Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 12/2022 z 20. decembra 2023 vo veci vyslovenia nesúladu: 1. Článok XIV zákona č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva, ktorým bol zmenený a doplnený zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v časti bodu 38 týkajúcej sa § 27ha ods. 3 písm. d) v časti slov „plnoletého diet'at'a, ako aj“; 2. Článok VIII zákona č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva, ktorým bol zmenený a doplnený zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v časti bodu 49, ktorým bol doplnený § 93 tohto zákona o nový odsek 3; 3. Článok XI zákona č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva, ktorým bol zmenený a doplnený zákon č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakatel'och prokuratúry v znení neskorších predpisov v časti bodu 8, ktorým bol § 131 tohto zákona doplnený o nový odsek 4

Ústavný súd považuje petit navrhnutý skupinou poslancov smerujúci k vysloveniu neústavnosti napadnutého novelizačného bodu len v citovanej časti § 27ha ods. 6 zákona o súdnej rade za rozporuplný vo vzťahu k jeho odôvodneniu. Z argumentácie skupiny poslancov totiž vyplýva, že považuje napadnutú právnu úpravu za protiústavnú primárne z dôvodu, že „má všetky znaky pravej retroaktivity...“. Z tejto argumentácie logicky vyplýva, že za porušujúce zákaz retroaktivity skupina poslancov považuje všetky informácie o bankových účtoch sudcu, transakciách na nich, ako aj informácie získané z iných evidencií majetku, ktoré pochádzajú z obdobia predchádzajúceho nadobudnutiu účinnosti novelizácie zákona o súdnej rade uskutočnenej zákonom o reforme súdnictva. Atakovaná časť § 27ha ods. 6 zákona o súdnej rade však umožňuje poskytnúť komisii súdnej rady len informácie, ktorých pôvod je časovo limitovaný obdobím 60 mesiacov, ktoré predchádzajú nadobudnutiu účinnosti príslušnej novelizácie zákona o súdnej rade (resp. obdobím 60 mesiacov predchádzajúcich mesiacu, v ktorom súdna rada využije toto svoje oprávnenie v neskoršom období), najviac však obdobím výkonu funkcie sudcu. Napadnutá dikcia zákona umožňuje skúmať „ukončené deje“ (obdobia, ohľadom ktorých sudca podal majetkové priznanie už v minulosti). Avšak, ak by ústavný súd návrhu vyhovel a napadnutý časový limit by prestal byť súčasťou § 27ha ods. 6 zákona o súdnej rade, zo zvyšného textu štvrtej vety § 27ha ods. 6 zákona o súdnej rade by bolo možné vyvodiť, že kancelária súdnej rady môže poskytnúť komisii súdnej rady všetky informácie o bankových účtoch sudcu, transakciách na nich a informácie získané z iných evidencií majetku, ktoré majú pôvod v minulosti, a to bez časového obmedzenia. Inými slovami, ak by ústavný súd vyhovel tejto časti petitu navrhnutého skupinou poslancov, viedlo by to k opačnému výsledku než k tomu, akého sa navrhovatelia svojou argumentáciou domáhajú.

57.

Z § 45 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd je aj v konaní o súlade právnych predpisov viazaný rozsahom návrhu na začatie konania, ktorý navrhovatelia vymedzujú prostredníctvom navrhnutého petitu. Výnimka zo zásady viazanosti ústavného súdu petitom navrhnutým navrhovateľom je ustanovená v § 89 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého „ak ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov zistí nesúlad preskúmavaného právneho predpisu nižšej právnej sily, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, a pritom zistí nesúlad aj ďalšieho právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia s tým istým právnym predpisom vyššej právnej sily alebo s tou istou medzinárodnou zmluvou, ktoré sú uvedené v návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov, vydá nález o zistenom nesúlade aj tohto ďalšieho právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia“. Podľa názoru ústavného súdu citovaná výnimka nie je aplikovateľná na petit navrhnutý skupinou poslancov vo vzťahu k tejto časti ich návrhu. Za týchto okolností nemohol riešiť vnútorný rozpor medzi účelom sledovaným argumentáciou navrhovateľov a nimi navrhnutým petitom inak než tak, že tejto časti ich návrhu nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.3. K namietanému nesúladu zrušenia nárokov sudcov na odmenu a reštrikčných zásahov do výplaty nemocenského:

a) posúdenie súladu bodu 45 čl. VIII zákona o reforme súdnictva s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy

58.

Skupina poslancov zdôrazňuje, že napadnutým ustanovením zrušená možnosť odmeňovania sudcov vylučovala akúkoľvek možnosť faktického ovplyvňovania sudcu pri výkone súdnictva, a pripomína, že „Ústavný súd výslovne uviedol, že zásahy zákonodarcu do materiálneho zabezpečenia sudcov, za ktoré možno považovať aj odopieranie zákonom ustanovenej zložky platu, narúšajú právnu istotu, pričom z čl. 144 ods. 1 ústavy vyvodil záver o ústavnej (nie zákonnej) garancii nezávislosti sudcov v priamej súvislosti s ich platovými pomermi (napr. PL. ÚS 27/2015, PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 99/2011).“.

59.

Vláda ako predkladateľka návrhu zákona o reforme súdnictva odôvodnila tento legislatívny zásah v osobitnej časti dôvodovej správy (K čl. VII, bod 42, ptč. 271) tým, že zohľadnila „ústavnú požiadavku, podľa ktorej plat sudcu by mal byť stabilnou a nemanipulovateľnou veličinou a nemal by byť pohyblivým faktorom, s ktorým môže kalkulovať vládne zoskupenie...“. Nadväzuje na túto argumentáciu aj vo svojom stanovisku k návrhu skupiny poslancov zdôrazňujúc, že „Odmeny sa dajú ľahko zneužívať, spôsobom ktorý spochybňuje ich legitimitu. Ponechanie právnej úpravy odmien by mohlo zanechať vo verejnosti pocit vnútornej korupcie a elitárstva.“. Vo svojom stanovisku argumentuje aj historickou genézou zákonnej úpravy odmien sudcov, z ktorej vyplýva, že v období od novelizácie zákona o sudcoch uskutočnenej zákonom č. 33/2011 Z. z. do nadobudnutia účinnosti zákona č. 401/2015 Z. z., ktorým sa mení zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, nebol inštitút sudcovských odmien súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, a podčiarkuje, že odmena „predstavovala nadštandard sociálneho zabezpečenia“, pričom „zrušenie zložky funkčného platu (odmeny) s charakterom fakultatívnej dávky nemožno spájať so zásahom do materiálneho zabezpečenia sudcov“ (pozri aj bod 20.3. tohto nálezu). Obdobne obhajuje zrušenie nárokov sudcov na odmenu vo svojom stanovisku aj národná rada (pozri bod 19.3. tohto nálezu).

60.

Naopak, predseda najvyššieho správneho súdu, generálny prokurátor, ZSS a nepriamo aj predseda najvyššieho súdu v zhode s argumentáciou skupiny poslancov zastávajú názor, že zrušenie nároku sudcov na odmenu nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné, predstavuje zásah „do právnej istoty sudcov“ a stráca sa motivácia sudcov pre činnosti, ktoré riadne fungovanie súdnictva podporujú. Za diskriminačný zásah do právneho postavenia sudcov a porušenie princípu právnej istoty (zahŕňajúci nielen ochranu legálne nadobudnutých práv a legitímnych očakávaní, ale i trvácnosť a stabilitu právnej normy) považujú zvlášť nemožnosť priznania „jubilejnej“ odmeny, „ktorá je v súčasnosti skôr samozrejmosťou ako výnimkou vo verejnom sektore aj v hospodárskom priestore“. Dovtedajšia právna úprava v plnom rozsahu reflektovala závery vyplývajúce z rozhodnutia ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 12/05, v zmysle ktorých sa nepripúšťa odmena za rozhodovanie z dôvodu, že sa musí vylúčiť možnosť faktického ovplyvňovania rozhodovacej činnosti sudcu fakultatívnou dávkou, pričom, navyše, pri priznávaní odmeny zakotvovala obligatórnu spoluúčasť orgánov sudcovskej samosprávy na rozhodovaní predsedu príslušného súdu.

61.

Z doterajšej pomerne bohatej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (napr. PL. ÚS 14/94, PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 99/2011, PL. ÚS 27/05, PL. ÚS 10/05, PL. ÚS 102/2011) možno vyvodiť, že potreba zvýšenej ochrany materiálneho zabezpečenia sudcov ako dôležitej garancie sudcovskej nezávislosti sa týka platu sudcu ako nárokovateľnej odplaty za rozhodovaciu činnosť. Keďže nevyhnutná požiadavka nezávislosti sudcov dopadá na ich rozhodovaciu činnosť, odmena ako nenárokovateľná, fakultatívna zložka príjmu sudcu túto zvýšenú ochranu nepožíva.

62.

Zásadný postoj k otázke odmeny sudcov ako takej a k otázke (ne)možnosti normatívneho zrušenia tohto inštitútu ústavný súd zaujal v náleze sp. zn. PL. ÚS 102/2011 zo 7. mája 2014 (s. 154), kde uviedol: «Ústavný súd konštatuje, že odmena je vo svojej podstate nenárokovateľná. Zákonodarca jej zrušením sledoval legitímny cieľ. Inštitút odmeny je v návrhu navrhovateľa fakticky spojený s otázkou: Má byť inštitút odmeny právne zakotvený? Odpoveď na takúto otázku je skôr úvahou „čo je dobré“, než „čo je s ústavou kompatibilné“, a preto ústavný súd nebude posudzovať jeho zrušenie cez test proporcionality. V danom prípade vlastne ani nevystupuje právo, ktoré by konkurovalo cieľu zákonodarcu, a tak pravý test proporcionality nemožno vykonať. Materiálne zabezpečenie sudcu ním nemôže byť, keďže ide o nenárokovateľnú zložku, rovnako ním nemôže byť ústavný zákaz nútenej práce, keďže sudcovia i prokurátori za výkon svojej funkcie, ktorá sa v zmysle relevantných statusových zákonov neobmedzuje len na rozhodovaciu činnosť, dostávajú funkčný plat. Tvrdenie, že výkon funkcie mimo rozhodovacej činnosti, výkon funkcie na nadpriemernej úrovni alebo nad rámec explicitných povinností obsahovo naznačuje nútenú prácu, sa falzifikuje už len poukázaním na existenciu tzv. čestných funkcií. Ak sudca alebo prokurátor vykonáva svoje zákonné povinnosti, je za takúto činnosť odmenený funkčným platom, ak vykonáva prácu nad rámec povinností, koná tak dobrovoľne. Ústavný súd sa preto aj s odkazom na východiská obmedzí na prieskum racionality a legitimity už vymedzeného cieľa zákonodarcu. Ústavný súd konštatuje, že bez potreby bližšieho objasňovania je zrejmé, že zákonodarcom vymedzený cieľ nie je neracionálny a nelegitímny.» Návrhu na vyslovenie nesúladu zrušenia odmien sudcov nebolo vyhovené.

63.

Aj keď právna úprava odmien, ktorej ústavnosť zrušenia bola preskúmavaná v konaní sp. zn. PL. ÚS 102/2011, bola výrazne odlišná (znenie § 79 zákona o sudcoch neobsahovalo dostatočné záruky proti zneužívaniu inštitútu odmien orgánmi správy súdov), niet legitímneho dôvodu na to, aby už citované názory ústavného súdu k podstate inštitútu odmeny sudcov neboli aplikované aj na teraz posudzovanú vec. Skutočnosť, že možnosť sudcu byť odmenený nebola v „aktuálnom“ prípade zaťažená uvedeným neakceptovateľným negatívom, totiž charakter odmeny – ako nenárokovateľného (potenciálneho) plnenia, ktorého (ne)existeniu nemožno spájať (a už vôbec nie stotožňovať) s garanciami nezávislosti sudcu – nemení.

64.

Na tomto základe ústavný súd návrhu na vyslovenie nesúladu bodu 45 čl. VIII zákona o reforme súdnictva s referenčnými normami nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

b) posúdenie súladu bodu 49 čl. VIII zákona o reforme súdnictva s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy

65.

Podľa § 93 zákona o sudcoch v platnom znení:

„Príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému (1) Ak je sudca uznaný pre chorobu alebo úraz za dočasne neschopného na výkon funkcie a vznikol mu nárok na náhradu príjmu alebo nárok na nemocenské podľa osobitného predpisu, patrí mu príplatok k náhrade príjmu alebo príplatok k nemocenskému vo výške rozdielu medzi funkčným platom po odpočítaní preddavku na daň z príjmov zo závislej činnosti, poistného na zdravotné poistenie, poistného na nemocenské poistenie, poistného na starobné poistenie, poistného na invalidné poistenie a poskytnutou náhradou príjmu alebo poskytnutým nemocenským. (2) Príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému sudcovi nepatrí, ak dočasná neschopnosť sudcu na výkon jeho funkcie vznikla pre úraz pri výkone funkcie alebo pre chorobu z povolania. (3) Príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému patrí sudcovi počas pracovnej neschopnosti, avšak najdlhšie po dobu 60 dní.“.

Skupina poslancov nesúlad napadnutého ustanovenia odôvodňuje predovšetkým poukazom na doterajšiu judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa materiálneho zabezpečenia sudcov, ktoré tvorí integrálnu súčasť sudcovskej nezávislosti. Navrhovatelia, odkazujúc na rozhodnutia ústavného súdu vo veciach sp. zn. PL. ÚS 12/05 a PL. ÚS 27/2015, argumentujú, že materiálne zabezpečenie sudcov pozostáva nielen z platových pomerov sudcov, ale aj z ich sociálneho zabezpečenia, za ktorého súčasť považujú aj pred schválením zákona o reforme súdnictva v neobmedzenom časovom rozsahu poskytovaný príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému. Podľa názoru skupiny poslancov išlo o benefit, ktorého zrušenie „... citeľným spôsobom ohrozí inak štandardnú životnú úroveň sudcov primeranú ich ročnému príjmu“.

66.

V dôvodovej správe k vládnemu návrhu napadnutého novelizačného bodu zákona o reforme súdnictva, ktorým bol do textu zákona o sudcoch doplnený § 93 ods. 3, bol reštrikčný zásah do výplaty nemocenského sudcom odôvodnený v zásade len tým, že išlo „... o vysoký nadštandard sociálneho zabezpečenia, ktorý nijak nesúvisí s platovým ohodnotením funkcie sudcu a nemožno ho spájať s princípom nezávislosti súdnej moci“.

67.

Národná rada nesúhlasne argumentuje tým, že dosiaľ platné znenie zákona o sudcoch vo vzťahu k sudcom «možno považovať za „nadštandardné“ (napr. príplatok k nemocenskému oproti bežným poistencom), ale zároveň ich nemožno považovať za nedotknuteľné, resp. nemenné...». Vláda tvrdí, že poskytovanie príplatku k náhrade príjmu a príplatku k nemocenskému sudcom bez časového obmedzenia bolo vysoko nadštandardné, a zároveň zdôrazňuje, že o zásahu do ústavného princípu nezávislosti sudcov možno uvažovať len vtedy, ak reštrikčné zásahy dosiahnu taký kvantitatívny rozmer, ktorý citeľne ohrozí štandardnú životnú úroveň sudcov, k čomu podľa vlády doplnením § 93 zákona o sudcoch o odsek 3 nedošlo.

68.

S argumentáciou skupiny poslancov k tejto časti ich návrhu sa vo svojich stanoviskách stotožňujú predseda najvyššieho súdu, predseda najvyššieho správneho súdu, generálny prokurátor, ako aj ZSS. Podľa predsedu najvyššieho súdu reštrikčný zásah do poskytovania príplatku k náhrade príjmu a príplatku k nemocenskému je v rozpore s medzinárodnými dokumentmi citovanými v jeho stanovisku (pozri bod 21 tohto nálezu). Rovnako odkazom na medzinárodné dokumenty argumentuje vo svojom stanovisku aj ZSS a konštatuje, že napadnutý § 93 ods. 3 zákona o sudcoch ústavné limity reštrikčných zásahov do materiálneho zabezpečenia sudcov vyvoditeľné z týchto medzinárodných dokumentov, ako aj doterajšej judikatúry ústavného súdu nespĺňajú, keďže „... (i) ignoruje, že aj príjem v prípade choroby je súčasťou hmotného zabezpečenia sudcov a... (ii) nielen ohrozuje, ale fakticky vo veľkom rozsahu kvantitatívne znižuje ústavou garantovanú štandardnú životnú úroveň sudcu [pri výpočte nemocenského z maximálneho vymeriavacieho základu (za rok 2022) sa mesačný hrubý príjem sudcu zníži v rozsahu 59 až 62 %], (iii) a to svojvoľne, t. j. bez uvedenia akéhokoľvek vecného dôvodu, pokiaľ ide nielen o rozsah tohto zásahu do hmotného zabezpečenia sudcov, ale aj o jeho trvalý charakter“ (pozri bod 25.1. tohto nálezu). Obdobne predseda najvyššieho správneho súdu vyčísluje vo svojom stanovisku dopad napadnutého reštrikčného zásahu do nároku sudcu na príplatok k náhrade mzdy a príplatok k nemocenskému (podľa predloženého výpočtu môže predstavovať u jednotlivého sudcu takmer 21 000 eur ročne) a na tomto základe konštatuje, že „dôsledkom týchto zmien je výrazné zníženie garantovanej úrovne hmotného zabezpečenia sudcov...“, ktoré je nezlučiteľné s označenými ustanoveniami ústavy.

69.

Ústavný súd na úvod svojej argumentácie považuje za potrebné poukázať na kľúčové východiská svojej doterajšej judikatúry k hmotnému zabezpečeniu sudcov, z ktorého sa odvíjajú materiálne garancie sudcovskej nezávislosti, keďže sa touto témou zaoberal viackrát (išlo o konania vedené pod sp. zn. PL. ÚS 14/94, PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 99/2011 a PL. ÚS 27/2015), a to v súvislosti s reštrikčnými zásahmi zákonodarcu do platových pomerov sudcov. Judikatúra ústavného súdu sa v tejto oblasti dynamicky vyvíjala, pričom v rámci tohto vývoja viackrát došlo aj k prelamovaniu už vyslovených právnych názorov, na čo ústavný súd poukázal predovšetkým v náleze sp. zn. PL. ÚS 27/2015 z 25. novembra 2015. Aj preto, že účastníci konaní pred ústavným súdom vo veciach týkajúcich sa hmotného zabezpečenia sudcov v spojení s ústavnými princípmi súdnej a sudcovskej nezávislosti nezriedka účelovo skresľujú právne názory ústavného súdu a argumentujú aj judikatúrou, ktorú už ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 27/2015 označil za prekonanú, ústavný súd považuje za potrebné zhrnúť jej základné východiská a na tomto základe ich aplikovať na teraz posudzovanú vec.

69.1.

Už v náleze sp. zn. PL. ÚS 12/05 z 28. novembra 2007 ústavný súd vyslovil, že „Pod nezávislosťou sudcov v širšom slova zmysle je... treba chápať aj ich materiálnu nezávislosť“ a v nadväznosti na to zdôraznil, že „určité zásahy vrátane zásahov do platových pomerov sudcov sa môžu dotknúť ústavného princípu nezávislosti sudcov, ale až vtedy, keď dosiahnu určitý kvantitatívny rozmer, v danom prípade až vtedy, ak citeľným spôsobom ohrozia inak štandardnú životnú úroveň sudcov primeranú ich ročnému príjmu“. V judikatúre ústavného súdu sa dlho viedla polemika o tom, či právo sudcov na dôstojné a primerané hmotné zabezpečenie zodpovedajúce ich právnemu postaveniu je v slovenskom právnom poriadku garantované len na zákonnej, alebo aj ústavnej úrovni. Túto polemiku zrozumiteľným spôsobom uzavrel ústavný súd v náleze vydanom v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 27/2015, v ktorom explicitne uviedol: «Skutočnosť, že Ústava Slovenskej republiky (na rozdiel od ústav niektorých iných štátov) neobsahuje ustanovenie, ktoré výslovne upravuje (garantuje) platové pomery sudcov, resp. zásadu neznížiteľnosti ich platov, vonkoncom neznamená, že v jej obsahu ústavné limity pre úpravu platov sudcov nie sú (implicitne) „prítomné“. Možno ich totiž celkom zjavne vyvodiť z ústavných princípov a iných ústavou chránených hodnôt [napr. princíp deľby moci, ktorého integrálnou súčasťou je aj princíp rovnováhy mocí, už spomínaná zásada (princíp) nezávislosti sudcov a súdov, princíp proporcionality zásahov do platových pomerov sudcov a iných ústavných činiteľov atď.].»

69.2.

V kontexte s právnym názorom o ústavnej úrovni garancií materiálnej zložky sudcovskej, ale i súdnej nezávislosti sa žiada podčiarknuť, že tento predstavuje základné východisko pre posudzovanie ústavnej akceptácie reštrikčných zásahov do materiálneho zabezpečenia sudcov. Na tomto základe ústavný súd vymedzil v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 27/2015 ústavné limity reštrikčných zásahov do platových pomerov sudcov, ktoré sú akceptovateľné a udržateľné len vtedy, „... ak sú kumulatívne splnené tieto podmienky, ktoré sa viažu k posudzovanému reštrikčnému zásahu:

a)

ide o zásah, ktorý je primerane (dostatočne) odôvodnený nepriaznivou ekonomickou situáciou štátu, primeraný tejto ekonomickej situácii a zároveň neohrozujúci štandardnú životnú úroveň sudcov,

b)

ide o zásah, ktorý má dočasnú povahu a trvá len nevyhnutnú dobu,

c)

ide o zásah, ktorý nie je prejavom svojvôle zákonodarcu.“

Citovaný záver je nepochybne aplikovateľný aj na posudzovanú vec, aj keď treba pripomenúť, že doterajšia judikatúra ústavného súdu týkajúca sa materiálneho zabezpečenia sudcov sa dosiaľ dotýkala reštrikčných zásahov do platových pomerov sudcov a nie aj reštrikčných zásahov do ich sociálneho zabezpečenia, ako je to v tomto konaní. Ústavný súd v načrtnutom kontexte zdôrazňuje, že otázku materiálneho zabezpečenia sudcov ako materiálnej zložky sudcovskej nezávislosti treba posudzovať komplexne, t. j. nielen z pohľadu platových pomerov sudcov, vrátane nárokov na odmenu z ústavne nespochybniteľných dôvodov, ale aj z pohľadu benefitov vyplývajúcich z ich sociálneho zabezpečenia, ku ktorým nepochybne patria aj nároky na príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému poisteniu posudzované v tomto konaní.

69.3.

Na podporu uvedeného právneho záveru možno poukázať na viacero medzinárodných dokumentov týkajúcich sa materiálneho zabezpečenia sudcov (ktorými argumentovali nielen navrhovatelia, ale vo svojich stanoviskách tiež predseda najvyššieho súdu, predseda najvyššieho správneho súdu, generálny prokurátor, ako aj ZSS). Ústavný súd v záujme hospodárnosti svojej argumentácie považuje za dostačujúce poukázať na odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy členským štátom CM/Rec (2010) o sudcoch: nezávislosť, efektívnosť a zodpovednosť, konkrétne jeho bod 53 a najmä bod 54, podľa ktorých:

„53. Základné pravidlá systému odmeňovania profesionálnych sudcov musia byť stanovené zákonom. 54. Odmeny sudcov musia byť úmerné ich povolaniu a zodpovednosti, a musia byť zároveň dostatočné, aby ich chránili pred úplatkami, zameranými na ovplyvňovanie ich rozhodnutí. Musia existovať záruky pre zachovanie primeranej odmeny v prípade choroby, materskej alebo otcovskej dovolenky, rovnako ako aj pre vyplácanie starobného dôchodku, ktorý musí byť v rozumnom pomere k výške ich platu. Ochrana pred znižovaním platov sudcov musí byť predmetom špeciálnej právnej úpravy.“.

Z citovaného explicitne vyplýva, že Výbor Rady ministrov Rady Európy v citovanom dokumente za súčasť odmeňovania sudcov označil aj právnu reguláciu hmotných nárokov sudcov v prípade ich dočasnej práceneschopnosti. V súvislosti s prípadnou polemikou o záväznosti medzinárodných dokumentov, na ktoré poukazuje vo svojom návrhu skupina poslancov, ústavný súd poukazuje na svoj právny názor vyslovený vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 27/2015, podľa ktorého «týmto medzinárodným dokumentom „odporúčacieho“ charakteru, ktorých je Slovenská republika signatárom, nemožno s odkazom na čl. 1 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Slovenská republika uznáva a dodržiava... svoje ďalšie medzinárodné záväzky“, popierať ani primeranú mieru (a pritom vonkoncom nie zanedbateľnú) právnej relevancie».

70.

Posudzovaný benefit sudcov aj ústavný súd považuje za súčasť materiálnej zložky sudcovskej nezávislosti, a zachovanie výšky príjmu v prípade práceneschopnosti bez časového obmedzenia je legitímnym očakávaním sudcu, u ktorého sa (až na niekoľko zákonných výnimiek) uplatňuje veľmi široká miera zákazu výkonu inej činnosti (inkompatibilita). Zásah do náhrady platu preto vníma rovnako citlivo ako zásah do samotného platu sudcu, a teda ako zásah do materiálnej zložky sudcovskej nezávislosti. Na druhej strane však kriticky uvádza, že pokiaľ by časovo neobmedzené poberanie príplatku k náhrade príjmu a príplatku k nemocenskému malo byť v jednotlivom prípade zneužívané, zákonodarca môže uvažovať o zavedení inštitútu preskúmania opodstatnenosti práceneschopnosti sudcu (paralela existovala v minulej právnej úprave, keď podľa § 93 ods. 1 poslednej vety zákona o sudcoch v znení od 1. januára 2009 do 30. apríla 2011 bolo možné za splnenia zákonných predpokladov vyplácanie uvedených príplatkov sudcovi zastaviť).

71.

Na východiskách vymedzených v predchádzajúcich bodoch tohto nálezu ústavný súd posudzoval ústavnú akceptovateľnosť reštrikčných zásahov zákonodarcu do nárokov sudcov na príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému počas ich dočasnej práceneschopnosti. Inšpirujúc sa prístupom uplatneným v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 27/2015, posudzoval, či pre reštrikčný zásah zákonodarcu obsiahnutý v napadnutom § 93 ods. 3 zákona o sudcoch boli kumulatívne splnené podmienky jeho ústavnej akceptovateľnosti, podľa ktorých išlo o zásah, ktorý:

a)

je primerane (dostatočne) odôvodnený nepriaznivou ekonomickou situáciou štátu, primeraný tejto ekonomickej situácii a zároveň neohrozujúci štandardnú životnú úroveň sudcov,

b)

má dočasnú povahu a trvá len nevyhnutnú dobu,

c)

nie je prejavom svojvôle zákonodarcu.

71.1.

Ad a) Vo vzťahu k prvej podmienke ústavný súd konštatuje, že išlo o reštrikčný zásah do nárokov sudcov, ktorý nebol počas prípravy vládneho návrhu zákona o reforme súdnictva, v dôvodovej správe a ani stanoviskách národnej rady a vlády odôvodňovaný zlou ekonomickou situáciou, ale len vysokou nadštandardnosťou tohto benefitu, teda argumentom, ktorý je už z hľadiska jeho všeobecnej povahy diskutabilný a vo svojej podstate signalizuje zlovôľu vo vzťahu k dosiaľ zákonodarcom ustanoveným hmotným benefitom sudcov. Z kvantitatívneho vyčíslenia dopadov aplikácie napadnutého § 93 ods. 3 zákona o sudcoch na konkrétneho sudcu, tvoriaceho súčasť stanovísk predsedu najvyššieho správneho súdu a ZSS, ktoré ústavný súd považuje za objektívne, a teda použiteľné na posudzovanú vec, vyplýva, že v konkrétnom prípade môže ísť o reštrikčný zásah, ktorý sa citeľne môže dotknúť štandardnej životnej úrovne sudcu, ktorý je v dôsledku choroby aj dlhšiu dobu práceneschopný, a teda odkázaný na nároky z nemocenského poistenia.

71.2.

Ad b) Z právnej konštrukcie napadnutého § 93 ods. 3 zákona o sudcoch vyplýva, že je v ňom zakomponovaná trvalosť reštrikčného zásahu do nárokov sudcov vyplývajúcich z ich nemocenského poistenia.

71.3.

Ad c) Zákonodarca v posudzovanej veci svoj reštrikčný zásah do hmotného zabezpečenia sudcov nijako neodôvodnil, pričom zjavne nerešpektoval doterajšie východiská relevantnej judikatúry ústavného súdu (najmä podmienenosť reštrikčných zásahov do hmotného zabezpečenia sudcov nepriaznivou ekonomickou situáciou štátu, ako aj ich dočasnosť), a preto sú v ňom podľa názoru ústavného súdu prítomné aj prvky svojvôle, čo zakladá dostatok dôvodov na to, aby ústavný súd vyslovil, že napadnuté ustanovenie nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné, a to z dôvodu jeho nezlučiteľnosti s princípmi vyvoditeľnými z čl. 1 ods. 1 ústavy, ako aj s princípmi súdnej a sudcovskej nezávislosti, ktoré sú deklarované v čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy.

72.

Na základe dosiaľ uvedeného ústavný súd rozhodol, že bod 49 čl. VIII zákona o reforme súdnictva, ktorým bol do § 93 zákona o sudcoch vložený odsek 3, nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy (bod 2 výroku tohto nálezu). V časti namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 návrhu skupiny poslancov nevyhovel, poukazujúc na dôvody už uvedené v bode 50 tohto nálezu (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.4. K namietanému nesúladu bodu 79 čl. VIII zákona o reforme súdnictva v časti odsekov 3 a 4 doplneného § 151zf zákona o sudcoch(výberové konanie na miesta sudcov najvyššieho správneho súdu):

73.

Podľa § 151zf ods. 3 zákona o sudcoch „Výberové konanie podľa odseku 2 pozostáva z verejného vypočutia v súdnej rade a overenia predpokladov sudcovskej spôsobilosti; výberové konanie vyhlasuje a administratívne a organizačne zabezpečuje predseda súdnej rady.“. Podľa § 151zf ods. 4 zákona o sudcoch „Verejné vypočutie podľa odseku 3 sa uskutočňuje podľa pravidiel verejného vypočutia kandidátov na sudcu ústavného súdu; ustanovenia osobitného predpisu o organizovaní a priebehu zasadnutí súdnej rady vrátane zverejňovania ich výsledkov tým nie sú dotknuté.“.

74.

V osobitnej časti dôvodovej správy (odôvodnenie k čl. VII bodu 74) k vládnemu návrhu zákona o reforme súdnictva sa vo vzťahu k namietaným ustanoveniam zdôrazňuje, že ide o prechodné ustanovenia, ktorých cieľom je upraviť obsadzovanie voľných miest sudcov novozriaďovaného najvyššieho správneho súdu, pričom vláda ako predkladateľ tohto návrhu zákona „nepovažuje za vhodné, aby voľné miesta sudcov Najvyššieho správneho súdu boli obsadzované automatickým presunom sudcov správneho kolégia najvyššieho súdu“. Z dôvodovej správy vyplýva, že osobitný spôsob ustanovovania sudcov novozriaďovaného najvyššieho správneho súdu súvisí aj s potrebou čo najskôr zabezpečiť jeho sfunkčnenie. Najvyšší správny súd ku dňu nadobudnutia účinnosti namietanej právnej úpravy nemal žiaden personálny substrát, keďže nemal sudcov ani predsedu súdu, a preto nebolo možné aplikovať všeobecnú právnu úpravu uplatňovanú pri obsadzovaní voľných miest sudcov na všeobecných súdoch.

75.

Vláda vyslovuje nesúhlas s tvrdením skupiny poslancov, podľa ktorého boli uchádzači o funkciu sudcu najvyššieho správneho súdu oproti uchádzačom o voľné miesta sudcov na všeobecných súdoch pozitívne diskriminovaní, keďže „z platných a účinných právnych noriem nevyplýva... povinnosť zhodných kritérií pri uchádzaní sa o funkciu sudcu okresného, krajského, najvyššieho, špecializovaného trestného, najvyššieho správneho alebo ústavného sudcu“ (k argumentácii vlády pozri aj bod 20.4. tohto nálezu). Namietané ustanovenia obhajuje vo svojom stanovisku aj národná rada, argumentujúc predovšetkým ich prechodným charakterom, ako aj ich obsolétnosťou v čase rozhodovania ústavného súdu (pozri bod 19.4. tohto nálezu). Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší správny súd mal začať vykonávať činnosť už od 1. augusta 2021, obhajuje zvolený model výberového konania aj predseda najvyššieho správneho súdu.

76.

Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že napadnutým novelizačným bodom vložené ustanovenia § 151zf ods. 3 a 4 zákona o sudcoch tvoria súčasť siedmej časti tohto zákona označenej nadpisom „Spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia“, pričom samotný § 151zf zákona o sudcoch je označený nadpisom „Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2021“. Na tomto základe možno konštatovať, že napadnuté ustanovenia § 151zf ods. 3 a 4 majú charakter prechodných ustanovení a mali časovo obmedzenú aplikovateľnosť do 31. júla 2021, čo vyplýva z dikcie § 151zf ods. 2 zákona, podľa ktorého „Voľné miesta sudcov podľa odseku 1 sa obsadzujú na základe výsledkov výberového konania, ktoré do 31. júla 2021 uskutočňuje súdna rada.“. V čase rozhodovania ústavného súdu nie sú napadnuté ustanovenia zákona o sudcoch už aplikovateľné, a teda sú obsolentné.

77.

Ústavný súd sa v zásade vie stotožniť s argumentáciou skupiny poslancov, podľa ktorej by sa dalo uvažovať o pozitívnej diskriminácii uchádzačov o voľné miesta sudcov novozriaďovaného najvyššieho správneho súdu v porovnaní s uchádzačmi o voľné miesta sudcov všeobecných súdov (vrátane najvyššieho súdu) v prípade, ak by sa nemuseli podrobiť výberovému konaniu. Nemôže však a priori súhlasiť s tvrdením navrhovateľov, že má ísť o výberové konanie uskutočnené „za rovnakých podmienok“, a už vonkoncom nie s argumentáciou, podľa ktorej „... aj čiastočne odlišný postup výberu i čiastočne odlišné zákonné kritériá preukazujú neprípustné porušenie ústavného príkazu čl. 30 ods. 4 ústavy“.

78.

Ústavný súd nepovažuje za ústavne neakceptovateľné, ak sú vzhľadom na rozdielnu pôsobnosť a rozdielne úlohy okresných súdov, krajských súdov, špecializovaného trestného súdu, najvyššieho súdu, správnych súdov a najvyššieho správneho súdu ustanovené rozdielne podmienky na výberové konanie na voľné miesta sudcov na jednotlivé súdy tvoriace súčasť sústavy všeobecných a správnych súdov v Slovenskej republike. Z napadnutého ustanovenia vyplýva, že v prechodnom období (do 31. júla 2021) sa obsadzovali prvé voľné miesta sudcov na novozriadenom najvyššom správnom súde „na základe výsledkov výberového konania“, ktoré pozostávalo z verejného vypočutia uchádzačov v súdnej rade a overenia predpokladov sudcovskej spôsobilosti. Zohľadňujúc skutočnosť, že išlo o obsadenie prvých voľných miest sudcov na novozriadenom najvyššom správnom súde uplatniteľné len do začiatku činnosti tohto súdu (1. augusta 2021), ktoré bolo potrebné uskutočniť v zrýchlenom režime a, predovšetkým, zohľadňujúc a zdôrazňujúc ústavné postavenie súdnej rady ako ústavného orgánu sudcovskej legitimity (čl. 141a ods. 1 ústavy), pred ktorým boli uchádzači o prvé voľné miesta sudcov najvyššieho správneho súdu verejne vypočutí, ústavný súd považuje z ústavného hľadiska § 151zf ods. 3 zákona o sudcoch za akceptovateľný a konštatuje, že z týchto dôvodov nemohol zakladať porušenie základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy ani pozitívnu diskrimináciu uchádzačov na voľné miesta novozriadeného najvyššieho správneho súdu v porovnaní s uchádzačmi o voľné miesta sudcov na iných súdoch.

79.

Rovnako ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľnú dikciu § 151zf ods. 4 zákona o sudcoch, v zmysle ktorej prebiehalo verejné vypočutie uchádzačov o prvé voľné miesta sudcov na novozriadenom najvyššom správnom súde podľa pravidiel verejného vypočutia kandidátov na sudcu ústavného súdu, ktoré vychádzajú z príslušných ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Skutočnosť, že uchádzači boli podrobení verejnému vypočutiu, možno považovať za sprísnenie výberového konania.

80.

Z uvedených dôvodov ústavný súd časti návrhu skupiny poslancov, ktorou namietali nesúlad novelizačného bodu 79 čl. VIII zákona o reforme súdnictva vkladajúceho do zákona o sudcoch § 151zf ods. 3 a 4 s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy, nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.5. K namietanému nesúladu zrušenia nárokov prokurátorov na odmenu a reštrikčných zásahov do výplaty nemocenského:

81.

Rovnako ako námietky smerujúce proti zrušeniu nárokov sudcov na odmenu a reštrikčným zásahom do výplaty ich nemocenského (časť IV.3. odôvodnenia tohto nálezu) aj táto časť návrhu skupiny poslancov pozostáva z dvoch relatívne samostatných častí.

a) posúdenie súladu bodov 3, 4, 5 a 6 čl. XI zákona o reforme súdnictva s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, č. 12 ods. 1 a čl. 149 ústavy

82.

Skupina poslancov v odôvodnení časti svojho návrhu, ktorou namieta neústavnosť zrušenia nároku prokurátorov na odmenu, poukazuje na svoju podrobnú argumentáciu k námietkam týkajúcim sa zrušenia nároku sudcov na odmenu a uvádza dôvody, prečo možno argumentáciu týkajúcu sa materiálneho zabezpečenia sudcov analogicky vzťahovať aj na prokurátorov. V tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na stanovisko Benátskej komisie [vyjadrené v Správe o európskych štandardoch týkajúcich sa nezávislosti justičného systému – Časť II. – Prokuratúra, schválené 17. – 18. decembra 2010, ako aj odporúčanie Rec (2000) 19 Výboru ministrov Rady Európy o postavení prokuratúry v systéme trestného súdnictva], z ktorého vyplýva, že orgány prokuratúry tvoria v širšom ponímaní súčasť súdnictva (výkonu spravodlivosti). Argumentujúc aj ústavnou úpravou prokuratúry v Slovenskej republike, skupina poslancov zdôrazňuje, že „ústava garantuje inštitucionálne autonómne postavenie prokuratúry (nie nezávislé postavenie), ako aj mocenské a funkčné oddelenie od ostatných mocí v štáte. Garancia autonómneho postavenia od ostatných orgánov štátnej moci, výlučné ústavné zakotvenie o ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb a štátu, čo preukazuje (aj podľa ústavného súdu), že miesto prokuratúry v kontrolnom systéme právneho štátu je nezastupiteľné...“, čo „... odôvodňuje obsahovo zhodnú (analogickú) úpravu v oblasti materiálneho zabezpečenia autonómnej činnosti prokurátorov, ako sa vyžaduje pri materiálnom zabezpečení nezávislosti sudcov“.

83.

Výhrady k argumentácii skupiny poslancov v časti týkajúcej sa zrušenia nárokov prokurátorov na odmeny sú vyjadrené predovšetkým v stanovisku národnej rady, v ktorom sa uvádza: «Ústava v čl. 151 odkazuje úpravu postavenia, práv a povinností prokurátorov v celom rozsahu na zákon, a to vrátane ich materiálneho zabezpečenia, pričom v ústave nie sú zakotvené žiadne zásady, ktoré by zákonodarca mal v tomto smere rešpektovať. Ak by sme si osvojili argumentáciu navrhovateľa, ohľadne porovnateľného postavenia a úloh prokurátorov a sudcov v štruktúre organizácie verejnej moci, len pripomíname, že nezávislosť sudcov, z ktorej môžeme vyvodzovať aj právo na ich „materiálnu nezávislosť“, je výslovne zakotvená v texte ústavy, kým pri prokurátoroch konštatovanie ich nezávislosti v texte ústavy absentuje, čím nemá odôvodnenie navrhovateľa o protiústavnosti napadnutých ustanovení základnú oporu v texte ústavy. Aj z uvedeného dôvodu je možné plne uplatniť argumentáciu v bode 3 tohto vyjadrenia ohľadne materiálneho zabezpečenia sudcov.» Vláda sa s tvrdením skupiny poslancov o neústavnosti zrušenia nárokov prokurátorov na odmeny tiež nestotožňuje, ale svoje výhrady obmedzuje len poukazom na svoju argumentáciu k časti návrhu navrhovateľov týkajúcej sa zrušenia nároku sudcov na odmenu.

84.

Predseda najvyššieho správneho súdu vo svojom stanovisku k tejto časti návrhu skupiny poslancov len stručne poznamenáva, že k nemu zaujíma obdobné stanovisko ako k námietkam týkajúcim sa zrušenia nároku sudcov na odmenu a reštrikčných zásahov do výplaty ich nemocenského, t. j. vo svojej podstate sa stotožňuje s argumentáciou skupiny poslancov o neústavnosti napadnutých ustanovení zákona o prokurátoroch. Predseda najvyššieho súdu a ZSS sa vo svojich stanoviskách k tejto časti návrhu skupiny poslancov nevyjadrujú. Generálny prokurátor vo svojom stanovisku k zrušeniu nároku prokurátorov na odmenu okrem iného zdôrazňuje, že v zákonom o reforme súdnictva zrušenej časti zákona o prokurátoroch boli „jasne a novým spôsobom vymedzené dôvody a mechanizmy rozhodovania o odmenách ako zložke platu prokurátorov... O priznaní odmeny síce rozhodoval generálny prokurátor Slovenskej republiky alebo vedúci služobného úradu (krajský prokurátor), avšak len po predchádzajúcom vyjadrení príslušnej prokurátorskej rady, čím sa zabraňovalo svojvoľnému a subjektívnemu priznávaniu odmien prokurátorom.“.

85.

Ústavný súd akceptuje právne postavenie orgánov prokuratúry a prokurátorov v právnom poriadku Slovenskej republiky, prostredníctvom ktorého je im zvlášť v trestnej oblasti zverená pôsobnosť a úlohy, ktoré sú porovnateľné s ústavou garantovaným postavením súdov a sudcov. Obdobne ako navrhovatelia, a berúc na zreteľ najmä argumentáciu v stanovisku generálneho prokurátora, na podporu tohto právneho záveru ústavný súd poukazuje na postoj Benátskej komisie k tejto otázke vyjadrený v Správe o európskych štandardoch týkajúcich sa nezávislosti justičného systému – Časť II. – Prokuratúra, schválenej 17. – 18. decembra 2010, a tiež na odporúčanie Rec (2000) 19 Výboru ministrov Rady Európy o postavení prokuratúry v systéme trestného súdnictva.

86.

K výhrade národnej rady, podľa ktorej nemožno porovnávať postavenie prokurátorov s postavením sudcov vzhľadom na skutočnosť, že princíp nezávislosti súdnictva je vyjadrený priamo v ústave, zatiaľ čo „pri prokurátoroch konštatovanie ich nezávislosti v texte ústavy absentuje...“, ústavný súd zdôrazňuje, že význam postavenia prokuratúry v štruktúre orgánov verejnej moci v Slovenskej republike zvýraznil samotný ústavodarca tým, že (na rozdiel od celého radu iných štátov) sústavu orgánov prokuratúry konštitucionalizoval, t. j. upravil priamo v ústave, a priznal im postavenie osobitného ústavného orgánu právnej ochrany, obdobne ako verejnému ochrancovi práv (ôsma hlava ústavy), pričom aspoň rámcovo vymedzil v čl. 149 ústavy jej pôsobnosť, ktorá sa neobmedzuje výlučne na ochranu záujmov štátu, ale, naopak, primárne na ochranu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Z uvedených východísk vyplýva relatívne samostatné postavenie prokuratúry v ústavnom systéme Slovenskej republiky, ktoré predurčuje aj potrebu zabezpečiť osobitné postavenie prokurátorov ako kľúčovej personálnej zložky orgánov prokuratúry. V zhode s argumentáciou obsiahnutou v stanovisku generálneho prokurátora k tzv. funkčnej autonómii prokuratúry ústavný súd konštatuje, že z už spomínaných medzinárodných dokumentov vyplýva, že „prokuratúra sa svojím významom a postavením približuje k súdnictvu. Európske inštitúcie prijímajú rôzne právne nástroje, ktorých cieľom je v demokratických právnych štátoch vytvárať záruky aj pre nezávislosť a nestrannosť prokuratúry a prokurátorov.“.

87.

Ústavný súd sa vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát zaoberal právnym postavením prokuratúry. Išlo najmä o konania vedené pod sp. zn. PL. ÚS 17/08 a sp. zn. PL. ÚS 105/2011 a v ostatnom období najmä konanie vedené pod sp. zn. PL. ÚS 25/2020 a tiež pod sp. zn. PL. ÚS 1/2022. V posudzovanej veci nepovažuje za potrebné bližšie analyzovať právne názory vyslovené v týchto konaniach, len na ne odkázať a podčiarknuť, že „Prokuratúra ako orgán presadzujúci ochranu práv a zákonom chránených záujmov má svoje miesto v systéme štátnych orgánov a svoju nezastupiteľnú funkciu. Túto funkciu s kompetenciami, ktoré jej dáva zákon, môže plniť bez toho, aby sa jej pridával prívlastok nezávislosť...“ (bod 73 nálezu sp. zn. PL. ÚS 25/2020 z 29. septembra 2020).

88.

Nad rámec tejto argumentácie ústavný súd považuje za potrebné poukázať aj na štandardne uplatňovaný prístup zákonodarcu k zákonnej úprave odmeňovania a v širšom kontexte aj hmotného zabezpečovania prokurátorov, ktoré bolo a je dlhodobo a konštantne založené na obdobných zásadách a ak už nie na zhodnej, tak porovnateľnej právnej úprave odmeňovania sudcov a ich sociálneho zabezpečenia [porovnaj najmä siedmu a ôsmu hlavu zákona o sudcoch (§ 65 až § 102) s ôsmou a deviatou hlavou zákona o prokurátoroch (§ 92 až § 146)].

89.

Vychádzajúc z už uvedených (komparatívnych) úvah o postavení sudcov a prokurátorov, ústavný súd konštatuje, že závery k otázke ústavnej udržateľnosti zrušenia odmien sudcov, ktoré uviedol v bodoch 61 až 63 tohto nálezu, uplatňuje aj vo vzťahu k odmenám prokurátorov. Podobne ako u sudcu ani u prokurátora odmena nepredstavuje obligatórny inštrument, ktorý by plnil úlohu záruky riadneho výkonu jeho funkcie. Ústavný súd preto v tejto časti návrhu skupiny poslancov nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

b) posúdenie súladu bodu 8 čl. XI zákona o reforme súdnictva s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 149 ústavy

90.

Druhá časť návrhu skupiny poslancov smerujúca proti zákonu o prokurátoroch v znení po novelizácii uskutočnenej zákonom o reforme súdnictva sa týka reštrikčných zásahov do výplaty nemocenského, ku ktorým došlo doplnením odseku 4 do pôvodného textu § 131 zákona o prokurátoroch. Po napadnutej novelizácii patrí príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému prokurátorovi počas pracovnej neschopnosti najdlhšie po dobu 60 dní. Skupina poslancov aj túto časť svojho návrhu odôvodňuje odkazom na svoju argumentáciu k reštrikčnému zásahu do nárokov sudcov na príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému v čase dočasnej práceneschopnosti, ktorú dopĺňa argumentáciou týkajúcou sa ústavného postavenia prokuratúry, ktoré jej garantuje autonómne postavenie v štruktúre ústavných orgánov a predurčuje hmotné zabezpečenie prokurátorov porovnateľné s hmotným zabezpečením sudcov.

91.

Nesúhlas s argumentáciou skupiny poslancov o neústavnosti reštrikčného zásahu do nároku prokurátorov na príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému vyjadrujú vo svojich stanoviskách národná rada i vláda, pričom v tejto súvislosti v zásade len odkazujú na svoju argumentáciu, v ktorej formulujú svoje výhrady k tvrdeniu skupiny poslancov o neústavnosti reštrikčného zásahu do nárokov sudcov súvisiacich s výplatou ich nemocenského. Naopak, predseda najvyššieho správneho súdu sa s argumentáciou skupiny poslancov týkajúcou sa tejto časti ich návrhu stotožňuje, poukazujúc na svoj negatívny postoj k reštrikčným zásahom do nárokov sudcov na výplatu ich nemocenského. Generálny prokurátor vo svojom stanovisku zdôrazňuje, že na limitovanie príplatku prokurátorov k náhrade príjmu a príplatku k nemocenskému neexistuje „legitímny a racionálny dôvod a neobstojí ani v ústavnom teste princípu proporcionality, a to so zreteľom, že je vyjadrením osobitnej úrovne sociálneho zabezpečenia danej náročnosťou plnenia povinností a úloh prokurátorov...“. Predseda najvyššieho súdu a ZSS sa vo svojich stanoviskách k tejto časti návrhu skupiny poslancov nevyjadrujú.

92.

Vychádzajúc z právnych názorov týkajúcich sa ústavného postavenia prokuratúry, ktoré predurčuje aj právne postavenie prokurátorov vrátane ich hmotného zabezpečenia (pozri predovšetkým body 86 až 89 tohto nálezu) a skutočnosti, že napadnutý reštrikčný zásah je rovnaký ako napadnutý reštrikčný zásah do obdobného nároku sudcu, ústavný súd považoval za potrebné preskúmať ústavnú akceptovateľnosť § 131 ods. 4 zákona o prokurátoroch na základe rovnakých kritérií ako reštrikčný zásah do sociálneho zabezpečenia sudcov, t. j. či boli pre tento reštrikčný zásah kumulatívne splnené nasledujúce podmienky:

a)

išlo o zásah, ktorý je primerane (dostatočne) odôvodnený nepriaznivou ekonomickou situáciou štátu, primeraný tejto ekonomickej situácii a zároveň neohrozujúci štandardnú životnú úroveň sudcov,

b)

išlo o zásah, ktorý má dočasnú povahu a trvá len nevyhnutnú dobu,

c)

išlo o zásah, ktorý nie je prejavom svojvôle zákonodarcu.

92.1.

Ad a) Vo vzťahu k prvej podmienke ústavný súd konštatuje, že napadnutý reštrikčný zásah do nárokov sudcov nebol počas prípravy vládneho návrhu zákona o reforme súdnictva odôvodňovaný zlou ekonomickou situáciou štátu. V dôvodovej správe k vládnemu návrhu zákona o reforme súdnictva je odôvodnený len poukazom na odôvodnenie tej časti vládneho návrhu zákona o reforme súdnictva, ktorou došlo k rovnakému reštrikčnému zásahu do sociálneho zabezpečenia sudcov. Ústavný súd zároveň konštatuje, že kvantitatívne dopady reštrikčného zásahu do sociálneho zabezpečenia prokurátorov (obdobne ako u sudcov) sa môžu citeľne dotknúť štandardnej životnej úrovne konkrétneho prokurátora, ktorý je v dôsledku choroby aj dlhšiu dobu práceneschopný, a teda odkázaný na nároky z nemocenského poistenia.

92.2.

Ad b) Z právnej konštrukcie napadnutého § 131 ods. 4 zákona o prokurátoroch vyplýva, že je v ňom zakomponovaná trvalosť reštrikčného zásahu do nárokov prokurátorov vyplývajúcich z ich nemocenského poistenia.

92.3.

Ad c) Z už uvedeného vyplýva, že zákonodarca v posudzovanej veci svoj reštrikčný zásah do hmotného zabezpečenia prokurátorov v zásade nijako neodôvodnil a nevzal na zreteľ ani autonómne ústavné postavenie a úlohy prokuratúry (čl. 149 ústavy), ktoré významne predurčuje postavenie prokurátorov vrátane ich hmotného zabezpečenia. Z uvedených dôvodov sú podľa názoru ústavného súdu v tomto reštrikčnom zásahu zákonodarcu obsiahnuté prvky svojvôle, čo v spojení so zásahom do princípu právnej istoty a legitímnych očakávaní prokurátorov, že ich nárok na príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému bude zachovaný v pôvodnom rozsahu, zakladá dostatok dôvodov na to, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutý novelizačný bod zákona o reforme súdnictva, ktorým bol do § 131 zákona o prokurátoroch doplnený odsek 4, nie je v súlade s princípmi vyvoditeľnými s čl. 1 ods. 1 ústavy.

93.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že bod 8 čl. XI zákona o reforme súdnictva nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy (bod 3 výroku tohto nálezu). Naopak, nenašiel dostatok dôvodov na to, aby rozhodol, že napadnutým reštrikčným zásahom do sociálneho zabezpečenia prokurátorov dochádza aj k ich diskriminácii, a preto vo vzťahu k jeho namietanému nesúladu s čl. 12 ods. 1 ústavy návrhu skupiny poslancov nevyhovel. Takisto v napadnutom ustanovení nevzhliadol nesúlad s navrhovateľmi uvedenou referenčnou normou čl. 149 ústavy, keďže uvedená norma vymedzuje základnú úlohu prokuratúry, nie však jej postavenie (bod 4 výroku tohto nálezu).

94.

Ústavný súd sa v tomto náleze zaoberal návrhom skupiny poslancov v rozsahu tých jeho častí, ktoré boli uznesením sp. zn. PL. ÚS 2/2012 z 12. októbra 2022 prijaté na ďalšie konanie. Prijal návrh na ďalšie konanie v rozsahu bodov 7 až 11 petitu navrhnutého skupinou poslancov, ktoré sa týkali novelizácií označených ustanovení zákona o súdnej rade, zákona o sudcoch a zákona o prokurátoroch uskutočnených zákonom o reforme súdnictva.

95.

Ústavný súd návrhu skupiny poslancov týmto nálezom vyhovel len čiastočne.

96.

Pokiaľ ide o napadnutý § 27ha ods. 3 písm. d) zákona o súdnej rade, ktorý zakladal sudcovi povinnosť objasniť „... majetkové pomery a pôvod zdrojov majetku svojho plnoletého dieťaťa, ako aj neplnoletého dieťaťa a manžela, ktorý s ním žije v domácnosti v prípade, ak pri preverovaní úplnosti majetkového priznania komisiou súdnej rady vzniknú dôvodné pochybnosti o statočnosti pôvodu majetku sudcu.“, ústavný súd vyhovel návrhu skupiny poslancov, ale len v časti týkajúcej sa povinnosti sudcu objasniť majetkové pomery jeho plnoletého dieťaťa, keď rozhodol, že časť ustanovenia „plnoletého dieťaťa, ako aj“ nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 5 ústavy, čl. 17 medzinárodného paktu, čl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu (bod 1 výroku tohto nálezu).

96.1.

Tento svoj záver ústavný súd odôvodnil predovšetkým tým, že plnoleté dieťa sudcu je plnoprávnou fyzickou osobou, ktorá nezávisle od sudcu nadobúda majetok do svojho výlučného vlastníctva a samostatne rozhoduje o jeho správe, pričom informácie o jeho majetkových pomeroch sú chránené ústavou garantovaným právom na súkromie. Navyše, nenašiel ani priamu príčinnú súvislosť medzi majetkovými pomermi plnoletého dieťaťa sudcu a preukazovaním poctivosti zdrojov majetku sudcu. Podľa jeho názoru časť napadnutého § 27ha ods. 3 písm. d) zákona o súdnej rade týkajúca sa povinnosti sudcu objasňovať majetkové pomery jeho plnoletého dieťaťa zasahuje nielen do práva plnoletého dieťaťa na súkromie, ale aj pokojného užívania jeho majetku a nie je zlučiteľná ani so zárukami, ktoré vyplývajú z ústavných princípov proporcionality, zákazu svojvôle, a zasahuje ústavne neakceptovateľným spôsobom aj do právnej istoty plnoletého dieťaťa sudcu. Na preverenie majetkových pomerov plnoletého dieťaťa sudcu má v prípade potreby štát k dispozícii štandardné prostriedky.

96.2.

Záver o ústavnej akceptovateľnosti zvyšného textu § 27ha ods. 3 písm. d) zákona o súdnej rade týkajúceho sa povinnosti sudcu objasniť majetkové pomery a pôvod zdrojov majetku svojich neplnoletých detí a manžela, ak žijú so sudcom v spoločnej domácnosti, ústavný súd odôvodnil tým, že ide o osoby, ktoré tvoria spolu integrálne späté spoločenstvo ľudí chránené navyše explicitne aj ústavou (čl. 41 ods. 1 ústavy), ktoré sú v intenzívnom osobnom kontakte a zdieľajú spoločne svoj každodenný život. Vo vzťahu k neplnoletým deťom sudcu navyše argumentoval tým, že ide o osoby, ktoré nie sú oprávnené vykonávať právne úkony súvisiace so svojím majetkom bez ingerencie ich zákonných zástupcov.

97.

Pokiaľ ide o časové obmedzenie nároku sudcov na príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému, záver o nesúlade týchto opatrení s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy (bod 2 výroku tohto nálezu) ústavný súd odôvodnil primárne tým, že intenzita tohto zásahu do hmotného zabezpečenia sudcov podľa jeho názoru dosiahla taký kvantitatívny rozmer (intenzitu), že významne zasahuje do štandardnej životnej úrovne sudcu a je spôsobilá ústavne neakceptovateľným spôsobom ohroziť materiálne garancie sudcovskej nezávislosti. Zároveň ide o zásah, ktorý nekorešponduje s princípom právnej istoty sudcov, ktorý tvorí integrálnu súčasť generálneho princípu právneho štátu vyplývajúceho z čl. 1 ods. 1 ústavy.

98.

Vyslovenie nesúladu časového obmedzenia nároku prokurátorov na príplatok k náhrade príjmu alebo nemocenskému s čl. 1 ods. 1 ústavy ústavný súd odôvodnil obdobne ako časové obmedzenie nároku sudcov na príplatok k náhrade príjmu a náhrade nemocenského v čase práceneschopnosti. Zároveň s poukazom na ústavné postavenie prokuratúry, ktoré významným spôsobom predurčuje právne postavenie prokurátorov vrátane ich hmotného zabezpečenia, zdôraznil, že postavenie prokurátorov, ktorí plnia významné úlohy aj v justičnej sfére, je podobné a objektívne porovnateľné s postavením sudcov. Navyše, rešpektujúc aj svoju doterajšiu judikatúru, považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný prístup zákonodarcu, ktorý pri právnej regulácii odmeňovania a sociálneho zabezpečenia sudcov a prokurátorov dlhodobo a štandardne uplatňuje rovnaké, resp. porovnateľné zásady.

99.

Základným východiskom pre vyvodenie právnych účinkov tohto nálezu (čl. 125 ods. 3 ústavy a § 91 zákona o ústavnom súde) je skutočnosť, že derogované ustanovenia sú tzv. novelizačnými bodmi zákona o reforme súdnictva, ktorými boli zmenené alebo doplnené iné zákony. V deň straty účinnosti novelizujúcej právnej normy sa preto prestane uplatňovať účinok, ktorý dovtedy vyvolávala v novelizovanom právnom predpise, čo znamená obnovenie platnosti a účinnosti novelizovaného právneho predpisu v znení pred nadobudnutím účinnosti derogovaného novelizačného bodu.

100.

Ústavný súd preto konštatuje:

a)

ustanovenie § 27ha ods. 3 písm. d) zákona o súdnej rade v časti slov „plnoletého dieťaťa, ako aj“ stráca účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka zákonov“) a označené ustanovenie zostane platné a účinné výlučne v jeho zvyšnom znení,

b)

ustanovenie § 93 ods. 3 zákona o sudcoch stráca účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov a označený zákon zostane platný a účinný v znení redukovanom o toto ustanovenie,

c)

ustanovenie § 131 ods. 4 zákona o prokurátoroch stráca účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov a označený zákon zostane platný a účinný v znení redukovanom o toto ustanovenie.

101.

Účel zosúladenia právnej úpravy je dosiahnutý už uvedenými samotnými účinkami, a vo vzťahu k novelizovaným právnym predpisom sa nič nezmení ani prípadným márnym uplynutím lehoty uvedenej v čl. 125 ods. 3 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2023

Ivan Fiačan predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky