Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 26/2019 z 26. mája 2021 vo veci vyslovenia nesúladu ustanovenia § 17 zákona č. 181/2014 Z. z. o volebnej kampani a o zmene a doplnení zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov v číslovke „50“, teda v časti zmeny tohto ustanovenia vykonanej č. IV bodom 1 zákona č. 413/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia niektoré zákony, na základe ktorého «v § 17 sa číslovka „14“ nahrádza číslovkou „50“» s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4, čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

V Španielsku je zakázané uverejňovanie, rozširovanie a reprodukcia predvolebných prieskumov päť dní pred konaním volieb do parlamentu, orgánov miestnej samosprávy a Európskeho parlamentu. Tento zákaz ustanovuje čl. 69 ods. 7 organického zákona č. 5/1985 o všeobecnej úprave volieb, pričom predmetné ustanovenie od roku 1985 neprešlo zmenami, pokiaľ ide o počet dní, jedine v roku 2011 bol doplnený zákaz prieskumy aj reprodukovať k pôvodnému zákazu ich uverejňovania a šírenia. Najvyšší súd Španielska [vo veci STS 1421/2018 (18/04/2018), ECLI: ES:TS:2018:1421] naznačil, že by bolo vhodné tento zákaz z organického zákona vypustiť: „Treba však napokon zdôrazniť, že ústredná volebná komisia si je vedomá toho, že by možno bolo vhodné zrušiť zákaz uverejňovať prieskumy a ankety v dňoch pred voľbami, ako naznačuje v uznesení sa nachádzajúce posúdenie de lege ferenda, čo vysvetľuje, prečo v rozmedzí 3 000 eur až 30 000 eur bola uložená pokuta v minimálnej možnej výške, teda 3 000 eur.“

79.

V Slovinsku je zakázané uverejňovať predvolebné prieskumy jeden deň pred voľbami a v deň volieb až do uzavretia volebných miestností. Tento zákaz upravuje čl. 5 ods. 2 zákona o volebnej a referendovej kampani z 11. mája 2007 v znení neskorších predpisov. Pôvodné znenie tohto ustanovenia zakazovalo uverejňovať predvolebné prieskumy sedem dní pred voľbami.

Článok 5 ods. 2 zákona z 11. mája 2007 bol napadnutý na Ústavnom súde Slovinskej republiky, ktorý rozhodnutím z 24. marca 2011 rozhodol, že napadnuté sedemdňové moratórium na prieskumy je v rozpore so slovinskou ústavou. Ústavný súd Slovinskej republiky v odôvodnení vyjadril tento názor: „Zákaz uverejňovať určité informácie, aby sa médiám zabránilo vplývať na formovanie či zmenu verejnej mienky, predstavuje zásah do samotnej podstaty roly médií v demokratickej spoločnosti. Ovplyvňovanie verejnej mienky je vskutku v povahe médií; médiá v prvom rade (ak si odmyslíme ekonomické záujmy) konajú s cieľom informovať verejnosť, čím nevyhnutne ovplyvňujú verejnú mienku. Zvlášť pred voľbami, pokiaľ ide o priame vyjadrenie politickej vôle voličov, je slobodné fungovanie médií ešte dôležitejšie.

Hoci zákonodarca tým, že chcel pred voľbami zakázať neprípustný vplyv médií na voliča, sledoval ústavne udržateľný cieľ, mal však pred zakázaním prieskumov verejnej mienky najprv zvážiť prijatie takej právnej úpravy, ktorá by obmedzovala konanie médií spôsobom zohľadňujúcim záujem médií publikovať prieskumy verejnej mienky, ako aj záujem voličov byť s týmito informáciami oboznámení. Podrobnejšia úprava uskutočňovania prieskumov verejnej mienky v čase pred voľbami (napr. prikazujúca uviesť deň konania prieskumu, jeho objednávateľa a platiteľa, dodávateľa, použitú metodológiu, vzorku, odchýlku a pod.) by znížila riziko neprípustného ovplyvňovania voliča, a tak prispela k naplneniu účelu takýchto prieskumov, ktorým je profesionálne a objektívne informovanie o pohybe verejnej mienky.

Samozrejme profesionalita a objektivita neznamenajú, že medzi prieskumami nie sú rozdiely alebo že médiá sú pri uskutočňovaní týchto prieskumov a ich uverejňovaní úplne neutrálne (zvlášť ak ich sprevádza komentár). Avšak v demokratickej spoločnosti je kľúčové, aby bola ponuka médií pluralitná a volič mal možnosť utvárať si svoju mienku na základe rôznych prieskumov verejnej mienky.“

80.

V Bulharsku platil podľa čl. 60 ods. 1 zákona o voľbách zástupcov ľudu, obecných radcov a starostov z 22. augusta 1991 zákaz uverejňovania predvolebných prieskumov počas 14 dní pred voľbami a v deň volieb. Tento zákaz sa v zmysle § 2 záverečných ustanovení zákona o voľbách prezidenta a viceprezidenta republiky vzťahoval aj na tieto voľby. Podobne čl. 66 ods. 3 zákona o miestnych voľbách z 25. júla 1995 zakazoval uverejňovanie predvolebných prieskumov počas 7 dní pred voľbami a v deň volieb.

Ústavný súd Bulharska svojím rozhodnutím z 11. februára 1997 na návrh generálneho prokurátora vyhlásil obe napadnuté ustanovenia za protiústavné a pritom uviedol: „Výsledky predvolebných prieskumov verejnej mienky môžu byť v období pred voľbami predmetom veľkého záujmu zo strany verejnosti a každého občana. Poskytujú informácie o tom, ako je verejná mienka distribuovaná vo volebnom politickom priestore a aké sú tendencie orientácie voličov a preferencie politických síl a jednotlivých politikov, ktorí sa zúčastnia volieb. Zverejňovanie výsledkov predvolebných prieskumov môže zohrávať určitú motivujúcu úlohu pri formovaní osobného rozhodnutia voliča, či sa volieb zúčastní a koho bude voliť.

Obmedzením práva na prijímanie a šírenie informácií zverejňovaním výsledkov predvolebných prieskumov počas 14, resp. 7 dní pred voľbami dochádza k porušeniu ústavného princípu spravodlivého vyvažovania ústavných práv.

Nie je v rozpore s ústavou zakazovať takéto publikovanie v deň volieb.“

81.

Najvyšší súd Kanady v rozhodnutí Thomson Newspapers Co. v. Canada z roku 1998 [Thomson Newspapers Co. v. Canada (Attorney General), 1998 CanLII 829 (SCC), [1998] 1 SCR 877] vyhlásil za protiústavné ustanovenie čl. 322.1 kanadského volebného zákona z roku 1985, ktorý ustanovoval zákaz uverejňovať predvolebné prieskumy od polnoci v piatok pred volebným dňom až do uzatvorenia volebných miestností, čo bolo nasledujúci pondelok.

Najvyšší súd Kanady svoje rozhodnutie odôvodnil o. i. aj tým, že «Trojdenné moratórium na uverejňovanie prieskumov do istej miery slúži účelu, ktorým je predchádzanie používania nepresných prieskumov voličmi tým, že sa kritikom umožní preskúmať metodologické informácie poskytnuté prieskumnou agentúrou a spochybniť takto hodnovernosť prieskumu. Do tejto miery predmetný zákaz má racionálnu súvislosť s účelom zákona. Avšak vzhľadom na to, že článok 322.1 nevyžaduje uverejnenie metodologických informácií, moratóriom by sa dosiahlo maximálne to, že v prípade, že je prieskum uverejnený bez tejto informácie, by mohla byť jeho hodnovernosť spochybnená poukazom na to, že informácie o metodológii neboli uverejnené.

Článok 322.1 nezasahuje do slobody prejavu iba v minimálnej možnej miere, ide o veľmi hrubý nástroj štátu na dosiahnutie predmetného účelu. Neexistuje sociologický dôkaz, že by kanadskí voliči boli zraniteľní voči prieskumným agentúram a médiám, ktoré uverejňujú prieskumy. Malo by sa skôr predpokladať, že kanadskí voliči sú racionálni a že sa dokážu poučiť zo skúseností a nezávisle posúdiť hodnovernosť jednotlivých zdrojov volebných informácií. Hoci niektorí voliči zjavne pripisujú prieskumom určitú hodnotu pri rozhodovaní sa, neboli predložené žiadne dôkazy, že by u voličov v minulosti dochádzalo k nedorozumeniam týkajúcim sa presnosti ktoréhokoľvek prieskumu. Voliči sú počas predvolebného obdobia neustále bombardovaní prieskumami, a teda ojedinelý nepresný prieskum pravdepodobne odhalia a nebudú brať do úvahy. V tomto prípade nie je vhodné, aby štát reagoval na nedostatok dôkazov uplatnením kritéria „odôvodnenej obavy z ujmy“. Po prvé, tvrdenia o existencii rozsiahlej alebo značnej ujmy založené na logických úsudkoch vychádzajúcich z kontextuálnych faktorov nie sú presvedčivé v kontexte faktorov, ktoré takéto logické úsudky vyvracajú, ako to je v tomto prípade. Po druhé, nejde tu o zraniteľnú skupinu, ktorej hrozí, že bude manipulovaná alebo zneužívaná prieskumnými agentúrami alebo médiami, a to z dôvodu existencie protichodných záujmov alebo pre povahu predmetného prejavu. Nemožno ani povedať, že by Kanaďania vo všeobecnosti zastávali názor, že by ich jeden nepresný prieskum mohol pomýliť v akejkoľvek neprípustnej miere.

