neznamená, že musí ísť o také opatrenia, ktoré bezprostredne a ihneď naplnia všetky ciele Dohovoru.

Základnými zásadami Dohovoru sú podľa jeho čl. 3 ,,a) rešpektovanie prirodzenej dôstojnosti, osobnej nezávislosti vrátane slobody voľby a samostatnosti osôb; b) nediskriminácia; c) plné a účinné zapojenie sa a začlenenie do spoločnosti; d) rešpektovanie odlišnosti a prijímanie osôb so zdravotným postihnutím ako súčasti ľudskej rozmanitosti a prirodzenosti; e) rovnosť príležitosti; f) prístupnosť; g) rovnosť medzi mužmi a ženami; h) rešpektovanie rozvíjajúcich sa schopnosti deti so zdravotným postihnutím a rešpektovanie práva deti so zdravotným postihnutím na zachovaní vlastnej identity.“. Zákon č. 447/2008 Z. z. rešpektuje vyššie uvedené základné zásady Dohovoru, a to najmä opatreniami pre fyzické osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, čím podporuje ich plnohodnotné začlenenie sa do spoločnosti, nezávislý spôsob života a osobnú mobilitu.

Podľa argumentácie navrhovateľky je ustanovenie § 22 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z. z. v rozpore aj s čl. 19 písm. b) Dohovoru... Ako vyplýva z formulácie citovaného ustanovenia, zmluvné strany majú zabezpečiť pristúp ťažko zdravotne postihnutých osôb k podporným službám, pričom cieľom týchto opatrení je plné začlenenie a zapojenie sa týchto osôb do spoločnosti. Aj v tomto prípade je voľba nástrojov na zabezpečenie Dohovorom sledovaného cieľa výlučne na zmluvných stranách Dohovoru.»

51.

Podľa národnej rady „V prípade, ak ani Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ani Dohovor nestanovujú konkrétne nástroje a opatrenia, ale iba cieľ, ku ktorému sa majú zmluvné strany približovať vlastnou voľbou svojich opatrení na vnútroštátnej úrovni pri maximálnom využití svojich aktuálnych možností, je akékoľvek porovnanie normatívneho textu zákona č. 447/2008 Z. z. s vyššie uvedenými dokumentmi a následné tvrdenie o ich vzájomnom rozpore, minimálne sporné.“.

52.

Navrhovateľka k stanovisku národnej rady, ktoré jej bolo doručené 6. februára 2020, už ďalšie vyjadrenie nepodala.

IV. Znenie napadnutej právnej úpravy a dotknutých ustanovení ústavy, paktu a Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím

53.

Podľa § 22 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia peňažný príspevok na osobnú asistenciu možno poskytovať najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Po dovŕšení 65. roku veku možno tento príspevok poskytovať, len ak bol fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím poskytovaný pred dovŕšením 65 rokov veku.

54.

Podľa § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla možno poskytnúť, ak fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím požiada o poskytnutie tohto peňažného príspevku najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov veku.

55.

Podľa čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

55.1

Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

56.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

57.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

58.

Podľa čl. 2 ods. 2 paktu štáty, zmluvné strany paktu, sa zaväzujú, že zaručia, že práva formulované v tomto pakte sa budú uskutočňovať bez akéhokoľvek rozlišovania podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania národnostného a sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.

59.

Podľa čl. 9 paktu štáty, zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého na sociálne zabezpečenie, zahŕňajúc do toho právo na sociálne poistenie.

60.

Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím zmluvné strany uznávajú, že všetky osoby sú si rovné pred zákonom a podľa zákona a majú nárok na rovnakú ochranu a na rovnaký úžitok zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie.

61.

Podľa čl. 5 ods. 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím zmluvné strany zakazujú akúkoľvek diskrimináciu na základe zdravotného postihnutia a zaručujú osobám so zdravotným postihnutím rovnakú a účinnú právnu ochranu pred diskrimináciou z akýchkoľvek dôvodov.

62.

Podľa čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím zmluvné strany uznávajú rovnaké právo všetkých osôb so zdravotným postihnutím žiť v spoločenstve s rovnakými možnosťami voľby na rovnoprávnom základe s ostatnými, prijmú účinné a primerané opatrenia, ktoré umožnia plné využívanie tohto práva osobami so zdravotným postihnutím a ich plné začlenenie a zapojenie do spoločnosti a zabezpečia, aby osoby so zdravotným postihnutím mali prístup k celému spektru podporných služieb, či už domácich alebo pobytových a ďalších komunitných podporných služieb vrátane osobnej asistencie, ktoré sú nevyhnutné pre nezávislý život v spoločnosti a pre začlenenie sa do nej a ktoré zabraňujú izolácii a segregácii v spoločnosti.

63.

Podľa čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím zmluvné strany prijmú účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility s najväčšou možnou nezávislosťou pre osoby so zdravotným postihnutím, a to aj tým, že a) uľahčia osobnú mobilitu osôb so zdravotným postihnutím takým spôsobom a v takom čase, aký si zvolia ony samy, a to za prijateľné ceny; b) uľahčia prístup osôb so zdravotným postihnutím ku kvalitným pomôckam na mobilitu, k zariadeniam, k podporným technológiám, k rôznym formám živej asistencie a k sprostredkovateľom, a to aj zabezpečením ich finančnej dostupnosti.

V. Východiská a právne závery rozhodnutia ústavného súdu

64.

Navrhovateľka namieta ústavnoprávnu a medzinárodnoprávnu konformitu napadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, podľa ktorých peňažný príspevok na osobnú asistenciu možno poskytovať najskôr od 6. roku veku do dovŕšenia 65. roku veku fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, pričom po dovŕšení 65. roku veku možno tento príspevok poskytovať, len ak bol fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím poskytovaný pred dovŕšením 65 rokov veku a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla možno poskytnúť, ak fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím požiada o poskytnutie tohto peňažného príspevku najneskôr do konca kalendárneho roka, v ktorom dovŕši 65 rokov veku.

65.

Navrhovateľka namieta nesúlad napadnutých ustanovení zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia s ústavným imperatívom demokratického a právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, záväzkom Slovenskej republiky uznávať a dodržiavať všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky podľa čl. 1 ods. 2 ústavy, ústavným princípom rovnosti ľudí v dôstojnosti a v právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy, podmienkami ústavne prípustného obmedzenia základných práv a slobôd podľa čl. 13 ods. 4 ústavy, zákazom diskriminácie podľa čl. 2 ods. 2 paktu v spojení s právom každého na sociálne zabezpečenie, zahŕňajúc do toho právo na sociálne poistenie podľa čl. 9 paktu, právom na rovnosť pred zákonom a nárokom na rovnakú ochranu a na rovnaký úžitok zo zákona bez akejkoľvek diskriminácie podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, zákazom diskriminácie na základe zdravotného postihnutia a právom osôb so zdravotným postihnutím na rovnakú a účinnú právnu ochranu pred diskrimináciou z akýchkoľvek dôvodov podľa čl. 5 ods. 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím v spojení s právom všetkých osôb so zdravotným postihnutím žiť v spoločenstve s rovnakými možnosťami voľby na rovnoprávnom základe s ostatnými a záväzkom zmluvných strán prijať účinné a primerané opatrenia, ktoré umožnia plné využívanie tohto práva osobami so zdravotným postihnutím a ich plné začlenenie a zapojenie do spoločnosti a zabezpečiť, aby osoby so zdravotným postihnutím mali prístup k celému spektru podporných služieb, či už domácich alebo pobytových a ďalších komunitných podporných služieb vrátane osobnej asistencie, ktoré sú nevyhnutné pre nezávislý život v spoločnosti a pre začlenenie sa do nej a ktoré zabraňujú izolácii a segregácii v spoločnosti (právom osôb so zdravotným postihnutím na prístup k celému spektru podporných služieb) podľa čl. 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím. Nesúlad napadnutého ustanovenia § 34 ods. 3 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia navrhovateľka namieta aj so záväzkom zmluvných štátov prijať účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility s najväčšou možnou nezávislosťou pre osoby so zdravotným postihnutím, a to aj tým, že uľahčia osobnú mobilitu osôb so zdravotným postihnutím takým spôsobom a v takom čase, aký si zvolia ony samy, a to za prijateľné ceny a uľahčia prístup osôb so zdravotným postihnutím ku kvalitným pomôckam na mobilitu, k zariadeniam, k podporným technológiám, k rôznym formám živej asistencie a k sprostredkovateľom, a to aj zabezpečením ich finančnej dostupnosti (právom osôb so zdravotným postihnutím na účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility) podľa čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím.

V.1 K postaveniu v návrhu označených medzinárodných zmlúv v právnom poriadku Slovenskej republiky

66.

Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Z citovaného textu ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy sa vzťahuje aj na medzinárodné zmluvy, s ktorými vyslovila súhlas národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom [to isté platí aj o právomoci podľa čl. 125 ods. 1 písm. b), c) a d) ústavy, pozn.].

67.

Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach bol prijatý rezolúciou Valného zhromaždenia Organizácie spojených národov 16. decembra 1966. Federálne zhromaždenie Československej socialistickej republiky s ním vyslovilo súhlas 11. novembra 1975 a pre Československú socialistickú republiku nadobudol platnosť 23. marca 1976. V zbierke zákonov bol uverejnený pod č. 120/1976 Zb. vyhláškou ministra zahraničných vecí z 10. mája 1976 o Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach a Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. V dôsledku sukcesie sa pre Slovenskú republiku stal platným od 1. januára 1993.

68.

S Dohovorom o právach osôb so zdravotným postihnutím vyslovila národná rada súhlas uznesením č. 2048 z 9. marca 2010 a rozhodla, že ide o medzinárodnú zmluvu, ktorá má podľa čl. 7 ods. 5 ústavy prednosť pred zákonmi. Tento dohovor prezident Slovenskej republiky ratifikoval 28. apríla 2010 a pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť 25. júna 2010 v súlade s jeho článkom 45 ods. 2. V zbierke zákonov Slovenskej republiky bol uverejnený pod č. 317/2010 Z. z. oznámením Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky.

69.

Zmluvnou stranou Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím je aj Európska únia (ďalej len „EÚ“). V mene Európskeho spoločenstva (právneho predchodcu EÚ podľa čl. 1 ods. 3 Zmluvy o EÚ. Ú. v. EÚ C 202, 7. 6. 2016) bol Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím podpísaný 30. marca 2007 a schválený rozhodnutím Rady z 26. novembra 2009 o uzatvorení Dohovoru Organizácie Spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím Európskym spoločenstvom (Ú. v. EÚ L 23, 27. 1. 2010, s. 35 – 36).

70.

Podľa článku 216 ods. 2 Zmluvy o fungovaní EÚ (Ú. v. ES C 202, 7. 6. 2016) sú medzinárodné zmluvy uzavreté Úniou záväzné pre inštitúcie Únie a pre členské štáty. V prípade, ak sa EÚ stane zmluvnou stranou medzinárodnej zmluvy, takáto zmluva sa stáva integrálnou súčasťou jej právneho poriadku (pozri napr. rozsudok z 30. 4. 1974, Haegeman, 181/73, Zb. s. 449, bod 5 alebo rozsudok z 21. 12. 2011, Air Transport Association of America a iní proti Secretary of State for Energy and Climate Change, C-366/10, EU:C:2011:864, bod 73, alebo priamo vo vzťahu k Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, rozsudok z 11. 4. 2013, HK Danmark, ktorá koná za Jettu Ringovú proti Dansk almennyttigt Boligselskab (C335/11) a HK Danmark, ktorá koná za Lonu Skouboeovú Wergeovú proti Dansk Arbejdsgiverforening, ktorá koná za Pro Display A/S v konkurze (C337/11), spojené veci C335/11 a C337/11, EU:C:2013:222, bod 30). Zmluvám, ktoré uzavrela Únia, a teda aj Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím je preto v právnom poriadku Slovenskej republiky potrebné priznať postavenie, aké má právo EÚ. Vzhľadom na skutočnosť, že Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím predstavuje tzv. zmiešanú medzinárodnú zmluvu, t. j. medzinárodnú zmluvu, ktorá sa týka oblastí, v ktorých má právomoci EÚ, ako aj jej členské štáty, a preto aj zmluvnými stranami tohto dohovoru sú EÚ a jej členské štáty, postavenie práva EÚ možno priznať len tým ustanoveniam tohto dohovoru, ktoré sa vzťahujú na oblasti, v ktorých má právomoci EÚ, resp. upravujú záležitosti, v súvislosti s ktorými členské štáty preniesli na EÚ svoje právomoci.

71.

Postavenie sekundárneho práva EÚ (právne záväzných aktov Európskej únie, t. j. aktov prijatých inštitúciami, orgánmi, úradmi a agentúrami EÚ) v právnom poriadku Slovenskej republiky upravuje čl. 7 ods. 2 ústavy, ktorý právne záväzným aktom Európskych spoločenstiev a EÚ priznáva prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Postavenie primárneho práva EÚ (zmlúv, na ktorých je EÚ založená, t. j. Zmluvy o EÚ a Zmluvy o fungovaní EÚ, ako aj im na roveň postaveným iným prameňom primárneho práva EÚ, napr. protokolov a príloh k týmto zmluvám) upravuje čl. 7 ods. 5 ústavy, ktorý v tomto ustanovení vymenovaným kategóriám medzinárodných zmlúv, do ktorých možno zaradiť aj primárne právo EÚ, priznáva rovnako prednosť pred zákonmi (PL. ÚS 10/2014, PL. ÚS 2/2016). Postavenie medzinárodných zmlúv, ktoré uzavrela EÚ a ktorých zmluvnou stranou nie je aj Slovenská republika, t. z. iných ako tzv. zmiešaných medzinárodných zmlúv, v právnom poriadku Slovenskej republiky nemožno vyvodiť ani z čl. 7 ods. 2 ústavy, keďže medzinárodné zmluvy uzavreté EÚ nemožno považovať za právne záväzné akty EÚ, aj keď ich v mene EÚ schvaľuje/uzaviera Rada EÚ vo forme rozhodnutia a nemožno ho vyvodiť ani z čl. 7 ods. 5 ústavy, keďže tieto medzinárodné zmluvy nespĺňajú podmienku ratifikácie a vyhlásenia spôsobom ustanoveným zákonom. Viazanosť Slovenskej republiky medzinárodnými zmluvami, ktoré uzavrela EÚ a ktorých zmluvnou stranou nie je aj Slovenská republika, t. j. iných ako tzv. zmiešaných medzinárodných zmlúv možno vyvodiť z ústavného záväzku Slovenskej republiky obsiahnutom v čl. 1 ods. 2 ústavy uznávať a dodržiavať medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná (konkrétne, čl. 216 ods. 2 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktorý požaduje, aby medzinárodné zmluvy uzavreté EÚ boli záväzné pre členské štáty). Postavenie medzinárodných zmlúv uzavretých EÚ, iných ako tzv. zmiešaných medzinárodných zmlúv, v právnom poriadku Slovenskej republiky ústava výslovne neupravuje. Z článku 1 ods. 2 ústavy, ktorý požaduje, aby Slovenská republika okrem všeobecných pravidiel medzinárodného práva dodržiavala medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky, vyplýva napokon aj záväzok Slovenskej republiky dodržiavať právo EÚ ako také, a teda nie len medzinárodné zmluvy, ktoré uzavrela EÚ, ako aj iné medzinárodné záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná (v okolnostiach posudzovanej veci Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach). Napokon, za medzinárodný záväzok Slovenskej republiky podľa čl. 1 ods. 2 ústavy možno považovať aj záväzok rešpektovať rozhodnutia medzinárodných súdnych orgánov, ktorých rozhodnutia sú podľa medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, záväzné pre Slovenskú republiku, v okolnostiach posudzovanej veci najmä rozhodnutia Súdneho dvora.

72.

Povinnosť Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať vnútroštátne právo vrátane príslušných ustanovení ústavy v zmysle a duchu práva EÚ vyplýva aj zo zásady lojálnej spolupráce zakotvenej v čl. 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ, ktorá inter alia požaduje, aby členské štáty prijali všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich z práva EÚ (PL. ÚS 10/2014, bod 75; PL. ÚS 2/2016, bod 54, PL. ÚS 8/2016, bod 102).

73.

Napadnuté ustanovenia zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia priznávajúce peňažný príspevok na osobnú asistenciu a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla možno považovať sa ustanovenia, ktoré vykonávajú právo uznané čl. 9 paktu (právo na sociálne zabezpečenie) a práva uznané čl. 19 písm. b) a čl. 20 písm. a) a b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím (právo na prístup k celému spektru podporných služieb a právo na účinné opatrenia na zabezpečenie osobnej mobility, vo vzťahu k peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla).

74.

Ústavný súd štandardne vykladá ústavu s prihliadnutím na medzinárodné právo. Vychádza pritom jednak z čl. 1 ods. 2 ústavy, podľa ktorého Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky, a v okolnostiach tejto veci aj z čl. 154c ods. 1 ústavy, podľa ktorého medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv.

75.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu základné práva a slobody podľa ústavy je potrebné vykladať a uplatňovať v zmysle a duchu medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách (PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00, PL. ÚS 10/2014, PL. ÚS 24/2014). Ústavný súd tak vždy, pokiaľ to ústava svojím znením nevylučovala, prihliadal pri vymedzení obsahu základných práv a slobôd uznaných ústavou aj na znenie týchto zmlúv a príslušnú judikatúru vzťahujúcu sa k nim (II. ÚS 55/98, PL. ÚS 10/2010, PL. ÚS 24/2014).

V.2 K právam osôb so zdravotným postihnutím podľa v návrhu označených ustanovení Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím a Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach

76.

Článok 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím uznáva rovnaké právo všetkých osôb so zdravotným postihnutím na nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti so slobodou voľby a kontroly vlastného života. Toto ustanovenie vychádza zo základného princípu o ľudských právach, že všetky ľudské bytosti sa rodia rovnaké, čo sa týka ich dôstojnosti a práv a každý život je rovnako hodnotný. Základom práva osôb so zdravotným postihnutím na nezávislý život a začlenenie do spoločnosti so slobodou voľby a kontroly vlastného života sú všeobecné zásady Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím (čl. 3), najmä rešpektovanie prirodzenej dôstojnosti, autonómie a nezávislosti jednotlivca (čl. 3 písm. a), a plné a účinné zapojenie a začlenenie do spoločnosti (čl. 3 písm. c). Článok 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím je preto potrebné interpretovať a uplatňovať s ohľadom na tieto ako aj ostatné zásady tohto dohovoru.

77.

Pre nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti osôb so zdravotným postihnutím je potrebné zavádzať posilňujúce formy podpory, ako napríklad osobná asistencia. Článok 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím požaduje od zmluvných štátov mať na pamäti aj to, že všetky podporné služby sa musia navrhnúť a poskytovať tak, aby podporovali celkový účel danej normy: plné, individualizované, samostatne zvolené a účinné začlenenie a zapojenie do spoločnosti a nezávislý spôsob života.

78.

Právo na nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti možno považovať za rešpektované len vtedy, ak osoby so zdravotným postihnutím môžu plne využívať všetky občianske, politické, hospodárske, sociálne a kultúrne práva garantované Dohovorom o právach osôb so zdravotným postihnutím. Článok 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím vychádza z občianskych a politických práv, napr. práva na slobodu pohybu a slobodu voľby bydliska (čl. 12 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach), ako aj hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv, napr. práva na primeranú životnú úroveň, vrátane dostatočnej výživy, oblečenia a bývania (čl. 11 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach) a základných komunikačných práv, ktoré sú základom práva na nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti. Právo na primeranú životnú úroveň zahŕňa nielen rovnocenný prístup k dostatočnej výžive, prístupnému bývaniu a iným základným materiálnym požiadavkám, ale aj dostupnosť podporných služieb, kompenzačných pomôcok a technológií, ktoré plne rešpektujú ľudské práva osôb so zdravotným postihnutím [Všeobecný komentár č. 5 (2017) k nezávislému spôsobu života a začlenení do spoločnosti z 27. októbra 2017 prijatý Výborom pre práva osôb so zdravotným postihnutím].

79.

Povinnosti vyplývajúce pre zmluvné štáty z čl. 19 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím musia odrážať povahu práv priznaných týmto článkom osobám so zdravotným postihnutím. Práva, ktoré uvedený článok Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím priznáva osobám so zdravotným postihnutím, sú buď absolútne a okamžite uplatniteľné (občianske a politické práva), alebo progresívne uplatniteľné (hospodárske, sociálne a kultúrne práva). Zatiaľ čo napríklad právo zvoliť si bydlisko a kde, ako a s kým spolunažívať [článok 19 písm. a) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím] je okamžite uplatniteľné, keďže ide o občianske a politické právo, právo na prístup k individualizovaným hodnoteným podporným službám [článok 19 písm. b) Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím] je hospodárskym, sociálnym a kultúrnym právom. Postupná realizácia hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv znamená povinnosť navrhnúť a prijať konkrétne stratégie, akčné plány a zdroje na rozvoj podporných služieb a zároveň sprístupňovať osobám so zdravotným postihnutím existujúce aj nové všeobecné služby.

80.

V záujme dosiahnutia postupného uplatňovania hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv musia zmluvné štáty podniknúť kroky na maximálne využitie svojich dostupných zdrojov (čl. 2 ods. 1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach a čl. 4 ods. 2 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím).

81.