Ak kontextuálne faktory vedú k záveru, že zákonodarca si neoveril, či ujma, ktorej sa snaží predísť, je častá alebo významná, potom nie je namieste sudcovská zdržanlivosť vo vzťahu k zákonodarcom zvolenému spôsobu realizácie účelu zákona. V tomto prípade článok 322.1 nie je úzko zameraný na dosiahnutie sledovaného cieľa. Tento zákaz je prehnaný, pretože zakazuje v posledných troch dňoch volebnej kampane uverejňovať a používať aj všetky tie prieskumy, ktoré spĺňajú zvyčajné štandardy presnosti. Zároveň je táto úprava nedostatočná v tom, že nemôže ochrániť voličov pred mylnými závermi utvorenými na základe prieskumu, pri ktorom neboli zverejnené informácie o metodológii. Zjavnou alternatívou by bolo povinné uverejňovanie informácií o metodológii bez zavádzania moratória. Hoci takáto úprava by stále ponechávala otvorené dvere uverejňovaniu nepresných prieskumov tesne pred voľbami, čo by mohlo mať určitý vplyv na voličov, toto riziko by bolo výrazne zredukované jednak tým, že čitatelia by mali prístup k metodologickým údajom, a tiež tým, že dotknutým stranám by sa takto umožnilo promptne na tieto nepresné prieskumy reagovať. Ústavná udržateľnosť článku 322.1 je vážne spochybnená tým, že zákonodarca vôbec neuviedol dôvody, pre ktoré zavrhol menej invazívne opatrenia, ktoré sa javia pritom rovnako účinné. Napokon z medzinárodných skúseností nemožno vyvodiť žiaden záver.

Škodlivé účinky moratória prevažujú nad jeho neistými výhodami. Článok 322.1 má výrazný dopad na slobodu prejavu. Tento článok ustanovuje úplný zákaz vzťahujúci sa na politické informácie v kľúčovom období volebného procesu. Zákazom sa zasahuje do práv voličov, ktorí chcú mať k dispozícii informácie o najnovších prieskumoch, a do práv médií a prieskumných agentúr, ktoré tieto informácie chcú poskytovať. Hoci si možno predstaviť, že určitý počet voličov nedokáže odhaliť nepresný prieskum a že títo voliči sa môžu vo významnej miere na tento chybný výsledok spoliehať, čím by bola narušená integrita ich voľby, štát nemôže za kritérium posudzovania ústavnosti považovať práve tých najhoršie informovaných a najnaivnejších voličov. Nemožno akceptovať opatrenia, podľa ktorých informácie vyžadované voličmi, ktoré drvivá väčšina voličov dokáže racionálne a správne posúdiť, je potrebné zadržiavať iba kvôli obavám, že zopár málo voličov môže byť takých zmätených, že by hodili hlas kandidátovi, ktorého by inak neuprednostnili. Vzhľadom na vykonané dokazovanie v tejto veci možno usúdiť, že k takejto ujme dôjde iba zriedka. Výhody moratória sú preto marginálne. Jeho negatívny dopad je však výrazný. Predmetný zákaz totiž vysiela správu, že médiá môže štát obmedzovať v publikovaní faktických informácií. Okrem toho sa týmto zasahuje do spravodajskej funkcie médií vo vzťahu k voľbám. Navyše tým, že sa upiera prístup k volebným informáciám, ktoré niektorí voliči môžu považovať za užitočné, tento zákaz porušuje nielen ich slobodu prejavu, ale tiež má negatívny dopad na ich vnímanie slobody a platnosti ich hlasu vo voľbách. Možno zhrnúť, že tento veľmi vážny zásah do slobody prejavu všetkých Kanaďanov nie je vyvážený špekulatívnymi a marginálnymi výhodami, ktoré uvádza štát.».

Kanadský najvyšší súd a slovinský ústavný súd naznačujú vhodnosť publikovať spolu s prieskumami ich základné parametre.

82.

Z ďalších štátov Ameriky je možné spomenúť rozhodnutia ústavných súdov, resp. najvyšších súdov, ktoré judikovali nesúlad zákonnej úpravy moratória na volebné prieskumy s ústavou, ako aj tie, ktoré nesúlad nevyslovili. Súdy ústavného typu pri rozhodovaní vyvažovali medzi slobodou prejavu a hodnotou férových volieb s akcentom na slobodu prejavu.

83.

K tým prvým patrí rozhodnutie Ústavného súdu Guatemaly z 23. apríla 2019, ktorým tento uznal, že predĺženie moratória z 36 hodín pred voľbami na 15 dní predo dňom volieb sleduje legitímny cieľ, avšak nie je proporcionálne. Zákonodarcovi vyčítal, že neprebehla žiadna diskusia a ani sociologická štúdia o nevyhnutnosti zavedenia takého opatrenia.

Ďalej je to rozhodnutie Federálneho najvyššieho súdu Brazílie zo 6. septembra 2006, ktorým vyhlásil za protiústavný zákaz uverejňovať predvolebné prieskumy od 15. dňa pred voľbami až do 18.00 h volebného dňa pre jeho rozpor s právom na informácie a slobodou prejavu.

Napokon je to rozhodnutie Ústavného súdu Kolumbie z 28. októbra 1993, ktorým vyhlásil za protiústavný čl. 23 ods. 2 kolumbijského zákona č. 58/1985 o postavení politických strán a financovaní volebnej kampane, ktorý ustanovoval zákaz uverejňovať predvolebné prieskumy 30 dní pred voľbami. Podľa Ústavného súdu Kolumbie výsledky predvolebných prieskumov predstavujú záležitosť verejného záujmu a ich uverejnením nedochádza k porušovaniu verejného poriadku, súkromia či všeobecného blaha. Takéto dlhé moratórium už napĺňa znaky cenzúry a zasahuje do samotného jadra práva na informácie a slobody prejavu.

84.

K tým druhým patrí napríklad Paraguaj, kde je zakázané uverejňovať predvolebné prieskumy 15 dní pred voľbami. Tento zákaz upravuje čl. 305 zákona č. 834/96, ktorým sa zavádza Volebný kódex Paraguaja. Ústavná komora sa ústavnosťou čl. 305 predmetného zákona zaoberala viackrát, jej judikatúra je však v tejto veci nejednotná. V rozhodnutí o námietke protiústavnosti č. 232 z 10. apríla 2002 ústavná komora vyhlásila čl. 305 za protiústavný, pretože nedovoleným spôsobom zasahuje do samotnej podstaty ústavou garantovanej slobody prejavu a práva na informácie, odvolávajúc sa aj na judikatúru kolumbijského ústavného súdu.

V ďalšom rozhodnutí o návrhu na vyslovenie protiústavnosti č. 1287 z 3. decembra 2007 ústavná komora návrhu nevyhovela. Tentokrát ústavná komora rozhodla, že ide o primeraný zásah do slobody prejavu, keďže sleduje legitímny cieľ, je v medziach diskrečnej právomoci zákonodarcu a z komparatívneho hľadiska v rámci okolitých štátov tento zákaz nijako výrazne nevybočuje.

Ďalej je možné spomenúť Federálny najvyšší súd Argentíny, ktorý vo svojom rozhodnutí zo 7. júna 2005 vo veci Asociación de Teleradiodifusoras Argentina y otro c/ Gobierno de la Ciudad de Buenos Aires uviedol dva argumenty, pre ktoré považoval moratórium začínajúce 48 hodín pred voľbami za súladné s ústavou. Po prvé, toto moratórium sledovalo legitímny cieľ, ktorým bolo dať voličom tesne pred voľbami priestor v pokoji si rozmyslieť, koho budú voliť. Po druhé, predmetné obmedzenie bolo proporcionálne, pretože trvalo iba krátky čas, pričom celé mesiace pred voľbami a počas celej volebnej kampane mali voliči k prieskumom prístup.

Napokon v Čile je možné rozširovať predvolebné prieskumy iba do 15. dňa predo dňom volieb. Tento zákaz ustanovuje čl. 32ter organického zákona č. 18.700 zo 6. mája 1988 o ľudových hlasovaniach a skrutíniách, ktorý bol do organického zákona doplnený zákonom č. 20.900 zo 14. apríla 2016.

Keďže ide o zmenu organického zákona, čilská ústava v tomto prípade vyžaduje predbežnú kontrolu ústavnosti Ústavným súdom Čile. Ten rozhodol rozsudkom z 31. marca 2016, že takéto prieskumové moratórium nie je v rozpore s ústavou.

Ústavný súd Čile udržateľnosť tohto zásahu do slobody prejavu odôvodňoval na jednej strane princípom par conditio vyplývajúcim z čl. 18 ods. 1 ústavy, podľa ktorého má organický zákonodarca povinnosť zabezpečiť rovnaké postavenie všetkých vo voľbách kandidujúcich subjektov, na druhej strane tým, že predmetným obmedzením sa nezasahuje do podstaty slobody prejavu a sleduje sa legitímny cieľ, ktorým je okrem spomínaného zabezpečenia rovnosti kandidátov aj predchádzanie manipuláciám. Ústavný súd Čile považoval v tomto ohľade za rozhodujúcu skutočnosť, že neexistuje žiadna právna úprava kontroly serióznosti predvolebných prieskumov a upravujúca základné požiadavky, ktoré musia spĺňať. V odôvodnení sa uvádza: „Práve preto je predmetné obmedzenie v súlade s ústavou.“. Ústavný súd Čile sa obmedzil na skúmanie toho, či napadnuté ustanovenie obmedzujúce slobodu prejavu a právo na informácie sleduje legitímny cieľ, a ten podľa jeho názoru sleduje (rovnosť zbraní vo volebnej súťaži, predchádzanie manipuláciám vyvolaným nekvalitnými prieskumami). Pokiaľ ide o otázku proporcionality zásahu voči sledovanému cieľu, Ústavný súd Čile sa obmedzil na konštatovanie, že predmetné obmedzenie nezasahuje do samotného jadra spomínaných ústavných práv.

85.

Sloboda prejavu a právo na informácie predstavujú vstup do politických práv. Ich zaradenie v úvode tretieho oddielu druhej hlavy ústavy nie je náhodné, pretože práve sloboda prejavu a právo na informácie umožňujú realizáciu aj ostatných politických práv. Ich uplatňovanie v demokratickej spoločnosti slobodu prejavu a právo na informácie nielen predpokladá, ale v mnohých prípadoch v sebe prirodzene obsahuje. Napríklad pri práve pokojne sa zhromažďovať je predpokladom jeho realizácie možnosť vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie o mieste a čase konania zhromaždenia a pri účasti na ňom prejavovať svoj názor.

86.

Ústavný súd chápe slobodu prejavu a právo na informácie ako základné politické práva. Sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa zaručuje každému jednotlivcovi ako jeho základné politické právo. Slobodou prejavu sa človeku umožňuje vysloviť alebo zamlčať svoje city, myšlienky a názory. Prostredníctvom práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa každému umožňuje dozvedieť sa informáciu, získať informáciu do svojej dispozičnej sféry a v nej informáciu spracovať pre svoju potrebu i potrebu iných, keďže v súlade s ústavou k nemu patrí aj právo informáciu ďalej rozširovať (sp. zn. II.ÚS 28/96).

87.

Právo na informácie zaručené v čl. 26 ústavy má tri zložky, a to vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie informácií, pričom pod vyhľadávaním informácií sa rozumie vlastné zisťovanie, či v oblasti záujmu toho, kto informácie vyhľadáva, informácie vôbec existujú, aké a kde sa nachádzajú, a pod prijímaním informácií sa zase rozumie získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná. Účelom práva na informácie je zaručiť šírenie informácií medzi ľuďmi. Vo vzťahu slúžiacom na prenos informácie sa zaručuje právo informáciu rozšíriť, ako aj právo informáciu dostať.

88.

Napadnuté ustanovenie je súčasťou zákona č. 181/2014 Z. z., ktorý upravuje volebnú kampaň ako konanie v čase predchádzajúcom voľbám. Napadnuté ustanovenie sa vlastnej volebnej kampane, teda činnosti politickej strany, politického hnutia, koalície politických strán a politických hnutí a kandidátov, za ktorú sa obvykle platí úhrada, smerujúcej k propagácii ich činnosti, cieľov a programu na účely získania funkcie volenej podľa zákona č. 180/2014 Z. z., síce priamo netýka, ale predstavuje reguláciu, ktorá sa časovo vzťahuje na volebnú kampaň, preto nie je možné napadnuté ustanovenie preskúmať bez kontextu volebnej kampane a miesta a významu slobody prejavu a práva na informácie v nej.

89.

Počas volebnej kampane dochádza k informovaniu voličov práve so špeciálnym zameraním na ovplyvnenie ich volebného rozhodnutia, teda rozhodnutia volieb sa zúčastniť a následne rozhodnutia odovzdať hlas konkrétnej kandidujúcej politickej strane či dokonca využiť prednostné hlasy v prospech konkrétneho kandidáta.

90.

Volebná kampaň bez slobody prejavu a práva na informácie nie je v demokratickej spoločnosti možná, pretože súčasťou volebnej kampane je z jej podstaty aj súťaž politických názorov, programov a predstáv. Volebná kampaň bez slobody prejavu a bez práva na informácie by predstavovala štátnu propagandu nezlučiteľnú s demokratickým štátom. Ústavný súd je preto tradične podozrievavý voči zásahom do slobody prejavu (porov. PL. ÚS 5/2017), zvlášť ak ide o slobodu prejavu počas volebnej kampane.

91.

Sloboda prejavu a právo na informácie nie sú práva absolútne. Okrem všeobecných podmienok, ktoré sa pri obmedzovaní všetkých základných práv a slobôd musia dodržať podľa čl. 13 ods. 4 ústavy, slobodu prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať informácie možno obmedziť, ak sa splnia osobitné podmienky podľa čl. 26 ods. 4 ústavy. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno v súlade s ústavou obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu taxatívne vymenovaných záujmov, t. j. na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Práva na vyhľadávanie, rozširovanie a prijímanie informácií tvoria nevyhnutne pre svoju vzájomnú súvislosť spojené nádoby, pretože ak je napr. obmedzené právo rozširovať informácie, nemožno potom tieto informácie následne ani vyhľadať a ani nikým prijímať.

92.

Formálnou podmienkou je obmedzenie slobody prejavu a práva na informácie zákonom. Formálna podmienka je v prípade napadnutého ustanovenia splnená.

93.

Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu niektorého z legitímnych cieľov stanovených ústavou. Ak by východiskový stav spoločnosti, v ktorom by došlo k obmedzeniu slobody prejavu a práva na informácie bol iný ako demokratický, o obmedzení nie je možné hovoriť, a to z dôvodu, že v inom ako demokratickom režime by sloboda prejavu a právo na informácie skutočne neexistovali. Tento na prvý pohľad jednoduchý záver súčasne napovedá, aký má byť nielen východiskový, ale aj výsledný stav spoločnosti po uplatnení obmedzenia slobody prejavu a práva na informácie. Tento stav musí byť stále stavom demokratickej spoločnosti. Ani ochrana legitímneho cieľa nemôže znamenať, že dôjde k takému zásahu do slobody prejavu a práva na informácie, ktoré síce ochráni tento cieľ, ale zmení charakter spoločnosti na iný ako demokratický.

94.

S demokratickou spoločnosťou je spojená aj skutočná a otvorená volebná kampaň, v ktorej volič získava informácie, ktoré ovplyvňujú jeho volebné rozhodnutie. Informáciou je nepochybne aj výsledok volebného prieskumu. Takáto informácia tiež ovplyvňuje volebné rozhodnutie voliča. Ak ide o informáciu, ktorá je zverejnená, má volič možnosť sa s touto informáciou oboznámiť a rovnako tak aj takúto informáciu ignorovať. V demokratickej spoločnosti to predstavuje jeho slobodnú voľbu. Napadnuté ustanovenie jeho slobodnú voľbu o naložení s informáciou o výsledku volebného prieskumu na dlhú dobu pred voľbami vylučuje. V rozsahu intenzity napadnutého ustanovenia štát slobodnú voľbu voliča nahradil zákazom.

95.

Každé nahradenie slobodnej voľby občana štátnym dirigizmom je zásah do demokratického charakteru spoločnosti. Takýto zásah musí predstavovať opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné. Podmienka nevyhnutnosti je materiálna podmienka, ktorú zákonodarca musí splniť, aby ním ustanovené obmedzenie slobody prejavu a práva na informácie bolo v súlade s ústavou (sp. zn. PL. ÚS 15/98).

96.

Obmedzenie práv a slobôd je nevyhnutné, keď cieľ obmedzenia inak dosiahnuť nemožno. Obmedzenie základného práva alebo slobody nie je nevyhnutné, ak účel obmedzenia zavedeného v záujme nastolenia spravodlivej rovnováhy medzi základnými právami a slobodami, ktoré sa dostanú do vzájomného konfliktu, možno dosiahnuť iným spôsobom, pri ktorom by sa dalo vyhnúť zavedeniu obmedzenia.

97.

Nevyhnutnosť obmedzenia slobody prejavu a práva na informácie ako opatrenia nevyhnutného v demokratickej spoločnosti je možné pomeriavať jeho proporcionalitou k cieľu chránenému obmedzením. Dodržanie princípu proporcionality je možné preskúmať v teste proporcionality. Vo vzťahu k slobode prejavu a právu na informácie ako politickým právam je potrebné aplikovať prísny test proporcionality.

98.

Jeho prvým subtestom je test legality, teda či ide o obmedzenie na základe zákona. Tento test je v prípade napadnutého ustanovenia splnený.

99.

Ďalším subtestom prísneho testu proporcionality je test vhodnosti. Týmto testom sa testuje naplnenie ústavou aprobovaného cieľa obmedzenia základného práva alebo slobody a racionálne prepojenie medzi takýmto cieľom a obmedzením základného práva alebo slobody.

100.

Ústavne aprobovaný legitímny cieľ predstavuje materiálnu podmienku obmedzenia slobody prejavu a práva na informácie. Materiálnou podmienkou je, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv a slobôd iných alebo sa ním musí chrániť bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo mravnosť. Obmedzenie slobody prejavu a práva na informácie na iný cieľ ako stanovený v čl. 26 ods. 4 ústavy alebo bez cieľa nie je prípustné.

101.

Moratórium na výsledky volebných prieskumov (vo vzťahu k voľbám do národnej rady, ktorých sa týka aj napadnuté ustanovenie) bolo a je v právnom poriadku Slovenskej republiky prítomné od vzniku Slovenskej republiky. Jednotlivé zákony upravujúce voľby do národnej rady alebo im predchádzajúcu volebnú kampaň v rôznej časovej intenzite zverejňovanie výsledkov volebných prieskumov zakazovali. Táto právna úprava nebola od vzniku Slovenskej republiky napadnutá.

102.

Zákaz zverejňovania výsledkov volebných prieskumov v čase pred voľbami má svoj účel. Tým je vytvorenie časového priestoru pred voľbami alebo aspoň v deň konania volieb pre slobodné rozhodnutie voliča o tom, komu odovzdá svoj hlas, bez ovplyvňovania informáciami, ktoré by ho mohli viesť k prípadnej náhlej zmene jeho volebného rozhodnutia na základe informácie, ktorá by sa mohla ukázať ako nepravdivá. Výsledkom by mohlo byť volebné rozhodnutie voliča, ktoré by nezodpovedalo jeho pôvodným predstavám a ktoré by nedosiahlo ani ním zamýšľaný výsledok.

103.

Takáto situácia by mohla nastať, ak by napríklad dostal volič pred voľbami z výsledku volebného prieskumu informáciu o tom, že kandidujúca politická strana, ktorá dlhodobo nedosahovala výsledok pre postup do národnej rady, by zrazu takýto postupujúci výsledok dosiahla. Volič, ktorý sa pri volebnom rozhodovaní riadi pravidlom, aby jeho hlas neprepadol, by na základe takéhoto výsledku zmenil svoje volebné rozhodnutie v prospech takejto politickej strany, pričom v konečnom dôsledku by sa ukázalo, že výsledok volebného prieskumu nebol pravdivý a hlas voliča by napokon prepadol.

104.

Legitímnym cieľom takto chápaného zákazu zverejňovania výsledkov volebných prieskumov je ochrana volebného práva voličov. Už vo veci sp. zn. PL. ÚS 15/98 ústavný súd konštatoval, existenciu zásadného významu informácií o politickej strane, jej programe, zámeroch a názoroch jej predstaviteľov pre uplatnenie práva zaručeného čl. 30 ústavy. Niet žiadneho dôvodu z okruhu takýchto informácií vylučovať tie, ktoré sú získané zo zverejnených výsledkov volebných prieskumov. Zákaz zverejňovania takýchto výsledkov nechráni samotných kandidátov a navyše nemá oporu ani v doterajšej volebnej judikatúre, nekorešponduje ani s dostupnou literatúrou k tomuto prvku a tiež s dôvodovou správou k uvedenému zákonu, pretože „Volebné moratórium je zavedené... ako nástroj na vytvorenie časového priestoru, v rámci ktorého sa má volič slobodne rozhodnúť, komu odovzdá svoj hlas, bez ovplyvňovania inými subjektami, ktoré sa podieľajú na vedení volebnej kampane alebo ktoré sú nosičmi informácií o kandidátoch.“ (z dôvodovej správy k § 2 ods. 2, pozn.).

105.

Súčasne je potrebné dodať, že v demokratickej spoločnosti postavenej o. i. na rovnom volebnom práve je volebné rozhodnutie výsledkom výlučného rozhodnutia voliča a jeho taktizovanie so svojím hlasom je úplne legitímne a štát, resp. verejná moc nie sú oprávnené s výnimkou prípadov volebnej korupcie jeho volebné rozhodnutie a dôvody k nemu vedúce preskúmavať.

106.

Účel napadnutého ustanovenia je podľa odôvodnenia pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu „chrániť voliča pred dezinformáciami a účelovými informáciami“, pretože „volič má zároveň právo na ochranu pred dezinformáciami. Návrh zmeny zákona má ambíciu chrániť voliča pred cielenými informáciami zameranými na jeho ovplyvnenie v prospech určitej politickej strany a nechať ho samého urobiť si úsudok podľa programu a činnosti vybranej politickej strany, ktorú sa rozhodne voliť.“.

107.

Ak by ústavný súd pri identifikácii cieľa napadnutej právnej úpravy vychádzal výlučne z odôvodnenia citovaného v predchádzajúcom odseku, potom konštatuje, že takýto účel napadnutého ustanovenia mení vzťah voliča a štátu, resp. verejnej moci v oblasti informácií. Kým v prípade situácie uvedenej v bode 102 sa vytvára priestor pre voliča, aby si sám urobil úsudok pred voľbami a svoje volebné rozhodnutie sformoval na základe vlastného vyhodnotenia všetkých dovtedy mu dostupných informácií, v prípade napadnutého ustanovenia nastupuje aktivizmus verejnej moci, ktorá chce/mala by voliča aktívne chrániť, a to pred dezinformáciami (mimochodom, bez legálnej definície, čo je možné za dezinformáciu považovať), ale dokonca aj pred informáciami.

108.

Zo strany ústavného súdu by bolo nesprávne ponechať bez adekvátnej odozvy (prípadne ju mlčky akceptovať) argumentáciu zákonodarcu týkajúcu sa ochrany občanov pred dezinformáciami a účelovými informáciami. Žiadne takéto právo ústava ani dohovor neobsahujú. Občan na základe ústavy a ani dohovoru nemá právo na ochranu pred dezinformáciami a účelovými informáciami z dôvodu, že to neumožňuje sloboda prejavu a sloboda prijímať informácie. Už vôbec neexistuje pozitívna povinnosť štátu chrániť občanov či voličov pred dezinformáciami a účelovými informáciami.

109.

Ústavný súd už niekoľkokrát zopakoval svoj názor, že voliča je potrebné nepodceňovať (sp. zn. PL. ÚS 118/07). Slobodné voľby sú spojené iba so slobodným volebným rozhodnutím každého voliča. Slobodné volebné rozhodnutie voliča v demokratickej spoločnosti nie je zlučiteľné s konaním verejnej moci, ktorá ho aktívne chráni pred informáciami, ktoré sama vyhodnotí ako pre voliča nevhodné. Ak verejná moc pristupuje k voličom či občanom ako k niekomu, kto má také malé, obmedzené alebo podpriemerné znalosti o spoločenskom a osobitne politickom dianí, že nedokáže sám vyhodnotiť zverejňované informácie a je odkázaný na ochranu pred nimi zo strany verejnej moci, je to poručnícky prístup verejnej moci. Takýto prístup verejnej moci nie je zlučiteľný so skutočne demokratickou spoločnosťou.

110.

Cieľ ktorý vytýčil navrhovateľ napadnutého ustanovenia (bod 106) teda nie je legitímny. Ústavný súd však neopomína, že napadnuté ustanovenie plní aj cieľ identifikovaný v bode 104 odôvodnenia, ktorý ale legitímnym je, a preto je potrebné v teste proporcionality pokračovať ďalej (test vhodnosti).

111.

Napadnuté ustanovenie nevyhovuje požiadavke vhodnosti pri dosahovaní cieľa spočívajúceho v ochrane voliča pred dezinformáciami, pretože preskúmavaný zásah zverejňovania nebráni iným spôsobom (nikomu) rozširovať či distribuovať prieskumy. Ústavný súd považoval za potrebné podrobiť toto ustanovenie aj testu nevyhnutnosti z pohľadu, či obmedzenie slobody prejavu a práva na informácie v intenzite napadnutého ustanovenia nie je väčšie, ako je potrebné na dosiahnutie účelu obmedzenia.

112.

Napadnuté ustanovenie zmenilo dĺžku trvania zákazu zverejňovania výsledkov volebných prieskumov v § 17 zákona č. 181/2014 Z. z. vo vzťahu k voľbám do národnej rady tak, že tento zákaz predĺžilo zo 14 dní predo dňom konania volieb a v deň konania volieb až do skončenia hlasovania na 50 dní predo dňom konania volieb a v deň konania volieb až do skončenia hlasovania. Došlo tak k predĺženiu trvania obmedzenia slobody prejavu a práva na informácie tri a pol násobne. Takéto predĺženie, resp. rozšírenie časových účinkov zákazu zverejňovať výsledky volebných prieskumov nebolo nijako odôvodnené, a to ani z pohľadu jeho vzťahu/pomeru k pôvodnej úprave (tri a pol násobné predĺženie) a ani z pohľadu jeho konečného číselného vyjadrenia (50 dní).

113.

Ani z právnej úpravy zákazu zverejňovania výsledkov volebných prieskumov na území Slovenska od roku 1990 a ani z vykonanej komparácie nie je možné identifikovať zákaz zverejňovania výsledkov volebných prieskumov, ktorý by dosahoval intenzitu 50 dní predo dňom konania volieb.

114.

Ústavnému súdu nie je známy žiaden dôvod vychádzajúci napríklad z nejakej politologickej alebo sociologickej štúdie, ktorý by opodstatňoval, že pre kvalifikované volebné rozhodnutie voliča a vytvorenie priestoru na jeho slobodné rozhodnutie je potrebné obmedziť mu zákazom prístup k informáciám o výsledku volebných prieskumov v dĺžke trvania až 50 dní predo dňom konania volieb.

115.

V skutočnosti takýto dlhý zákaz zverejňovania výsledkov volebných prieskumov spôsobí, že volič nebude disponovať potrebnými aktuálnymi informáciami, ktoré by pre svoje kvalifikované volebné rozhodnutie potreboval alebo požadoval, a tým napokon jeho prekvapenie či až rozčarovanie z výsledku volieb môže byť väčšie, a tým jeho ochota ich akceptovať a stotožniť sa s nimi nižšia.

116.

Aj pri rešpektovaní legitímneho cieľa zákazu zverejňovania výsledkov volebných prieskumov (bod 104) nie je možné jeho stanovenie v dĺžke 50 dní predo dňom konania volieb považovať za opatrenie, ktoré je v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na dosiahnutie tohto legitímneho cieľa.

117.

Napadnuté ustanovenie preto testom nevyhnutnosti neprešlo.

118.

Napokon je napadnuté ustanovenie potrebné podrobiť aj testu proporcionality v užšom zmysle.

119.

V prípade každého zákona obmedzujúceho základné práva a slobody musia byť zohľadnené požiadavky a limity čl. 13 ods. 4 ústavy. Požiadavka čl. 13 ods. 4 ústavy predstavuje základné ústavné interpretačné pravidlo pre konanie zákonodarcu pri prijímaní takých zákonov, ktorými by obmedzoval základné práva a slobody. Táto požiadavka preto musí platiť aj v prípade obmedzenia slobody prejavu a práva na informácie zákazom zverejňovania výsledkov volebných prieskumov podľa napadnutého ustanovenia.

120.

Podstatou základného práva podľa čl. 13 ods. 4 ústavy je to, na čom je založené. Jeho zmyslom je potom to, na čo slúži. Sloboda prejavu je založená na možnosti každého slobodne sa prejaviť, vyjadriť svoje názory, myšlienky a city. Sloboda prejavu slúži na vyslovenie, ale aj na zamlčanie svojich citov, myšlienok a názorov. Právo na informácie je založené na možnosti každého slobodne sa dozvedieť informáciu, získať informáciu do svojej dispozičnej sféry, spracovať pre svoju potrebu takto slobodne získanú informáciu a podľa uváženia ju aj ďalej rozširovať. Právo na informácie slúži na vyhľadávanie, prijímanie a aj rozširovanie názorov, myšlienok a informácií.

121.

Obmedzenie základného práva a slobody sa môže použiť len na stanovený legitímny cieľ. Z ústavnej požiadavky dbať na podstatu a zmysel základných práv a slobôd pri ich obmedzení a toto obmedzenie použiť len na ustanovený cieľ vyplýva povinnosť zákonodarcu zachovať princíp proporcionality medzi cieľom, ktorý sleduje zavedením a právnou úpravou určitého právneho inštitútu, a charakterom a intenzitou tohto inštitútu. Prekročenie princípu proporcionality zakladá nielen porušenie čl. 13 ods. 4 ústavy, ale zasahuje aj do materiálne chápaného právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.

122.

Zisťovanie a zverejňovanie výsledkov podpory verejnosti pre politické strany alebo pre konkrétnych politikov nie je v Slovenskej republike právne regulované a je ho možné uskutočňovať v zásade kedykoľvek. Takéto konanie ale nie je volebným prieskumom, pretože takéto prieskumy sa od volebných prieskumov odlišujú tým, že sa netýkajú politických strán alebo kandidátov kandidujúcich v konkrétnych vyhlásených voľbách. Volebný prieskum je také zisťovanie podpory verejnosti pre politické strany alebo pre kandidátov, ktoré sa realizuje v čase volebnej kampane pred konkrétnymi voľbami.

123.

Pre posúdenie toho, či napadnuté ustanovenie dbá na podstatu a zmysel slobody prejavu a práva na informácie, je relevantné iba jeho posúdenie v kontexte volebnej kampane, a nie mimo nej. Volebná kampaň začína dňom uverejnenia rozhodnutia o vyhlásení volieb v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a končí 48 hodín predo dňom konania volieb. Voľby do národnej rady vyhlasuje jej predseda najneskôr 110 dní predo dňom ich konania. Pri vyhlásení volieb do národnej rady 110 dní predo dňom ich konania môže volebná kampaň trvať 107 celých dní a prvých sedem hodín 108. dňa od ich vyhlásenia. V tomto čase je možné zverejňovať výsledky volebných prieskumov, ak to nie je zakázané. Inak povedané, v tomto čase, ak to nie je zakázané, môže ten, kto takýmto výsledkom disponuje, ho slobodne zverejniť a každý má právo takýto výsledok slobodne získať podľa svojho záujmu do svojej dispozičnej sféry alebo ho odmietnuť, vyhodnotiť ho, spracovať ho a použiť alebo nepoužiť pri formovaní svojho volebného rozhodnutia a ponechať si ho alebo ho ďalej rozširovať.

124.

Napadnuté ustanovenie zakazuje zverejňovanie výsledkov volebných prieskumov 50 dní predo dňom konania volieb a v deň konania volieb až do skončenia hlasovania. Vo vzťahu k voľbám do národnej rady a im predchádzajúcej kampani to z hľadiska pomeru dĺžky trvania volebnej kampane a dĺžky trvania zákazu podľa napadnutého ustanovenia počas volebnej kampane (zákaz sa čiastočne prekrýva aj so zákazom volebnej kampane ako takej) predstavuje 45 %. Zákaz zverejňovať výsledky volebných prieskumov 50 dní predo dňom konania volieb a v deň konania volieb až do skončenia hlasovania tak zasahuje do dĺžky trvania volebnej kampane v rozsahu skoro jej polovice.

125.

Pri takejto intenzite zásahu do slobody prejavu a práva na informácie v čase, keď sú informácie podstatou činnosti všetkých aktérov volebnej kampane, je možné iba ťažko uveriť, že zákonodarca pri prijímaní napadnutého ustanovenia dbal na podstatu a zmysel slobody prejavu a práva na informácie. Navyše, napadnuté ustanovenie nesleduje žiaden legitímny cieľ.

126.

Ústavný súd preto vo vzťahu k čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy, čl. 13 ods. 4 ústavy a čl. 10 dohovoru návrhu vyhovel a rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku.

127.

Podľa navrhovateľky porušuje napadnuté ustanovenie aj zákaz cenzúry podľa čl. 26 ods. 3 ústavy.

128.

V právnom poriadku Slovenskej republiky nie je definícia cenzúry. Podľa akademického vymedzenia „Cenzúru možno rozdeliť na predbežnú a následnú. Za predbežnú (preventívnu) cenzúru sa považuje inštitucionálne znemožnenie určitý text, dielo, časť diela vyhotoviť alebo preniesť určitý prejav, za následnú úradná kontrola publikácie po jej vyhotovení, pričom než začne publikácia byť šírená, neprípustné pasáže sa napr. dodatočne začiernia. Aj tu je teda určitá predbežnosť vzťahujúca sa na publikáciu už vyhotoveného obsahu.“ (KLÍMA, K. a kol. Encyklopedie ústavního práva. Praha : ASPI, 2007, s. 29.).

129.

Cenzúra predstavuje absolútny, resp. konečný zásah do slobody prejavu a práva na informácie. Informácie, ktoré sú cenzúrové, by sa nemali ani vyhotovovať a ak boli vyhotovené, nemali by sa predniesť, pričom tento zákaz platí bez časového a personálneho obmedzenia.

130.

Napadnuté ustanovenie zasahuje do slobody prejavu a práva na informácie spôsobom, ktorý síce vzhľadom na miesto, čas a trvanie zásahu porušuje tieto práva v ich podstate, ale nie absolútnym spôsobom. Napadnuté ustanovenie nevytvára inštitucionálny systém, ktorý by zakazoval vyhotovovanie volebných prieskumov. Ktokoľvek ich môže vyhotovovať, a to aj v čase, keď je zakázané ich zverejňovanie. Ak je volebný prieskum vyhotovený, je jeho zverejnenie možné mimo času zákazu. Tento platí personálne erga omnes, ale nemá neobmedzené časové účinky.

131.

Ak je informácia cenzúrová, nie je ju možné zverejniť vôbec. Pred začatím moratória na výsledky volebných prieskumov je ich možné zverejňovať. Ich nezverejňovanie preto nie je absolútne.

132.

Návrhu v časti na vyslovenie nesúladu napadnutého ustanovenia s čl. 26 ods. 3 ústavy preto ústavný súd nevyhovel.

III.3. K namietanému nesúladu s princípom rovnosti a ústavným zákazom postihu za uplatňovanie základných práv a slobôd:

133.

Pred vlastným prieskumom napadnutého ustanovenia z pohľadu zásahu do ústavného princípu rovnosti upozorňuje ústavný súd, že navrhovateľka na s. 2, 3 a 25 návrhu uvádza ako referenčnú normu čl. 18 dohovoru, kým na s. 14 a 15 v časti V návrhu, ktorá sa konkrétne venuje porušeniu princípu rovnosti navrhovateľka argumentuje čl. 14 dohovoru. Ústavný súd posudzuje návrh z obsahového hľadiska a z obsahu a argumentácie v časti V návrhu vyvodzuje, že navrhovateľka namieta nesúlad napadnutého ustanovenia s čl. 14 dohovoru.

134.

Navrhovateľka namieta, že napadnuté ustanovenie zakladá nerovnosť medzi dvomi skupinami účastníkov politickej súťaže a aj medzi dvomi skupinami voličov, a to tým, že zákaz zverejňovania výsledkov volebných prieskumov sa netýka ich uskutočňovania, čo v konečnom dôsledku povedie k tomu, že časť účastníkov politickej súťaže a časť voličov bude disponovať výsledkami uskutočnených a nezverejnených volebných prieskumov a iná časť nie.

135.

Rovnosť patrí medzi princípy materiálneho právneho štátu (sp. zn. PL. ÚS 7/2017). Rovnosť je v ústave vyjadrená ako rovnosť v dôstojnosti a rovnosť v právach. Konkretizácia rovnosti v dôstojnosti a rovnosti v právach je vyjadrená v čl. 12 ods. 2 ústavy. Realizáciou obsahu čl. 12 ods. 2 ústavy sa uplatňuje zásada, aby rovné bolo chápané (uskutočňované) rovno, kým nerovné má byť chápané (uskutočňované) s prihliadnutím na svoju rozdielnosť.

136.

Zákaz v § 17 zákona č. 181/2014 Z. z. je rámcovaný časom trvania zákazu, zakazovanou činnosťou a zakázanou informáciou. Tento zákaz nemá osobitný personálny rozmer. Z hľadiska adresátov ide o zákaz všeobecný, pôsobiaci erga omnes. Každému, kto výsledkom volebného prieskumu disponuje, pričom zákon č. 181/2014 Z. z. nerieši, ako sa do jeho moci dostal, sa zakazuje jeho zverejnenie. Z tohto zákazu nie je v čase trvania zákazu výnimka, a to ani priamo zo zákona, ani na základe rozhodnutia nejakého orgánu verejnej moci. O takúto výnimku nie je možné žiadať a žiaden orgán verejnej moci ju nie je oprávnený udeliť.

137.

Zákaz sa vzťahuje na zverejňovanie výsledkov volebných prieskumov. Napadnuté ustanovenie iný zákaz neobsahuje, resp. sa iného zákazu netýka. Ústavný súd skúma napadnuté ustanovenie. Ústavný súd neskúma a neposudzuje konštrukcie, ktoré by mohli z napadnutého ustanovenia vyplývať. Ústavný súd preto neposudzuje to, či zákaz zverejňovania výsledkov volebných prieskumov obsahuje aj iný zákaz ako tento alebo nie, resp. či tento výslovný zákaz má automaticky viesť aj k nejakým iným zákazom. To nie je predmetom konania.

138.

Vo vzťahu k zákazu platí najvšeobecnejšia úprava v čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy v závislosti od postavenia dotknutého subjektu. V Slovenskej republike neexistuje monopol verejnej moci na uskutočňovanie volebných prieskumov. Súčasne ani neexistuje ich obmedzenie na aktérov slobodnej súťaže politických síl, napríklad politické strany či kandidátov. Volebný prieskum môže vykonať každý, pričom motivácia preň nie je predmetom skúmania ústavným súdom.

139.

Predmetom zákazu je zverejňovať výsledky volebných prieskumov. Zákon č. 181/2014 Z. z. legálnu definíciu toho, čo je zverejňovanie, neobsahuje, aj keď s týmto pojmom pracuje aj na iných miestach (§ 14).

Zverejňovanie výsledkov volebných prieskumov by malo umožňovať hromadný prístup verejnosti k ich obsahu tak, aby mohol výsledky volebného prieskumu ktokoľvek získať. Opakom je potom zákaz, teda neumožnenie hromadného prístupu verejnosti k obsahu výsledkov volebných prieskumov, ktorý platí pre každého bez výnimky a pôsobí proti každému bez výnimky.

140.

Každý účastník slobodnej súťaže politických síl a tiež každý volič má prirodzene rozdielnu či nerovnú mieru informácií, ktoré ovplyvňujú ich konanie v politickej súťaži a ktoré v prípade voličov ovplyvňujú ich volebné rozhodnutie. Štát iste nemá informačnú nerovnosť podporovať, ale súčasne v slobodnej, otvorenej spoločnosti ani nedosiahne úplnú informačnú rovnosť všetkých aktérov slobodnej súťaže politických síl a všetkých voličov.

141.

Článok 12 ods. 2 ústavy vymedzuje priamu diskrimináciu, ktorá je založená na rozdielnom zaobchádzaní s osobami nachádzajúcimi sa v porovnateľnej situácii. Nepriama diskriminácia (je potrebné ju odlišovať od pozitívnej diskriminácie, aj keď práve nepriama diskriminácia môže byť príčinou pozitívnej diskriminácie) je založená na rovnakom zaobchádzaní s osobami nachádzajúcimi sa vo výrazne odlišnom postavení. Článok 14 dohovoru zaručuje užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie, a tým chráni jednotlivcov pred rozdielnym zaobchádzaním v porovnateľnej situácii.

142.

Všeobecný a bezvýnimočný zákaz v § 17 zákona č. 181/2014 Z. z. nezakladá rozdielne zaobchádzanie s osobami v porovnateľnej situácii. K takej situácii by došlo, ak by bol zákaz porušený. Ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov vychádza z prezumpcie ústavnosti právnych predpisov a abstraktne preskúmava súlad napadnutého ustanovenia s referenčnými článkami ústavy a dohovoru. Ústavný súd neskúma súlad situácie navodenej porušením zákona s ústavou alebo dohovorom a neposkytuje ochranu ústavnosti v stave porušenia zákona. Porušenie zákazu podľa § 17 zákona č. 181/2014 Z. z. je správnym deliktom, za ktorý Štátna komisia pre voľby a kontrolu financovania politických strán ukladá sankciu vo forme pokuty. Pokuta je zárukou toho, že zákaz bude pôsobiť voči každému rovnako a na každého rovnako.

143.

Článok 12 ods. 4 ústavy chráni každého pred ujmou na právach pre to, lebo uplatňuje svoje základné práva a slobody.

144.

Ujma na právach ako dôsledok uplatnenia svojho základného práva a slobody by nastala, ak by právna úprava obmedzovala alebo dokonca vylučovala nadobudnutie alebo uplatňovanie niektorého zo základných práv a slobôd na základe skutočnosti, že si niekto uplatnil niektoré zo svojich základných práv alebo slobôd a táto skutočnosť by sa premietla do právnej úpravy nadobúdania alebo uplatňovania konkrétneho práva tak, že v dôsledku uvedeného by bola táto právna úprava odlišná u tých osôb, ktoré si predtým uplatnili niektoré zo svojich základných práv alebo slobôd, v porovnaní s tými osobami, ktoré si takéto základné právo alebo slobodu neuplatnili.

145.

Podľa ústavného súdu «Pod termínom „ujma na právach“ je potrebné chápať aj akékoľvek iné obmedzenie pri nadobúdaní práva, ktoré sa prejavilo v porušení ústavnej zásady rovnosti v právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ako výlučný a jediný dôsledok predošlého uplatnenia niektorého zo základných práv alebo slobôd. O ujme na práve možno teda hovoriť vtedy, ak jediným dôvodom vylučujúcim jeho nadobudnutie je predošlé uplatnenie niektorého zo základných práv alebo slobôd. Takýmto výkladom termínu „ujma na právach“ sa súčasne vylučuje možnosť, aby v dôsledku nenadobudnutia práva si oprávnený subjekt nemohol uplatniť ani niektoré zo svojich základných práv alebo slobôd (v tom prípade, ak nadobudnutie konkrétneho práva je nevyhnutnou podmienkou pre uplatnenie niektorého zo základných práv alebo slobôd).» (sp. zn. PL. ÚS 18/97).

146.

Pokuta je sankcia za správny delikt spočívajúci v porušení zákona. Pokuta nepredstavuje ujmu na právach spočívajúcu v nenadobudnutí alebo obmedzení nadobudnutia základného práva alebo slobody. Konanie porušujúce zákon nie je uplatnením základného práva alebo slobody.

147.

Ústavný súd preto návrhu v časti vyslovenia nesúladu napadnutého ustanovenia s čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy a čl. 14 dohovoru nevyhovel.

III.4. K namietanému nesúladu s princípom ochrany slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti:

148.

Navrhovateľka vidí nesúlad napadnutého ustanovenia s čl. 31 ústavy z dvoch dôvodov. V prvom rade je to časový moment schválenia napadnutého ustanovenia krátko pred voľbami do národnej rady konanými 29. februára 2020 a tiež spojenie miery prístupu všetkých účastníkov politickej súťaže k informačným základným právam s mierou slobody súťaže politických síl.

149.

Moment schválenia napadnutého ustanovenia vo vzťahu k voľbám do národnej rady konaným 29. februára 2020, jeho účinnosť počas prebiehajúcej volebnej kampane a prekročenie potrebnej miery zdržanlivosti národnej rady v tom čase tvorili základ argumentácie ústavného súdu v uznesení č. k. PL. ÚS 26/2019-77 z 18. decembra 2020, ktorým ústavný súd práve z týchto dôvodov rozhodol o. i. o pozastavení účinnosti napadnutého ustanovenia.

150.

Článok 31 ústavy ustanovuje všeobecnú požiadavku adresovanú predovšetkým zákonodarcovi prijímať iba také zákony, ktoré umožnia a ochránia slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti.

151.

Článok 31 ústavy je tak základným interpretačným pravidlom pre zákony, ktoré bližšie upravujú výkon politických práv. Toto ustanovenie ústavy má priamu spojitosť so všetkými politickými právami vyjadrenými v ústave a svojou povahou ovplyvňuje formovanie politických síl v demokratickej spoločnosti (PL. ÚS 19/98, PL. ÚS 100/07). Slobodná súťaž politických síl nachádza výraz predovšetkým v slobodných voľbách (PL. ÚS 51/2018).

152.

Z čl. 31 ústavy vyplýva, že nielen zákonná úprava a jej výklad, ale aj používanie iných politických práv vrátane slobody prejavu a práva na informácie a ich obmedzenie, ktoré je tiež určitou formou používania týchto politických práv, musia umožňovať a ochraňovať slobodnú súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti. Súčasťou slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti je aj možnosť súťažiacich politických síl prezentovať svoj program, svoje názory, a to v snahe získať pre ne medzi občanmi a voličmi podporu.

153.

Ochrana slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti v zmysle čl. 31 ústavy sa týka normotvornej a aplikačnej činnosti orgánov verejnej moci (štátnych orgánov), ako aj činnosti politických strán, resp. nezávislých kandidátov v súvislosti s voľbami. Tieto orgány môžu porušiť právo na rovnosť šancí tým, že v rámci volebnej kampane nezákonným alebo neústavným spôsobom pôsobia v prospech alebo neprospech jednej politickej sily (PL. ÚS 35/03, PL. ÚS 51/2018). Ochrana slobodnej súťaže politických síl nemôže byť legitímnym cieľom moratória (§ 17), pretože znenie čl. 31 ústavy ako všeobecný ústavný princíp svojou povahou ovplyvňuje formovanie politických síl a má nepochybný vplyv na všetky politické práva uvedené v ústave, samo osebe však právom nie je, a preto nemôže legitimizovať zásah do čl. 26 ústavy.

154.

Slobodná súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti a jej ochrana sa vzťahuje na politické sily. Slobodná súťaž politických síl sa neobmedzuje len na voľby. V demokratickej spoločnosti predstavuje slobodná súťaž akékoľvek slobodné súperenie politických síl, napríklad aj vo vnútri politickej strany alebo v parlamente. Táto nemusí byť formalizovaná iba v politickej strane, ale politickou silou je potrebné materiálne chápať stranu, hnutie, iniciatívu alebo aktivitu, ktorá v demokratickej spoločnosti slobodne presadzuje svoj politický program, svoje politické názory a predstavy v snahe získať pre ne podporu verejnosti.

155.

Napadnuté ustanovenie je súčasťou zákona č. 181/2014 Z. z. upravujúceho volebnú kampaň, ktorá je spojená s voľbami. Vo voľbách politické strany, resp. kandidáti súťažia o hlasy voličov a sú priamymi aktérmi slobodnej súťaže politických síl. V rozsahu jej ochrany do nej tiež vstupujú orgány verejnej moci, ktoré svojou normotvornou činnosťou vytvárajú jej pravidlá alebo ich aplikujú.

156.

Nepriamo sa na slobodnej súťaži politických síl v demokratickej spoločnosti môžu podieľať aj iné subjekty ako tie, ktoré sú jej priamymi aktérmi. Môže ísť o rôzne subjekty, ktoré najmä poskytujú svoje služby aktérom slobodnej súťaže politických síl, a to či už na dobrovoľnej, alebo na komerčnej báze. Pravidlá slobodnej súťaže politických síl a ich zmena sa ich postavenia dotýkajú, aj keď iba nepriamo.

157.

Pravidlá slobodnej súťaže politických síl a ich zmena sa postavenia voliča dotýkajú v rozsahu zásahu do všeobecného, rovného, priameho volebného práva s tajným hlasovaním.

158.

Napadnuté ustanovenie sa týka špeciálneho prvku volebnej kampane, a to výsledkov volebných prieskumov. Aktéri slobodnej súťaže politických síl sú spravidla predmetom či objektom volebného prieskumu, nie jeho subjektom. Inak povedané, pri volebnom prieskume a jeho výsledku nejde o vlastnú volebnú kampaň, teda o informácie podávané politickou stranou alebo kandidátom voličovi v snahe získať jeho hlas alebo ho od nejakého hlasovania odradiť, ale ide o informácie o aktuálnej miere podpory kandidujúcej politickej strany, resp. kandidáta. Súčasťou volebného prieskumu nie je aktívna výzva na hlasovanie v prospech alebo v neprospech subjektu, ktorého sa volebný prieskum týka.

159.

Ustanovenie § 17 zákona č. 181/2014 Z. z. v subjekte zákazu mlčí. Najvšeobecnejšie je možné povedať, že sa týka každého, resp. pôsobí erga omnes, a to obojsmerne. Každému sa zakazuje zverejňovať výsledky volebných prieskumov a zákaz pôsobí voči každému, teda každému sa zakazuje poskytnúť zverejnením výsledky volebných prieskumov.

160.

Volebný prieskum môže uskutočniť v podstate ktokoľvek. Spravidla ale volebný prieskum uskutočňuje nejaká agentúra ako svoju podnikateľskú činnosť. Táto agentúra nie je politický subjekt a nie je aktívnym účastníkom slobodnej súťaže politických síl. Výsledky prieskumu odovzdáva tomu, kto si jeho vyhotovenie objednal. Tento subjekt môže, ale nemusí byť účastníkom slobodnej súťaže politických síl. Napríklad ak je to nejaké médium, tak toto tiež politicky nesúťaží. Ten, kto si volebný prieskum objednal, ho môže zverejniť, ale volebný prieskum môže mať aj súkromný charakter v tom, že jeho výsledky nezverejní, ale slúžia iba na jeho vnútornú potrebu. A ani v tomto prípade nemusí ísť o aktívneho účastníka slobodnej súťaže politických síl.

161.

Zverejňovanie výsledkov volebných prieskumov nie je povinné, v Slovenskej republike dokonca ani neplatí povinnosť v súvislosti s volebnou kampaňou volebné prieskumy vôbec vyhotovovať. Ide o fakultatívnu činnosť. Jej politický, politologický, marketingový a informačný význam si ústavný súd uvedomuje, ale nič to nemení na tom, že nejde o povinnú súčasť slobodnej súťaže politických síl všeobecne a ani pred voľbami konkrétne.

162.

Ústavný súd rešpektuje voľbu argumentačných metód navrhovateľky. Vo vzťahu k namietanému nesúladu napadnutého ustanovenia s čl. 31 ústavy argumentuje ad absurdum v tom, že volebný prieskum poskytuje voličovi „spätnú väzbu spoločnosti na pôsobenie jednotlivých politických síl“ a ak takáto spätná väzba nie je, „môže to viesť až k jeho apatii či rezignácii a neúčasti vo voľbách, a tým k strate podstaty a zmyslu inštitútu volieb, volebného práva a v konečnom dôsledku i demokracie“.

163.

Volebné prieskumy takúto spätnú väzbu voličovi poskytujú a môžu spoluformovať jeho volebné rozhodnutie. Na druhej strane nie je možné spoločenskú reakciu na aktérov slobodnej súťaže politických síl pred voľbami redukovať iba na volebné prieskumy. Spätná väzba spoločnosti sa prejavuje aj využívaním iných politických práv (právo pokojne sa zhromažďovať, petičné právo) alebo prostredníctvom sociálnych sietí, ktoré v súčasnej bode umožňujú prezentovanie (pozitívnej a negatívnej) spätnej väzby spoločnosti na pôsobenie jednotlivých politických síl.

164.

Úloha orgánov verejnej moci pri ochrane slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti je túto súťaž chrániť o. i. aj tým, že ak je/bol by nejaký komponent pre túto súťaž nevyhnutný, bolo by povinnosťou ho do pravidiel slobodnej súťaže politických síl zakomponovať a jeho dodržiavanie vynucovať. Taký charakter majú zákonné pravidlá volebnej kampane zahŕňajúce najmä (ale nielen) určenie momentu jej začiatku, ukončenia, subjektov, ktoré sa na nej podieľajú, či najvyššej prípustnej výšky použitých finančných prostriedkov. Stanovenie týchto pravidiel rovnako pre všetkých a ich vynucovanie vytvára predpoklad slobodnej súťaže politických síl, ale tiež informovanosť voličov o jej aktéroch.

165.

Pravidlá zverejňovania výsledkov volebných prieskumov sú súčasťou pravidiel volebnej kampane na princípe rovnosti a rovnocennosti jej aktérov.

166.

Napadnuté ustanovenie do postavenia aktérov slobodnej súťaže politických síl priamo nezasahuje. Pôsobí voči nim v rozsahu fakultatívneho komponentu volebnej kampane rovnako a žiadneho z nich nezvýhodňuje ani neznevýhodňuje.

Ústavný súd preto návrhu v časti namietaného nesúladu napadnutého ustanovenia s čl. 31 ústavy nevyhovel.

III.5. K namietanému nesúladu s princípom právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní:

167.

Navrhovateľka namieta tiež nesúlad napadnutého ustanovenia s čl. 1 ods. 1 ústavy, a to v rozsahu zásahu napadnutého ustanovenia do princípu právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní. Navrhovateľka zásah do nich vidí najmä v prijatí napadnutého ustanovenia počas volebnej kampane pred voľbami do národnej rady konanými 29. februára 2020.

168.

K princípu právnej istoty sa ústavný súd vyjadril už nespočetnekrát (II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 17/2014). Princíp právnej istoty zahŕňajúci aj ochranu legálne nadobudnutých práv a legitímnych očakávaní a zákaz (pravej) retroaktivity patrí medzi princípy demokratického a právneho štátu (sp. zn. PL. ÚS 7/2017).

169.

S uplatňovaním princípu právnej istoty sa z pohľadu zákonodarcu spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem, zákaz svojvôle, ako aj uplatňovanie zásady primeranosti [proporcionality (PL. ÚS 12/05)].

170.

Princíp právnej istoty z pohľadu občanov chráni a posilňuje ich dôveru v právny poriadok. Spoľahlivý právny poriadok umožňuje občanom usporiadať si svoj život podľa vlastných predstáv, čo je vyjadrením ich slobody.

171.

K ochrane legitímnych očakávaní ústavný súd vyslovil, že „v súlade s tendenciami príznačnými pre modernú európsku konštitucionalistiku podlieha z hľadiska princípu právnej istoty ochrane aj tzv. legitímne očakávanie (legitimate expectation, der Vertrauenschutz), ktoré je užšou kategóriou ako právna istota. Štát, aj keď nekoná retroaktívne alebo nezasiahne do nadobudnutých práv, môže vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou, resp. neočakávanou zmenou pravidiel, na ktoré sa adresáti právnych noriem spoliehali, porušiť princíp právneho štátu. Ide o jeden z množstva konkrétnych výrazov princípu materiálneho právneho štátu, v ktorom sú všetci nositelia verejnej moci vrátane parlamentu podriadení ústave a jej princípom.“ (sp. zn. PL. ÚS 12/05).

172.

Zákonodarca prijatím napadnutého ustanovenia nesledoval legitímny cieľ, porušil zásadu primeranosti v intenzite, pri ktorej nedbal na podstatu a zmysel slobody prejavu a práva na informácie. Vertikálnym mocenským zásahom zasiahol v exponovanej dobe do slobody tých, ktorí volebné prieskumy vykonávali, a tých, ktorým boli ich výsledky určené, teda potenciálne všetkých voličov, a neočakávane zmenil pravidlá zverejňovania výsledkov volebných prieskumov.

173.

Zákonodarca nekonal s ohľadom na princíp právnej istoty a legitímne očakávania a prijal napadnuté ustanovenie v rozpore s nimi, čím sa v tomto rozsahu napadnuté ustanovenie dostalo aj do rozporu s čl. 1 ods. 1 ústavy.

174.

Navrhovateľka žiada, aby ústavný súd podľa § 91 ods. 3 zákona o ústavnom súde rozhodol o tom, že stratou účinnosti napadnutého ustanovenia na základe rozhodnutia o jeho nesúlade sa neobnoví platnosť skoršieho právneho predpisu v znení platnom pred zmenou napadnutým ustanovením.

175.

Ústavný súd sa k zákazu zverejňovania výsledkov volebných prieskumov ako takému, resp. k § 17 zákona č. 181/2014 Z. z. už na niekoľkých miestach odôvodnenia vyjadril. Ústavný súd poukázal na to, že právna úprava zákazu zverejňovania výsledkov volebných prieskumov bola a je s rozličnou mierou intenzity zákazu súčasťou právnej úpravy volebnej kampane a že takýto zákaz sleduje legitímny cieľ (bod 104).

176.

Zverejňovanie výsledkov volebných prieskumov je súčasťou volebnej kampane. Tá je zase súčasťou slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti. Slobodná súťaž politických síl prebieha aj v samotnej národnej rade, a to medzi jej poslancami, medzi politickými stranami, ktoré sú v nej zastúpené, a najmä medzi vládou a parlamentnou opozíciou.

177.

Ústavný súd zastáva názor, že právna úprava týkajúca sa slobodnej súťaže politických síl v demokratickej spoločnosti by sama v takejto slobodnej parlamentnej politickej súťaži mala vznikať, a preto návrhu na neobnovenie platnosti skoršieho právneho predpisu v znení platnom pred zmenou napadnutým ustanovením nevyhovel.

177.1.

Zdržanlivosť postoja ústavného súdu k tejto veci vyplýva (aj) z toho, že ide o vec, ktorá nemá binárny, čiernobiely charakter. V zákaze zverejňovania výsledkov volebných prieskumov vidí ústavný súd istý význam, a to aspoň dovtedy, kým zákonodarca neprijme právnu úpravu, ktorá bude objektivizovať zverejňované výsledky týchto prieskumov. Samotné rozhodnutie o existencii zákazu zverejňovať výsledky volebných prieskumov či o vhodnosti jeho dĺžky je skutočne citlivou záležitosťou vyžadujúcou také riešenie, ktoré objektívnym spôsobom zohľadní nielen domáce tradície tohto inštitútu, jeho patričnú komparáciu, ale tiež proporcionalitu takéhoto zákazu a ochranu volebného práva. Uvedené najlepšie a najobjektívnejšie dokáže skutočne vykonať len zákonodarca, a to v riadnom, otvorenom a deliberatívnom legislatívnom procese.

178.

Platnosť rozhodnutia ústavného súdu o pozastavení účinnosti napadnutého ustanovenia uznesením č. k. PL. ÚS 26/2019-77 z 18. decembra 2019 zaniká právoplatnosťou tohto rozhodnutia ústavného súdu, teda odo dňa jeho vyhlásenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

179.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

180.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

181.

Podľa § 68 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnutia ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov, v konaní o súlade medzinárodných zmlúv, v konaní o súlade predmetu referenda, v konaní o výklade ústavy a ústavných zákonov, v konaní o sťažnosti proti výsledku referenda, v konaní o sťažnosti proti výsledku ľudového hlasovania, v konaní o uvoľnení funkcie prezidenta a v konaní o neplatnosti právnych predpisov sa vyhlasujú v Zbierke zákonov Slovenskej republiky v rozsahu ustanovenom týmto zákonom.

182.

Podľa § 91 ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časť alebo jeho ustanovenie, ktorých nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily ústavný súd vyslovil, strácajú účinnosť dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a platnosť za podmienok ustanovených v § 91 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

183.

Z hľadiska obsahu napadnutého ustanovenia zaniká odo dňa vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, teda jeho právoplatnosťou, platnosť rozhodnutia o pozastavení účinnosti napadnutého ustanovenia v tejto veci tak, ako to v súlade s § 81 a § 90 ods. 3 zákona o ústavnom súde deklaruje výrok tohto nálezu (prvá veta bodu 3 výroku tohto nálezu). Tým zároveň pominula náhrada číslovky „50“ číslovkou „14“ v platnom a účinnom znení zákona.

184.

Zároveň sa však tým istým momentom v súlade s § 91 ods. 3 zákona o ústavnom súde časť vety za bodkočiarkou (ako je uvedené v druhej vete bodu 3 výroku tohto nálezu) obnovuje platnosť a účinnosť § 17 zákona č. 181/2014 Z. z. o volebnej kampani a o zmene a doplnení zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení platnom a účinnom do 3. decembra 2019. Je to tak preto, že ústavný súd vyhovel návrhu navrhovateľky len čiastočne (čiastočne mu nevyhovel výrokom tohto nálezu v bode 2). K vyhoveniu navrhovateľke došlo vyslovením nesúladu právnych predpisov (výrokom v bode 1 tohto nálezu) len v časti napadnutého ustanovenia (teda vo vzťahu k ustanoveniu chápanému ako akejkoľvek časti textu právneho predpisu, ktorá má normatívny význam), a to pokiaľ ide o slovo označujúce číslovku „50“. Tá sa však stala súčasťou napadnutého ustanovenia len ako výsledok jeho zmeny vykonanej čl. IV bodom 1 zákona č. 413/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 180/2014 Z. z. o podmienkach výkonu volebného práva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia niektoré zákony, na základe ktorého «v § 17 sa číslovka „14“ nahrádza číslovkou „50“». Ide teda o situáciu predpokladanú § 91 ods. 3 časťou vety za bodkočiarkou zákona o ústavnom súde, ktorej deklaratórne zodpovedá druhá veta bodu 3 výroku tohto nálezu, keďže ústavný súd nerozhodol podľa naostatok označeného ustanovenia „inak“ (čo by znamenalo absenciu určenia počtu dní zákazu zverejňovania volebných prieskumov predo dňom konania volieb v napadnutom ustanovení).

185.

Platné a účinné znenie napadnutého ustanovenia (na základe právneho mechanizmu vysvetleného v predchádzajúcom bode) teda ostáva rovnaké ako v čase do 3. decembra 2019, resp. rovnaké ako v čase pozastavenia účinnosti v rozsahu určenom ústavným súdom (jeho skorším uznesením v rámci tohto konania). To platí bez ohľadu na plynutie lehoty podľa čl. 125 ods. 3 druhej vety ústavy, resp. § 91 ods. 2 druhej vety zákona o ústavnom súde vyvolané vyhlásením tohto (derogačného) nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Uvedená lehota znamená, že ak by národná rada pristúpila k zmene napadnutého ustanovenia počas jej plynutia, menila by jeho text z číslovky „50“, ktorý je v dotknutom smere (v smere platnosti pretrvávajúcej na účel zmeny zákona) relevantný, aj keď nezodpovedajúci účinnému zneniu napadnutého ustanovenia. Po márnom uplynutí uvedenej lehoty by mohlo dôjsť k zmene napadnutého ustanovenia už zo znenia, ktoré zodpovedá jeho aktuálnej „náhradnej“ platnosti a jeho účinnosti (oboje v zmysle § 91 ods. 3 časti vety za bodkočiarkou zákona o ústavnom súde), ktoré (platnosť aj účinnosť) sa takým uplynutím stanú časovo neobmedzenými. K zmene by teda došlo z číslovky „14“. V dôsledku uvedeného ak by zákonodarca nemienil lehotu štrnástich dní meniť, k legislatívnej zmene nepristúpi, keďže popísaný normatívny stav je už vyvolaný účinkami tohto nálezu.

186.

Ak by však národná rada uznala za potrebné zákaz zverejňovania volebných prieskumov predo dňom konania volieb (ktorý je obsahom napadnutého ustanovenia) úplne zrušiť, právny názor ústavného súdu jej v tom nebráni, pretože, ako z obsahu tohto odôvodnenia vyplýva, ústavný súd (z hľadiska kritérií svojho rozhodovania) taký zákaz nevylučuje, ale ani nepožaduje.

187.

Podľa § 67 zákona o ústavnom súde pripájajú k tomuto rozhodnutiu odlišné stanoviská sudca Rastislav Kaššák, ktoré sa týka výroku a odôvodnenia rozhodnutia, a sudca Peter Straka, ktoré sa týka odôvodnenia rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2021

Ivan Fiačan v. r. predseda pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky