Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 1/2022-270 z 21. júna 2023 vo veci vyslovenia súladu ustanovení § 363 až § 367 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov

Už v roku 1998 v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/96 ústavný súd vyslovil, že prokuratúra ako orgán presadzujúci ochranu práv a zákonom chránených záujmov má svoje miesto v systéme štátnych orgánov a súčasne jej charakter vo vzťahu k legislatívnej právomoci generálneho prokurátora negatívne vymedzil tak, že prokuratúra nie je orgánom štátnej správy. Taktiež konštatoval, že generálny prokurátor rovnako nepatrí medzi ústredné orgány štátnej správy.

104.

Ústavný súd si je vedomý toho, že orgánom výkonnej moci môže byť aj orgán, ktorý nie je orgánom štátnej správy, typicky ide napr. o obidva ústavné orgány výkonnej moci (vláda a prezident). Štátny orgán preto môže byť orgánom výkonnej moci a súčasne nemusí byť orgánom štátnej správy, resp. ústredným orgánom štátnej správy. Ak by ústavný súd takto postavenie generálneho prokurátora chápal, teda ako orgánu výkonnej moci, ktorý nie je orgánom štátnej správy, čo je ústavne možné, nič mu nebránilo v tom, aby to pri posudzovaní jeho legislatívnej právomoci aj vyslovil. Ústavný súd ale s názorom, že generálny prokurátor je orgánom výkonnej moci, pri posudzovaní návrhu vo veci sp. zn. PL. ÚS 17/96 vôbec nepracoval.

105.

V náleze sp. zn. PL. ÚS 105/2011 ústavný súd ponúkol aj širší pohľad na postavenie prokuratúry ako takej. Právne postavenie prokuratúry v právnom systéme jednotlivých štátov môže byť relatívne rôzne. Od modelov, kde je prokuratúra súčasťou výkonnej moci a je podriadená výkonnej moci, resp. výrazný vplyv na jej činnosť má minister spravodlivosti, až po modely, kde má prokuratúra samostatné postavenie. Vo vzťahu k prokuratúre Slovenskej republiky vyslovil, že ústava neupravuje prokuratúru ako súčasť výkonnej moci (v rámci šiestej hlavy), ale priznáva jej postavenie osobitného ústavného orgánu právnej ochrany obdobne ako verejnému ochrancovi práv (ôsma hlava ústavy), keď uviedol „... Možno konštatovať, že prokuratúra je orgánom štátnej moci nesúcim znaky ako orgánov výkonnej moci (napríklad pri dozore nad zachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy), tak aj orgánov súdnej moci (najmä vo vzťahu k oprávneniam v trestnom konaní)“. Z uvedených skutočností vyplýva, že prokuratúra je štátnym orgánom s relatívne samostatným postavením v ústavnom systéme Slovenskej republiky. Ústavný súd tu postavenie prokuratúry v ústavnom systéme Slovenskej republiky dal dokonca výslovne do kontrastu s koncepciou prokuratúry ako súčasti výkonnej moci.

106.

Postavenie prokuratúry ako osobitnej ústavou reflektovanej sústavy orgánov, ktorý nie je súčasťou výkonnej moci, súčasne nevylučuje, ale, práve naopak, vyžaduje právnu reguláciu umožňujúcu verejnú kontrolu činnosti prokuratúry, ako aj adekvátnu mieru vplyvu najmä tých zložiek štátnej moci, ktorých legitimita je obnovovaná na základe priamych volieb občanmi, od ktorých štátna moc v zmysle čl. 2 ods. 1 ústavy pochádza. Znamená to, že ide o koncepciu relatívne samostatného osobitného ústavného orgánu, ktorý podlieha verejnej kontrole náležitého výkonu jej poslania spočívajúceho v iniciatívnom, spravodlivom a nestrannom postupe pri ochrane verejného záujmu, ochrane základných práv a slobôd, ako aj ďalších práv a právom chránených záujmov. Verejnú kontrolu činnosti prokuratúry vykonáva národná rada tým, že každoročne rokuje o správe generálneho prokurátora o činnosti prokuratúry a poznatkoch prokuratúry o stave zákonnosti v Slovenskej republike a o správe špeciálneho prokurátora o činnosti Úradu špeciálnej prokuratúry a poznatkoch Úradu špeciálnej prokuratúry o stave zákonnosti. Adekvátna miera vplyvu na prokuratúru sa prejavuje aj v pôsobení národnej rady a prezidenta pri vymenovaní a odvolávaní generálneho prokurátora a v pôsobení národnej rady pri voľbe a odvolávaní špeciálneho prokurátora.

107.

Ústavný súd sa vo veci sp. zn. PL. ÚS 4/2012 v konaní o výklade čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 ústavy musel nevyhnutne vyjadriť aj k postaveniu prokuratúry v ústavnom systéme Slovenskej republiky, a to ako takej, ale aj v širšom kontexte deľby moci. Ústavný súd pod deľbou moci nerozumie len formálne rozdelenie na moc zákonodarnú, moc výkonnú a moc súdnu, ktorým sa s ohľadom na obsah ústavy napokon ani nevyčerpávajú všetky ústavou zriadené štátne orgány, pretože nezahŕňa napr. postavenie Národnej banky Slovenska, Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky, prokuratúry, verejného ochrancu práv či Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. V kontexte deľby moci ústavný súd zaradil prokuratúru medzi tie ústavou zriadené štátne orgány (ich sústavy), ktoré nie sú formálne zaradené do moci zákonodarnej, výkonnej a ani súdnej. Vo vzťahu k postaveniu prokuratúry v ústavnom systéme výklad o oprávnení prezidenta odmietnuť návrh národnej rady na vymenovanie generálneho prokurátora nielen z dôvodu jeho nesúladu s právnymi predpismi, ale i z iných dôvodov podľa ústavného súdu plne reflektuje i postavenie prokuratúry v našom ústavnom systéme. Tá je totiž koncipovaná ako samostatná sústava štátnych orgánov, ktorej funkcia spočíva v ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb a štátu a ktorá nie je súčasťou výkonnej ani zákonodarnej moci.

108.

Z recentnej judikatúry dáva napokon ústavný súd do pozornosti nález sp. zn. PL. ÚS 25/2020, v ktorom tento zrekapituloval a potvrdil svoj názor na miesto a postavenie prokuratúry v ústavnom systéme Slovenskej republiky. Ústava priznáva orgánom prokuratúry postavenie osobitného ústavného orgánu právnej ochrany obdobne ako verejnému ochrancovi práv (ôsma hlava ústavy). Neupravuje prokuratúru ako súčasť výkonnej moci (v rámci šiestej hlavy). Pôsobnosť prokuratúry sa podľa čl. 149 ústavy neobmedzuje výlučne na ochranu záujmov štátu v trestnom konaní, ale zahŕňa aj ochranu práv a právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Prokuratúra je štátnym orgánom nesúcim znaky orgánov výkonnej moci (napríklad pri dozore nad zachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy), ako aj orgánov súdnej moci (najmä vo vzťahu k oprávneniam v trestnom konaní). Z uvedených skutočností vyplýva relatívne samostatné postavenie prokuratúry v ústavnom systéme Slovenskej republiky v kontraste s koncepciou, ktorá chápe prokuratúru ako súčasť orgánov výkonnej moci podriadených vláde. Zodpovedá tomu aj spôsob kreácie konkrétneho nositeľa funkcie generálneho prokurátora, ktorého podľa čl. 150 ústavy vymenúva a odvoláva prezident na návrh národnej rady.

109.

Na základe už uvedenej judikatúry ústavného súdu nie je možné prijať názor, že generálny prokurátor patrí do sústavy výkonnej moci tak, ako to uvádzajú navrhovatelia.

Ústava nezaraďuje prokuratúru medzi orgány výkonnej moci v šiestej hlave ani medzi orgány súdnej moci v siedmej hlave. Ústava zákonite a nevyhnutne nezaraďuje prokuratúru ani do zákonodarnej moci v piatej hlave. Takéto (ne)zaradenie prokuratúry vyplýva z toho, že prokuratúra nemá zákonodarnú právomoc, nemá ani súdnu právomoc (nerozhoduje spory v mene štátu), ale nemá ani výkonnú právomoc (neukladá právne sankcie osobám, ktoré sa dopustili porušenia právnych predpisov a nedozerá na účelnosť a efektívnosť výkonu rozhodnutí). Prokuratúra má znaky ako orgán výkonnej moci pri dozore nad zachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy, čo z nej samej ale orgán verejnej správy a ani orgán výkonnej moci nerobí.

110.

Ak tvrdenie, že generálny prokurátor patrí do sústavy výkonnej moci, predstavuje podľa navrhovateľov rozhodujúce východisko pre tvrdený nesúlad napadnutých ustanovení s ústavou (bod 42 návrhu), ústavný súd pokladá toto tvrdenie na základe už uvedeného za neopodstatnené.

111.

K argumentácii navrhovateľky o tom, že právomoci generálneho prokurátora v oblasti trestného konania, a tým aj jeho rozhodovanie podľa napadnutých ustanovení, materiálne patria do výkonnej moci a predstavujú tak neústavnú hierarchizáciu vzťahu medzi nezávislou súdnou mocou na jednej strane a generálnym prokurátorom na strane druhej v neprospech súdnej moci, sa ústavný súd vyjadrí ďalej pri preskúmaní súladu napadnutých ustanovení s referenčnými ustanoveniami ústavy označenými v návrhu navrhovateľky.

III.3. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 1 ods. 1 ústavy:

112.

Argument o generálnom prokurátorovi ako orgáne výkonnej moci nie je pre navrhovateľov samoúčelný. Skutočnosť, či generálny prokurátor je orgánom výkonnej moci, nie je z hľadiska napadnutých ustanovení sama osebe ústavne relevantná. Argument generálnym prokurátorom ako orgánom výkonnej moci má pre navrhovateľov význam až jeho prepojením s tou časťou argumentácie, ktorá sa týka zásahu do deľby moci. Podľa navrhovateľov rozhodovanie generálneho prokurátora zasahuje do podstaty deľby moci, pretože ako štátny orgán patriaci do systému exekutívnej moci (a nepatriaci do moci súdnej) odníma účinky súdnym rozhodnutiam a nahrádza ich vlastnými rozhodnutiami (bod 66 návrhu navrhovateľov). Takéto rozhodovanie generálneho prokurátora súčasne podľa navrhovateľov porušuje princíp zákazu svojvôle.

III.3.1. K namietanému zasahovaniu do princípu deľby moci:

113.

Navrhovatelia najprv uvádzajú deľbu moci (body 43 a 44 návrhu navrhovateľov) a následne do jej rámca zasadzujú rozhodnutia generálneho prokurátora, pričom podľa nich na základe napadnutých ustanovení došlo k rozhodnutiam generálneho prokurátora v rozpore s tým, ako sa v právnom štáte delí moc (bod 45 návrhu navrhovateľov). Oprávnenie generálneho prokurátora na základe napadnutých ustanovení predstavuje podľa navrhovateľov neprípustné popretie rozdelenia úloh medzi štátne orgány, pričom toto popretie rozdelenia úloh či porušenie deľby moci spočíva v neoprávnenom zásahu generálneho prokurátora ako orgánu výkonnej moci do súdnej moci.

114.

K porušeniu deľby moci dochádza podľa navrhovateľov tým, že ak generálny prokurátor zruší uznesenie o vznesení obvinenia po tom, čo súd rozhodne o vzatí obvineného do väzby, dochádza tým k zásahu do výkonu súdnej moci (bod 35 návrhu navrhovateľov). Napadnuté ustanovenia podľa navrhovateľov neprípustne zasahujú do súdnej moci (bod 38 návrhu navrhovateľov) ďalej tým, že umožňujú faktické preskúmanie a vyhodnotenie správnosti záverov súdu konajúceho o väzbe v prípravnom konaní, ako keby išlo o opravný prostriedok proti rozhodnutiu súdu, o ktorom však rozhoduje orgán, ktorý nie je súčasťou súdnej moci (bod 51 návrhu navrhovateľov), čím sa rozhodnutie generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení dostáva mimo zákonom určeného postavenia prokuratúry v prípravnom konaní (bod 53 návrhu navrhovateľov). Výsledkom je podľa navrhovateľov stav, keď generálny prokurátor podľa napadnutých ustanovení rozhoduje nad rámec svojej pôsobnosti v prípadoch, v ktorých už o zákonnosti vznesenia obvinenia právoplatne rozhodol súd (bod 65 návrhu navrhovateľov).

115.

Podľa navrhovateľky dochádza k zásahu do deľby moci tým, že napadnuté ustanovenia umožňujú generálnemu prokurátorovi zasiahnuť nepriamo do nezávislosti súdov v prípadoch, keď súd už podľa čl. 142 ods. 1 ústavy preskúmal zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej moci a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci vydaných vo veci obvineného v prípravnom konaní, avšak generálny prokurátor je oprávnený na podklade napadnutých ustanovení toto preskúmanie negovať. Z dôvodu široko a vo viacerých ohľadoch vágne formulovaného normatívneho vyjadrenia inštitútu zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní môže podľa navrhovateľky generálny prokurátor neprimeraným spôsobom zasahovať predovšetkým do princípu nezávislosti súdnictva, do princípu deľby moci a do práv obetí a pozostalých trestných činov a môže tak urobiť bez akejkoľvek kontroly a bez toho, aby jeho odôvodnenie muselo spĺňať nároky štandardne kladené na rozhodnutia orgánov verejnej moci.

116.

To súčasne podľa navrhovateľov a tiež navrhovateľky porušuje princíp právnej istoty. V argumentácii k porušeniu tohto princípu navrhovatelia uvádzajú najmä narušenie stability a záväznosti rozhodovania súdov, možnosť vytvárať paralelne existujúce názory na tú istú vec (bod 57 návrhu). Dualitu právnych názorov ako nebezpečenstvo pre právny štát vidia navrhovatelia na jednej strane v právnych názoroch generálneho prokurátora v rozhodnutiach vydaných na základe napadnutých ustanovení a na druhej strane vo výklade práva najvyšších súdnych autorít, a to ústavného súdu a najvyššieho súdu (bod 57 návrhu). Napadnuté ustanovenia podľa navrhovateľov umožňujú, aby popri sebe existovali dva rozporné právne názory na zákonnosť začatia trestného stíhania a uznesenia o vznesení obvinenia proti konkrétnej osobe, čo narúša princíp právnej istoty (bod 60 návrhu). K zásahu do tohto princípu dochádza ďalej tým, že napadnuté ustanovenia umožňujú generálnemu prokurátorovi, aby rozhodoval nad rámec svojej pôsobnosti aj v prípadoch, v ktorých už o zákonnosti vznesenia obvinenia konkrétnej osoby právoplatne rozhodoval súd v prípravnom trestnom konaní. Navyše mu umožňujú, aby hodnotil dôkazy, ktoré boli zadovážené, vykonané a hodnotené nielen vyšetrovateľom, prokurátorom, ale aj súdom.

117.

Podľa navrhovateľky je jednou zo základných súčastí princípu právnej istoty rešpektovanie právoplatných rozhodnutí súdnej moci a zabezpečenie ich efektívnej vykonateľnosti, resp. zabezpečenie toho, že ich vykonateľnosť nebude možné zmariť.

118.

Aj keď ústavný súd argument navrhovateľov o tom, že generálny prokurátor je orgán výkonnej moci, nepovažoval za správny, preskúmal napadnuté ustanovenia v kontexte deľby moci. Argumentácia porušením deľby moci sa v podstate týka zásahu napadnutých ustanovení do súdnej moci. Podľa ústavného súdu je preto potrebné preskúmať napadnuté ustanovenia z hľadiska porušenia deľby moci v rozsahu zásahu do súdnej moci, a to nezávisle od toho, či do nej zasahuje generálny prokurátor, bez ohľadu na to, či je alebo nie je orgánom výkonnej moci.

119.

Deľba moci totiž, ako ústavný súd už judikoval, nie je obmedzená iba na orgány moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej, ale zahŕňa aj ústavné orgány stojace mimo piatej až siedmej hlavy ústavy vrátane prokuratúry. Ak má dochádzať k porušovaniu deľby moci, je to možné rovnako orgánom výkonnej moci, ako aj prokuratúrou, resp. generálnym prokurátorom, ktorých postavenie je upravené v ôsmej hlave ústavy, pričom ústavná relevancia takéhoto porušenia je rovnaká, resp. nie je ústavne významnejšia alebo relevantnejšia iba z titulu orgánu výkonnej moci ako narušiteľa.

120.

Ústavný súd k deľbe moci ako kľúčovému organizačnému princípu organizácie verejnej moci v demokratickom a právnom štáte odkazuje na svoju rozsiahlu judikatúru (PL. ÚS 16/95, PL. ÚS 29/95, PL. ÚS 38/95, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 105/2011, PL. ÚS 24/2014, PL. ÚS 7/2017, PL. ÚS 7/2021). Už v roku 1995 ústavný súd vymedzil organizáciu verejnej moci v demokratickom a právnom štáte tak, že kompetencie, práva a povinnosti a zákonom upravené postupy orgánov štátu, ako aj právnických osôb a fyzických osôb vytvárajú nevyhnutný predpoklad na ústavnú rovnováhu. Jej súčasťou je i systém deľby moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc, ktoré sú v parlamentnej demokracii autonómne a vzájomne prepojené len väzbami ústavnej kontroly a spolupráce (sp. zn. PL. ÚS 16/95). Deľbu moci nie je možné redukovať iba na mechanické, resp. formálne horizontálne rozdelenie moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc a ich oddelenie, pretože tým by bola deľba moci popretá v jej funkčnom význame pri ochrane ústavnej rovnováhy v demokratickom a právnom štáte. Naopak, funkčné chápanie deľby moci je nepredstaviteľné bez vzájomného prepojenia jednotlivých zložiek horizontálne rozdelenej moci. Pod deľbou moci ústavný súd nerozumie len formálne rozdelenie na moc zákonodarnú, moc výkonnú a moc súdnu, ktorým sa s ohľadom na obsah ústavy napokon ani nevyčerpávajú všetky ústavou zriadené štátne orgány, pretože nezahŕňa napr. postavenie Národnej banky Slovenska, Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky, prokuratúry, verejného ochrancu práv či Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Podstatou tejto deľby je, naopak, rozdelenie jednotlivých právomocí v rámci ústavného systému medzi viac orgánov za súčasnej existencie účinných mechanizmov, ktoré prostredníctvom vzájomnej účasti na výkone týchto právomocí alebo možnosti následnej kontroly bránia ich zneužitiu (sp. zn. PL. ÚS 4/2012). Funkčná deľba moci predpokladá nástroje a mechanizmy prepájajúce jednotlivé zložky moci, pretože iba tak je možné dosiahnuť, aby v prípade, ak niektorá zo zložiek moci prekročí ústavný rámec svojho vymedzenia, svoju právomoc alebo, naopak, neplní svoje úlohy, a tým bráni v riadnom fungovaní inej zložky moci, nastúpil kontrolný mechanizmus bŕzd a vyvažovania, ktorý je do systému deľby moci zabudovaný (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 20/05). Takéto prepojenie slúži na vyvažovanie verejnej moci či udržiavanie jej rovnováhy a vyvažovacie nástroje možno používať iba do tej miery, kým je to nevyhnutné na udržanie rovnováhy verejnej moci či obnovenie tejto rovnováhy, ak došlo k jej narušeniu. Vzájomné prepojenie jednotlivých zložiek moci nemôže viesť k jej ústavnej alebo faktickej negácii. V ústavnom systéme deľby moci, ktorá patrí medzi základné princípy demokratického a právneho štátu, nemôže dôjsť k jej negácii prekrývaním osobitných druhov právomoci ani k výkonu právomoci mimo medzí ústavy (sp. zn. PL. ÚS 7/2021).

121.

Deľba moci neznamená bez ďalšieho, že jednotlivé zložky moci sú alebo by mali byť oddelené absolútnym spôsobom. Deľba moci, práve naopak, predpokladá, že medzi nimi existujú vzájomné vzťahy. Tieto musia slúžiť na vyvažovanie ústavného systému a boli by neústavné, ak by bránili v riadnom fungovaní niektorej zložky moci tým, že by umožňovali prekračovanie právomocí, bránili by ich vykonávaniu alebo by spôsobovali prekrývanie právomocí, a tým by deľbu moci negovali.

122.

Skôr, ako ústavný súd pristúpi k preskúmaniu napadnutých ustanovení z hľadiska zásahu do deľby moci, pokladá za dôležité vysporiadať sa s tou časťou argumentácie navrhovateľov, ktorá sa týka neurčitosti času, resp. momentu, keď môže generálny prokurátor postupovať podľa napadnutých ustanovení. Schopnosť určiť tento moment je totiž jedným z prvkov limitácie generálneho prokurátora pri využívaní napadnutých ustanovení, a tým v širších súvislostiach aj súčasťou deľby moci v trestnom konaní.

123.

Tvrdenie navrhovateľov, že oprávnenie generálneho prokurátora zrušiť právoplatné rozhodnutia vydané v prípravnom konaní nie je výslovne časovo limitované, čím nemožno podľa navrhovateľov vylúčiť ani takú extrémnu situáciu, že by generálny prokurátor zrušil uznesenie o vznesení obvinenia až po podaní obžaloby na súde, pokladá ústavný súd za neopodstatnené.

124.

Napadnuté ustanovenia upravujú zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní, čo vyplýva už aj zo samotného názvu ôsmej hlavy, prvého dielu Trestného poriadku, ktorý znie „Zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní“. Výslovné vymedzenie štádia trestného konania, počas ktorého je možné postupom podľa napadnutých ustanovení zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta v spojení s vymedzením prípravného konania v § 10 ods. 14 Trestného poriadku ustanovujúcom začiatok a koniec prípravného konania, vylučuje pochybnosť o tom, ako je časovo určené (a tým aj limitované) oprávnenie generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta.

125.

Napokon aj ústavný súd sa už viackrát vyjadril k nemožnosti použiť napadnuté ustanovenia pred začatím prípravného konania tým, že «Z citovaných ustanovení Trestného poriadku, ako aj z názvu prvého dielu ôsmej hlavy Trestného poriadku „Zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní“ je zrejmé, že právomoc generálneho prokurátora podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku sa viaže len na tie právoplatné rozhodnutia, ktoré boli vydané v prípravnom konaní» (III. ÚS 244/2012). Ústavný súd tiež uviedol: „... Zároveň to znamená, že v danom prípade neprichádza do úvahy, aby špecializovaný súd sám konal a rozhodol o návrhu sťažovateľa na postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku (ako to naznačuje sťažovateľ), pretože v tejto fáze konania je jeho úlohou posúdiť dôvodnosť podania obžaloby vrátane tej nespornej skutočnosti, že k podaniu obžaloby došlo bez toho, aby predtým generálny prokurátor písomne rozhodol o návrhu sťažovateľa na postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku“ (II. ÚS 604/2021). Z pohľadu ústavného súdu tak nie je pochybnosť o tom, že zákonodarca použitie napadnutých ustanovení viaže iba na prípravné konanie, ktorého začiatok a koniec je zo znenia § 10 ods. 14 Trestného poriadku bezpečne zistiteľný. Z uvedeného okrem iného vyplýva, že generálny prokurátor nemôže na základe napadnutých ustanovení rozhodovať počas už prebiehajúceho súdneho konania.

126.

K poznámke navrhovateľov o tom, že nemožno teoreticky vylúčiť prípad, keď by generálny prokurátor zrušil uznesenie o vznesení obvinenia po podaní obžaloby, ústavný súd uvádza, že napadnuté ustanovenia preskúmava v konaní o súlade právnych predpisov, v ktorom posudzuje, či normotvorca dodržal ústavné limity, teda či napríklad nad ústavou ustanoveným spôsobom nezasiahol do ústavných práv, resp. či ústavne neprípustným spôsobom nenarušil minimálny štandard balansu v rámci deľby moci (sp. zn. PL. ÚS 102/2011). V konaní o súlade právnych predpisov ústavný súd vystupuje v pozícii tzv. negatívneho zákonodarcu a jeho úlohou je posúdiť ústavnosť napadnutých právnych predpisov či ich vymedzených častí, eventuálne posúdiť, či je možné napadnuté predpisy (ich časti) interpretovať a aplikovať ústavne konformným spôsobom (sp. zn. PL. ÚS 20/2018). Ústavný súd tak v konaní o súlade právnych predpisov neposudzuje rôzne teoretické prípady možnej aplikácie napadnutých ustanovení, ktoré by navyše predstavovali porušenie ústavnosti (čl. 2 ods. 2) a zákonnosti (Trestný poriadok) v konkrétnom prípade.

127.

Rámcovanie napadnutých ustanovení prípravným konaním vytvára pre ústavný súd z hľadiska trestného konania a jeho štádií časový úsek trestného konania, v ktorom napadnuté ustanovenia z hľadiska zásahu do deľby moci preskúmava.

128.

Prokurátor má v prípravnom konaní postavenie dominus litis. Rozhoduje o všetkých zásadných otázkach prípravného konania s výnimkou rozhodnutí zverených sudcovi pre prípravné konanie. Prokurátor má najmä rozhodujúce slovo v otázke, či bude určitý skutok posúdený ako trestný čin alebo či bude prijatý dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala konkrétna osoba, ktorá bude obvinená. V širšom kontexte vykonáva dozor nad zákonnosťou prípravného konania a disponuje oprávneniami podľa § 230 ods. 2 Trestného poriadku. Iba prokurátor je oprávnený v prípravnom konaní vykonať úkony a rozhodnutia podľa § 231 Trestného poriadku, teda podať obžalobu, uzavrieť s obvineným dohodu o vine a treste a podať návrh súdu na jej schválenie, postúpiť vec podľa § 214 ods. 1 Trestného poriadku, prerušiť trestné stíhanie podľa § 228 ods. 4 Trestného poriadku, zastaviť trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. c), e), f) a g) a ods. 2 a 3 Trestného poriadku alebo podmienečne zastaviť trestné stíhanie podľa § 216 ods. 1 Trestného poriadku, alebo podmienečne zastaviť trestné stíhanie spolupracujúceho obvineného podľa § 218 ods. 1 Trestného poriadku, schváliť zmier a zastaviť trestné stíhanie podľa § 220 ods. 1 Trestného poriadku, nariadiť zaistenie majetku obvineného a určiť, na ktoré prostriedky a veci sa toto zaistenie nevzťahuje, alebo zrušiť také zaistenie, vykonať zaistenie nároku poškodeného na náhradu škody, zrušiť toto zaistenie, a to aj čiastočne, alebo vec z neho vyňať, nariadiť exhumáciu mŕtvoly, vyžiadať súhlas na trestné stíhanie alebo na podanie návrhu na vzatie do väzby osoby, v ktorej prípade je na taký úkon potrebný súhlas národnej rady, Súdnej rady Slovenskej republiky, ústavného súdu alebo Európskeho parlamentu, navrhnúť súdu vzatie obvineného do väzby a predĺženie doby trvania väzby, navrhnúť vyžiadanie obvineného z cudziny, vykonať predbežné vyšetrenie v konaní o vydanie do cudziny, ak tento zákon neustanovuje inak, navrhnúť súdu na základe žiadosti príslušného cudzieho orgánu predbežné zaistenie majetku patriaceho osobe, proti ktorej sa vedie v cudzine trestné stíhanie, alebo časti tohto majetku nachádzajúceho sa na území Slovenskej republiky.

129.

V prípravnom konaní sa prejavujú aj prvky akuzačného konania, a to v rozdelení procesných funkcií medzi rozličné procesné subjekty pri rozhodovaní o väzbe obvineného. O väzbe obvineného v prípravnom konaní rozhoduje sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora. V tejto súvislosti treba poukázať na nález sp. zn. PL. ÚS 17/96, podľa ktorého prokurátor nie je voči súdu v postavení nadradenosti, koná len na základe zákona a v medziach zákona. Nezasahuje teda do nezávislosti súdu (sp. zn. PL. ÚS 57/99). Generálny prokurátor alebo prokurátor ako taký o väzbe nerozhoduje, a to ani v prípravnom konaní, ktorého je dominus litis. O väzbe rozhoduje sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora, týmto návrhom ale nie je viazaný.

130.

Rozhodovaním o väzbe v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie nepreberá na seba zodpovednosť prokurátora za zákonnosť prípravného konania. Ústavný súd zastáva názor, že nie je akceptovateľné vyžadovať od súdu rozhodujúceho v rámci prípravného konania o väzbe obvineného, aby v prípravnom konaní preberal právomoc dozor vykonávajúceho prokurátora a detailne skúmal zákonnosť postupu vyšetrovateľa v rámci prípravného konania a konania pred začatím trestného stíhania, pretože nie je zákonom zmocnený, aby v tomto štádiu trestného konania „naprával“ prípadné pochybenia vyšetrovateľa (sp. zn. I. ÚS 278/2021).

131.

Sudca pre prípravné konanie pri rozhodovaní o väzbe posudzuje formálne podmienky väzby a materiálne podmienky väzby. Na ich základe rozhoduje o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby. Účelom väzby je zabrániť obvinenému marenie a sťažovanie vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania, teda aby obvinený nepokračoval v trestnej činnosti, neutiekol alebo sa neskrýval, alebo nemaril objasňovanie skutočností dôležitých pre trestné konanie. Účelom konania o väzbe je tak posúdenie splnenia formálnych a materiálnych podmienok väzby ako predpokladu na zásah do osobnej slobody obvineného. Sudca pre prípravné konanie rozhoduje o dôvodnosti trestného stíhania (§ 71 ods. 1 Trestného poriadku v návetí), avšak len v kompetenčnom rozsahu pozitívneho alebo negatívneho rozhodnutia o väzbe bez možnosti procesne disponovať predmetom konania (skutkom), jeho právnou kvalifikáciou v prípravnom konaní a určením/negáciou určenia osoby, ktorá je pre spáchanie dotknutého činu stíhaná ako obvinený. Zákonodarca zaradil dôvodnosť trestného stíhania konkrétnej osoby zákonom č. 308/2021 Z. z., ktorým došlo od 15. augusta 2021 k novelizácii Trestného poriadku, aj medzi obsahové náležitosti odôvodnenia rozhodnutia o väzbe (§ 72 ods. 2 Trestného poriadku), neprekročiac však pôsobnosť popísanú v predchádzajúcej vete, pričom dôvodnosť trestného stíhania nie je súčasťou výroku rozhodnutia o väzbe. Aj napriek posudzovaniu dôvodnosti vedenia trestného stíhania proti obvinenému v rozsahu vymedzenom v návetí § 71 ods. 1 Trestného poriadku sudcom pre prípravné konanie a zároveň aj prokurátorom rozhodujúcim o vznesení obvinenia alebo o sťažnosti proti takému uzneseniu policajta, k prekrývaniu, resp. duplicite právomoci tu nedochádza, keďže samotným trestným stíhaním v prípravnom konaní disponuje (meritórne v ňom rozhoduje) prokurátor, aj keď „pánom väzby“ je v celom rozsahu už v tomto štádiu konania súd. Inými slovami, sudca pre prípravné konanie pri rozhodovaní o väzbe v danom štádiu trestného konania skúma (okrem iného), či má spisbou a prípadnými tvrdenými skutočnosťami minimálne pri dostatočne rozumnej miere pravdepodobnosti bez zjavných omylov a nesprávností osvedčenú skutočnosť, že existujú dôvody na podozrenie, že stíhaný skutok spáchal obvinený. Túto okolnosť zisťuje na účely rozhodnutia o osobnej slobode obvineného v ústavou, prípadne Trestným poriadkom predpísanej lehote. Nie je preto jeho úlohou nachádzať ultimatívne závery týkajúce sa dôvodnosti trestného stíhania obvineného (napríklad s výnimkou už spomenutých zjavných omylov) alebo uzatvárať, resp. odstraňovať otvorené kolízie či konflikty dôkaznej hodnoty jednotlivých dôkazov.

132.

Posudzovanie materiálnych podmienok väzby a uvedenie skutkových okolností, ktoré preukazujú dôvodnosť trestného stíhania v odôvodnení rozhodnutia o väzbe, nie je možné zamieňať s rozhodnutím o vznesení obvinenia, jeho preskúmavaním a prípadným zrušením. Takúto právomoc súd, resp. sudca pre prípravné konanie podľa Trestného poriadku nemá.

133.

Záver sudcu pre prípravné konanie o dôvodnosti vedeného trestného stíhania sa premietne v jeho rozhodnutí o väzbe. Procesným dôsledkom skutočnosti, že sudca pre prípravné konanie nezistí dôvodnosť trestného stíhania, je to, že obvinený bude prepustený z väzby na slobodu. Sudca pre prípravné konanie po takomto zistení však nie je oprávnený zrušiť uznesenie o vznesení obvinenia, rozhodnúť o zastavení trestného stíhania alebo dávať záväzné pokyny orgánom činným v trestnom konaní na ďalší priebeh dokazovania. Tým by, naopak, zasahoval do ich právomoci.

134.

Generálny prokurátor v prípravnom konaní podľa napadnutých ustanovení zrušuje právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon, a to vrátane uznesenia o vznesení obvinenia (m. m. II. ÚS 494/2014, I. ÚS 288/2019, IV. ÚS 212/2022). O mimoriadnom opravnom prostriedku podľa napadnutých ustanovení rozhoduje generálny prokurátor a jeho rozhodnutie (alebo nerozhodnutie) nie je možné nahradiť ani rozhodnutím iného orgánu činného v trestnom konaní a ani rozhodnutím súdu (m. m. sp. zn. II. ÚS 604/2021).

135.

Mimoriadnym opravným prostriedkom podľa napadnutých ustanovení sa v trestnom konaní sleduje iný účel ako väzbou. Väzba je zaisťovací inštitút, ktorým sa prostredníctvom zásahu do osobnej slobody obvineného v súlade s čl. 17 ústavy sleduje zaistenie osoby na účel uskutočnenia a skončenia trestného stíhania. Mimoriadnym opravným prostriedkom podľa napadnutých ustanovení sa sleduje náprava porušenia zákona právoplatným rozhodnutím prokurátora alebo policajta v prípravnom konaní. Ide tak o súčasť ochrany zákonnosti prípravného konania, ktorá je zverená prokuratúre a napĺňa pozitívny záväzok štátu viesť trestné stíhanie, ktoré spĺňa požiadavky zákonnosti. Taká ochrana (generálnym prokurátorom) sa však nevzťahuje na prieskum rozhodovania súdu o väzbe (mimo podávania riadneho opravného prostriedku v rozsahu zákonnej úpravy).

136.

Je potrebné podotknúť, že príslušný prokurátor v prípravnom konaní podľa § 79 ods. 1 Trestného poriadku rozhodne (sám bez súdu) aj o prepustení obvineného na slobodu, ak pominie dôvod väzby, dôvod na jej ďalšie trvanie alebo uplynie lehota podľa § 76 ods. 6 a 7 a § 78 Trestného poriadku. Rozhodnutie o prepustení z väzby na slobodu ktorýmkoľvek príslušným prokurátorom) tiež zároveň neznamená zrušenie rozhodnutia sudcu pre prípravné konanie, ktorým vzal obvineného do väzby, pričom ad absurdum v kontexte argumentácie navrhovateľov by aj zmienené ustanovenia Trestného poriadku potom mohli tiež predstavovať „zásah prokuratúry do rozhodovacej činnosti súdov“. Rovnako to je v prípade, ak na základe podanej sťažnosti ako riadneho opravného prostriedku prokurátor zruší (predbežne vykonateľné) uznesenie o vznesení obvinenia (policajta alebo podriadeného prokurátora) až po právoplatnom rozhodnutí súdu o vzatí do väzby v prípravnom konaní, čo automaticky generuje rozhodnutie prokurátora o prepustení dotknutej osoby z väzby na slobodu.

137.

Ako už bolo popísané, generálny prokurátor rozhodovaním podľa napadnutých ustanovení nenahrádza rozhodnutia sudcu pre prípravné konanie vlastnými rozhodnutiami. Trestný poriadok takúto situáciu neumožňuje v žiadnom prípade. Súčasne sa právomoci generálneho prokurátora pri rozhodovaní podľa napadnutých ustanovení s rozhodovaním sudcu pre prípravné konanie ani neprekrývajú a v rámci deľby moci v prípravnom konaní pôsobí každý z nich v rámci jemu zverených právomocí.

138.

Obmedzovanie osobnej slobody väzbou v prípravnom konaní je možné iba u obvineného. Ak sa jeho procesné postavenie zmení a už nie je obvinený, musí byť z väzby ihneď prepustený na slobodu. Ak sa jeho procesné postavenie zmení na základe rozhodnutia generálneho prokurátora tým, že podľa napadnutých ustanovení zruší uznesenie o vznesení obvinenia, neznamená to, že generálny prokurátor odníma účinky súdnym rozhodnutiam. Generálny prokurátor nerozhoduje o dôvodoch alebo trvaní väzby, ale o zákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia. V prípade zistenia jeho nezákonnosti je povinný ho zrušiť, a tým obnoviť zákonnosť. To má za následok prepustenie osoby na slobodu. Prepustenie na slobodu ale nie je vyhradené iba pre prípady rozhodnutia generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení o tom, že zruší uznesenie o vznesení obvinenia. Prepustenie dotknutej osoby na slobodu je aj zákonným dôsledkom niektorej zo situácií podľa § 79 ods. 1 Trestného poriadku a sleduje sa ním bezodkladné ukončenie obmedzovania osobnej slobody, ktoré nie je v súlade s čl. 17 ústavy. Prepustenie na slobodu súčasne ešte neznamená skončenie trestného konania, ak je však trestné stíhanie právoplatne zastavené v prípravnom konaní, obvinený (strácajúci túto procesnú pozíciu) musí byť príslušným prokurátorom rovnako prepustený na slobodu. S tým súvisí okolnosť, že rozhodnutie generálneho prokurátora o zrušení uznesenia o vznesení obvinenia nemá konkurovať meritórnemu rozhodnutiu v prípravnom konaní (pri zohľadnení kasačnej záväznosti podľa § 367 ods. 3 Trestného poriadku s konotáciou konfliktu rozhodnutia generálneho prokurátora so zákonným inštitútom tzv. zákazu negatívnych pokynov), táto okolnosť sa však týka časového momentu posudzovania okolností relevantných pre rozhodovanie generálneho prokurátora. Ústavný súd v predmetnej súvislosti zdôrazňuje, že v konaní o súlade právnych predpisov nerieši potenciálne indikované chyby aplikácie napadnutých ustanovení, keď vo viacerých významných súvislostiach túto okolnosť podané návrhy nereflektujú, teda nerozlišujú tvrdené chyby zákona a tvrdenie o chybách jeho aplikácie.

138.1.

Napriek prezentovanej snahe vyhnúť sa komentovaniu aplikačnej praxe v tomto konaní ústavný súd považuje za potrebné reagovať vzhľadom na argumentačnú líniu generálneho prokurátora prednesenú v jeho doplnenom podaní vo vzťahu k zrušeniu právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní pred vznesením obvinenia konkrétnej osobe. Generálny prokurátor o. i. v doplnenom podaní argumentuje, „... že Trestný poriadok to výslovne nezakazuje a pre taký zákaz neexistujú rozumné a presvedčivé argumenty a tým za ústavne konformný treba pokladať taký výklad, ktorý prikazuje generálnemu prokurátorovi poskytnúť účinnú ochranu subjektom trestného konania pred nezákonným zásahom orgánov činných v trestnom konaní do ich základných práv a slobôd.“. Uvedené vyjadrenie a postup vo vzťahu k princípu legality podľa čl. 2 ods. 2 ústavy podrobila kritike aj navrhovateľka, ktorá vo svojom vyjadrení k doplnenému návrhu o. i. uvádza: „Postup generálneho prokurátora podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku nemožno vnímať izolovane od ustanovení § 364 Trestného poriadku, ktoré kategoricky a vyčerpávajúcim spôsobom určujú, kedy a voči komu môže generálny prokurátor tento postup použiť. Nie je preto prijateľný taký prístup, podľa ktorého sa generálny prokurátor pri výkone svojej právomoci uspokojí s tým, že Trestný poriadok výslovne nevylučuje, resp. mu nezakazuje uplatniť určitý postup (ako to sám generálny prokurátor uvádza v bode 15 svojho doplňujúceho stanoviska). Takýto postup podľa môjho názoru obracia naruby princíp legality zakotvený v čl. 2 ods. 2 ústavy“ (pozri bod 83.7 tohto odôvodnenia). S uvedeným vyjadrením navrhovateľky vrátane poznámky o účele a zmysle právnej normy (bod 83.6 tohto odôvodnenia) sa ústavný súd v zásade stotožňuje a na doplnenie uvádza, že uvedená argumentácia generálneho prokurátora, že Trestný poriadok také rozhodnutie nezakazuje, je zásadne nesprávna. Generálny prokurátor totiž nie je v pozícii občana (čl. 2 ods. 3 ústavy, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá), ale v pozícii štátneho orgánu (čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon). Navyše relevancia vznesenia obvinenia pre jeho rozhodovanie vyplýva práve zo zákona (§ 364 ods. 1 a 2 Trestného poriadku), podľa ktorého generálny prokurátor môže rozhodnúť podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku aj bez návrhu podľa odseku 1, a to v prospech alebo neprospech obvineného, pritom nie je viazaný návrhom podaným podľa odseku 1. Ústavný súd poznamenáva, že proti uzneseniu o začatí trestného stíhania (vo veci) nie je prípustná ani sťažnosť ako riadny opravný prostriedok (§ 185 ods. 2 Trestného poriadku). Ide tu však znova o otázku aplikácie, ktorá na závery ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov nemá žiaden vplyv tak, ako nemajú vplyv na posúdenie súladu napadnutých ustanovení s ústavou ani námietky navrhovateľky o súčasnom spôsobe (politickej) voľby generálneho prokurátora a jeho menovania do funkcie (pozri tiež body 83.1 ‒ 83.8, 138, 208 a 209 tohto odôvodnenia).

139.

V demokratickom a právnom štáte, ktorého trestný proces má akuzačný charakter, nie je možné súdnu moc z prípravného konania vylúčiť v dôsledku ochrany osobnej slobody obmedzovanej väzbou aj bez právoplatného odsúdenia. To nerobia ani napadnuté ustanovenia. Ak by aj generálny prokurátor podľa napadnutých ustanovení zrušil uznesenie o vznesení obvinenia a dotknutá osoba by bola prepustená z väzby na slobodu, to nevylučuje, že jej bude opäť môcť byť vznesené obvinenie (nie je prítomná prekážka res iudicata a ňou vyvolaná neprípustnosť trestného stíhania) vrátane návrhu na jej opätovné vzatie do väzby, o ktorom bude opäť rozhodovať sudca pre prípravné konanie.

140.

Ústavný súd s poukazom na už uvedené skutočnosti v napadnutých ustanoveniach nezistil zásah do deľby moci či osobitne zásah do súdnej moci, ktorým by došlo k popretiu alebo odstráneniu účinkov súdnych rozhodnutí v prípravnom konaní. Ústavný súd tak neidentifikoval zásah do čl. 1 ods. 1 ústavy v rozsahu deľby moci.

III.3.2. K namietanému zasahovaniu do princípu právnej istoty:

141.

Ústavný súd v kontexte návrhovej argumentácie preskúmal napadnuté ustanovenia z hľadiska zásahu do čl. 1 ods. 1 ústavy v rozsahu právnej istoty. Princíp právnej istoty je rovnako ako princíp deľby moci predmetom rozsiahlej judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 17/2014, PL. ÚS 7/2017). Ústavný súd už vo veci sp. zn. PL. ÚS 15/98 uviedol, že s uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem, a vo veci sp. zn. PL. ÚS 52/99 uviedol, že medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov.

142.

Napadnuté ustanovenia upravujú mimoriadny opravný prostriedok, ktorý ako taký už zo svojej podstaty zasahuje do právnej istoty založenej právoplatným rozhodnutím, pretože len rozhodnutie, ktoré je právoplatné, je ním možné napadnúť. Aj preto je použitie mimoriadnych opravných prostriedkov limitované, pričom tradičným spôsobom limitácie je ich použitie iba na odstránenie nezákonnosti právoplatného rozhodnutia, pričom prípustným dôvodom na použitie nie sú skutkové zistenia a snaha o ich čiastkovú revíziu, ale iba porušenie zákonnosti vo vzťahu k podstate dotknutého rozhodnutia. Záujem na zákonnosti rozhodnutia prevyšuje nad záujmom na stabilite založenej právoplatnosťou nezákonného rozhodnutia, pričom intenzita tejto prevahy je úmerná tomu, či v kontexte celého príslušného konania predstavuje mimoriadny opravný prostriedok poslednú ultimatívnu možnosť nápravy nezákonnosti alebo nie.

143.

Trestný poriadok viaže použitie mimoriadneho opravného prostriedku podľa napadnutých ustanovení na splnenie niekoľkých podmienok, a to na (i) existenciu právoplatného rozhodnutia prokurátora alebo policajta, (ii) porušenie zákona týmto rozhodnutím alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, (iii) možnosť podania návrhu na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku osobami podľa § 364 ods. 1 Trestného poriadku len do troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia a (iv) možnosť generálneho prokurátora zrušiť rozhodnutie podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku len do šiestich mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Uplynutím tejto lehoty definitívne záujem na stabilite založenej právoplatným rozhodnutím prokurátora alebo policajta prevyšuje nad požiadavkou odstránenia ich možnej nezákonnosti v prípravnom konaní.

144.

Mimoriadny opravný prostriedok podľa napadnutých ustanovení má osobitý charakter v tom, že o ňom môže generálny prokurátor rozhodnúť aj bez návrhu, čím sa odlišuje od ostatných mimoriadnych opravných prostriedkov v trestnom konaní.

145.

Odhliadnuc od toho, tento mimoriadny opravný prostriedok spĺňa znak mimoriadnosti v tom, že ide o zásah do právoplatných rozhodnutí, a tiež znak devolúcie (sp. zn. PLz. ÚS 2/2022, bod 21). Rovnako tak je naplnený znak mimoriadnosti opravného prostriedku v tom, že smeruje proti rozhodnutiam prokurátora alebo policajta, ak bol nimi porušený zákon alebo ak bol porušený zákon konaním, ktoré im predchádzalo. Ide tak o odstránenie nezákonnosti, ktorej sa konaním alebo rozhodnutím dopustil prokurátor alebo policajt a kontaminoval tým trestné konanie. Napĺňa sa tým požiadavka, aby rozhodnutie bolo nielen právoplatné, ale aj zákonné.

146.

Vo vzťahu k podmienke porušenia zákona rozhodnutím alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, už ústavný súd uviedol, že s účinnosťou od 1. januára 2016 došlo k takej úprave napadnutých ustanovení, ktorou bola z § 363 ods. 1 Trestného poriadku vypustená veta vymedzujúca porušenie zákona ako podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci. Rovnako ústavný súd poukázal aj na odôvodnenie tejto zmeny, a to aby „mal generálny prokurátor možnosť zrušiť akékoľvek rozhodnutie (procesné, medzitýmne, meritórne) prokurátora alebo policajta v prípravnom konaní“. Z odôvodnenia tejto zmeny vyplýva, že táto zjavne nesmerovala k tomu, aby bola odstránená alebo zmiernená požiadavka na intenzitu pochybenia, ale k rozšíreniu možnosti generálneho prokurátora zasiahnuť proti rozhodnutiam v prípravnom konaní. Aj keď zákonodarca zvolil takú legislatívnu techniku, že vypustil zo zákonného textu celú vetu, tento mimoriadny opravný prostriedok vo zvyšku zachoval, a preto je podľa ústavného súdu potrebné aj naďalej pri jeho aplikácii požadovať naplnenie znaku mimoriadnosti v tom, že porušenie zákona rozhodnutím prokurátora alebo policajta alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, musí mať podstatnú intenzitu znamenajúcu možný podstatný vplyv na výsledok konania.

147.

Podľa ústavného súdu je aj v tomto rozsahu naďalej aktuálny jeho názor, že podľa ustálenej praxe sa za porušenie zákona prijatým rozhodnutím považuje podstatný nesúlad medzi rozhodnutím a použitím všeobecne záväzného právneho predpisu a za konanie porušujúce zákon spravidla závažné a neakceptovateľné porušenie procesnoprávnych predpisov (sp. zn. III. ÚS 48/2014).

148.

Rozhodovanie o mimoriadnom opravnom prostriedku podľa napadnutých ustanovení je založené na prezumpcii správnosti právoplatného rozhodnutia, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo. Generálny prokurátor môže vysloviť porušenie zákona iba vtedy, ak zistí taký rozpor napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktoré mu predchádzalo, že nemožno trvať na vlastnostiach vyplývajúcich z právoplatnosti rozhodnutia. Právna istota založená právoplatným nezákonným rozhodnutím prokurátora alebo policajta alebo nezákonným konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, má prednosť pred zásadou zákonnosti trestného konania, ak zistenú nezákonnosť je možné odstrániť v ďalších štádiách trestného konania tak, aby takáto nezákonnosť nepredstavovala narušenie princípov spravodlivého procesu ohrozujúce alebo porušujúce právo na súdnu a inú právnu ochranu. Pri podstatných vadách, pre ktoré nemôže napadnuté rozhodnutie alebo konanie, ktoré mu predchádzalo, obstáť, nie je podľa ústavného súdu z hľadiska efektívnosti konania vylúčené, aby bola zistená nezákonnosť odstránená už v prípravnom konaní a neprenášala sa do ďalšieho štádia trestného konania. To môže mať výsledkovo omnoho závažnejšie následky ako v jeho počiatočných štádiách, najmä pri chybách postupu v prípravnom konaní podstatných pre meritórne rozhodnutie, ktoré sú odstrániteľné, a to vzhľadom na obmedzenie (oproti úprave účinnej pred 1. januárom 2006) možnosti vrátiť vec zo štádia po nariadení hlavného pojednávania do prípravného konania (len § 279 ods. 1, § 323, § 389 ods. 1 a 2 Trestného poriadku), teda ak nedôjde k „záložnému“ odstráneniu chyby prípravného konania prostredníctvom oficiózneho rozhodovania súdu pri preskúmaní alebo predbežnom prejednaní obžaloby (s takto vyvolaným benefitom pre obvineného, resp. obžalovaného). V tomto prípade záujem na zákonnosti rozhodnutia alebo konania, ktoré mu predchádzalo, zjavne prevyšuje nad záujmom na stabilite a nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia.

149.

Zákonnou podmienkou zrušenia právoplatného rozhodnutia prokurátora alebo policajta v prípravnom konaní generálnym prokurátorom je porušenie zákona zrušovaným rozhodnutím alebo konaním, ktoré mu predchádzalo. Účelom je teda ochrana zákonnosti v prípravnom konaní. Zásada zákonnosti vyjadrená v § 2 ods. 1 Trestného poriadku ako zásada stíhania iba zo zákonných dôvodov, ktorej aspektom je zákonnosť začatia trestného stíhania, ako aj zákonnosť vedenia trestného stíhania, je najdôležitejšou zásadou trestného konania. Nejde pritom iba o trestno-procesnú zásadu, ale aj o naplnenie ústavného princípu legality, pretože trestné stíhanie možno viesť len v súlade so zákonom a len samotné dosiahnutie jeho cieľa nemôže posväcovať prípadné nezákonné prostriedky.

150.

Trestný poriadok v § 367 ods. 2 vymedzuje porušenia zákona, pri ktorých nevyžaduje zrušenie napadnutého rozhodnutia, ale pri náprave uprednostňuje príkaz generálneho prokurátora tomu prokurátorovi alebo policajtovi, o ktorého rozhodnutie ide, aby porušenie zákona (keď v napadnutom rozhodnutí niektorý výrok chýba alebo je neúplný) svojím rozhodnutím alebo jeho doplnením odstránil. Aj to je súčasťou a vyjadrením zákonných limitov použitia napadnutých ustanovení.

151.

Ďalšie obmedzenia použitia napadnutých ustanovení vyplývajú z rozhodovacej činnosti samotného ústavného súdu, ktorý vo veci zjednotenia právnych názorov II. senátu a IV. senátu rozhodol: 1. Ak generálny prokurátor, aj keď v zastúpení iným prokurátorom generálnej prokuratúry, rozhodoval v prípravnom trestnom konaní ako nadriadený prokurátor o riadnom opravnom prostriedku (sťažnosti) proti rozhodnutiu prokurátora alebo policajta, je vylúčený prieskum takého rozhodnutia generálneho prokurátora generálnym prokurátorom podľa prvého dielu ôsmej hlavy tretej časti (§ 363 a nasledujúce) Trestného poriadku. 2. Procesná situácia totožnosti orgánu rozhodovania a orgánu prieskumu dotknutého rozhodnutia (generálny prokurátor), keď takú totožnosť ustanovuje zákon bez ohľadu na možnosť zastúpenia generálneho prokurátora iným prokurátorom generálnej prokuratúry pri rozhodovaní, nie je zlučiteľná s výkonom základného práva osôb uvedených v § 364 ods. 1 Trestného poriadku na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Týmto osobám, najmä obvinenému pritom Trestný poriadok poskytuje iné prostriedky na ochranu ich práv jednak v prípravnom konaní a na jeho základe potom najmä v súdnom konaní (PLz. ÚS 2/2022), čím ústavný súd jednoznačne použitie mimoriadneho opravného prostriedku podľa napadnutých ustanovení podmienil dosiahnutím devolutívneho účinku ako esenciálneho znaku mimoriadneho opravného konania.

152.

Ústavný súd už k mimoriadnym opravným prostriedkom vyslovil, že výnimočnosť ich použitia neznačí ojedinelosť ich využívania. Príliš zúžené chápanie dosahu mimoriadneho opravného prostriedku, keď sa kladie dôraz na nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho rozhodnutia, by mohlo mať veľmi významné a negatívne dôsledky (m. m. PL. ÚS 57/99).

153.

Aj v posudzovanej veci by záujem na stabilite právoplatného nezákonného rozhodnutia prokurátora alebo policajta mohol mať negatívne dôsledky na dosiahnutie účelu trestného konania, teda najmä náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie ich páchateľov a uskutočnenie spravodlivého procesu. Odstránenie nezákonnosti mimoriadnym opravným prostriedkom podľa napadnutých ustanovení preto v rozsahu limitov ich použitia, ktoré ústavný súd už uviedol, predstavujú ústavne akceptovateľný zásah do právnej istoty.

III.3.3. K porušovaniu princípov zákazu svojvôle a zákazu zneužitia moci:

154.

Napokon ústavný súd preskúmal napadnuté ustanovenia z hľadiska zásahu do čl. 1 ods. 1 ústavy v rozsahu zákazu svojvôle, resp. zákazu zneužitia moci, ktoré ako princípy demokratického a právneho štátu sú rovnako predmetom judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 102/2011, PL. ÚS 4/2012, II. ÚS 298/2015, PL. ÚS 27/2015, PL. ÚS 7/2017). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína svoj názor na zákaz svojvôle a zneužitie právomoci, ktorý vyslovil pri prieskume uznesenia národnej rady, ktorým táto zrušila niektoré rozhodnutia o amnestii. Zákaz svojvôle ako ústavný princíp predstavuje kategorický imperatív, ktorý zaväzuje všetkých verejných činiteľov, t. j. všetky osoby, ktoré vykonávajú, resp. podieľajú sa na výkone verejnej moci. Svojvôľa ako „bezohľadné uplatňovanie vlastnej vôle“, resp. „uprednostnenie vlastnej vôle... namiesto práva a spravodlivosti“ je vo sfére verejného práva integrálne spojená so zneužitím právomoci. Za zneužitie právomoci nemožno chápať len výkon právomoci v rozpore s platným právom alebo nad rámec (ultra vires) zverenej pôsobnosti, či nad rámec uváženia (diskrécie) poskytnutého právnymi normami, ale aj konanie a rozhodovanie verejného činiteľa v rozpore s ústavou chránenými hodnotami koncentrovane vyjadrenými prostredníctvom ústavných princípov, resp. výkon právomoci v rozpore s jej účelom, a to zvlášť vtedy, ak je očividné, že ide o konanie v rozpore s verejným záujmom uprednostňujúce osobný záujem či skupinové záujmy. Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že nie náhodou sú najvýznamnejšie prejavy zneužívania právomoci verejných činiteľov premietnuté do skutkovej podstaty zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa – pozri § 326 Trestného zákona (sp. zn. PL. ÚS 7/2017).

155.

Z už uvedeného je možné a contrario vyvodiť, kedy k svojvoľnému konaniu verejných činiteľov nedochádza. Ide najmä o konanie v súlade s platným právom v rámci zverenej pôsobnosti a v medziach uváženia poskytnutého právnymi normami. Musí ísť o také konanie, ktoré nepredstavuje bezohľadné uplatňovanie vlastnej vôle uprednostňovaním osobného záujmu nad záujmom verejným. Ústavný súd poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci (v zásade) nemôže svojím postupom, resp. rozhodnutím porušiť ústavou alebo dohovorom zaručené právo, ak koná a rozhoduje v súlade s platným a účinným zákonom pri jeho ústavne konformnom výklade (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00, III. ÚS 660/2014, II. ÚS 46/2017, III. ÚS175/2018, I. ÚS 454/2020, IV. ÚS 110/2022), s čím súvisí aj prezumpcia súladu právnych predpisov prekonateľná pri koncentrovanej kontrole ústavnosti derogačným nálezom ústavného súdu vydaným v konaní o súlade právnych predpisov (sp. zn. PLz. ÚS 2/2022).

156.

Ústavný súd už vymedzil svoje chápanie mimoriadneho opravného prostriedku upraveného napadnutými ustanoveniami, osobitne ich vzťah k rozhodovaniu sudcu pre prípravné konanie o väzbe obvineného. V prípravnom konaní, v ktorom jedinom môže generálny prokurátor zrušiť podľa napadnutých ustanovení právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, súd, resp. sudca pre prípravné konanie formálne o zákonnosti vznesenia obvinenia nikdy nerozhoduje. Súčasne platí, že zásah generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení smeruje „len“ proti právoplatnému rozhodnutiu prokurátora alebo policajta, a nikdy nie proti rozhodnutiam sudcu pre prípravné konanie. Ako ústavný súd už uviedol, postavenie prokurátora ako dominus litis prípravného konania je dopĺňané akuzačnými prvkami v podobe rozhodnutí, ktoré sú výlučne zverené sudcovi pre prípravné konanie. Generálny prokurátor nie je oprávnený zrušiť rozhodnutia vydané sudcom pre prípravné konanie.

157.

Súčasne ústavný súd poukázal aj na to, že napadnuté ustanovenia upravujú mimoriadny opravný prostriedok s prvkom sui generis, a to možnosťou generálneho prokurátora zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta v prípravnom konaní aj bez návrhu. Takáto možnosť je daná samotným Trestným poriadkom. Podľa názoru ústavného súdu nie je preto formálne možné takéto konanie generálneho prokurátora kvalifikovať ako prekročenie právomoci či konanie nad rámec jeho právomoci. V tejto súvislosti dáva ústavný súd do pozornosti, že § 363 ods. 1 Trestného poriadku umožňuje zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, iba ak bol porušený zákon, čo platí rovnako, ak generálny prokurátor koná na návrh (§ 364 ods. 1 Trestného poriadku) alebo bez návrhu (§ 364 ods. 2 Trestného poriadku). V oboch situáciách predpokladaných Trestným poriadkom tak platia rovnaké limity na použitie napadnutých ustanovení, ktoré už ústavný súd vymedzil.

158.

K zákazu svojvôle a zneužitia právomoci a možnosti generálneho prokurátora zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta napokon ústavný súd uvádza, že ak by generálny prokurátor z vlastnej činnosti zistil skutočnosti nasvedčujúce porušeniu zákonnosti alebo by mu bol daný návrh v súlade s § 364 ods. 1 Trestného poriadku (oprávneným subjektom a v lehote) a generálny prokurátor by na ich základe nekonal (v situácii, ak by ponechanie nezákonného rozhodnutia v platnosti znamenalo porušenie princípov spravodlivého procesu ohrozujúce alebo porušujúce právo na súdnu a inú právnu ochranu), práve to by predstavovalo výkon právomoci spôsobom odporujúcim zákonu či nesplnenie povinnosti vyplývajúcej z jeho právomoci, a to ochrany zákonnosti trestného konania.

159.

Ústavný súd aj s ohľadom na charakter mimoriadneho opravného prostriedku podľa napadnutých ustanovení a jeho limitov nezistil zákonom vytvorený priestor na svojvôľu v konaní generálneho prokurátora. Samozrejme, z povahy veci v konečnom dôsledku platí, že akákoľvek úprava zakladajúca právomoc môže byť aplikovaná svojvoľne, oproti čomu však stojí prezumpcia správnosti individuálnych právnych aktov a konania orgánov verejnej moci bona fidae, ktorá môže byť vyvrátená, ale len v príslušnom zákonom ustanovenom konaní revidujúcom dotknuté rozhodnutie alebo postup, ktorý mu predchádzal. Takým konaním je práve konanie podľa napadnutých ustanovení, pričom jedinou zmysluplnou alternatívou inštančnosti je prieskum vyšším (nadriadeným) orgánom rozhodovania nižšieho (podriadeného) orgánu, nie naopak, keď vrchol pyramidálneho usporiadania sústavy prokuratúry je určený priamo v čl. 150 ústavy.

160.

Na tomto mieste je potrebné opätovne pripomenúť, že prieskum napadnutých ustanovení v konaní o súlade právnych predpisov má abstraktný charakter. Nejde o konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ktorá by smerovala proti konkrétnemu rozhodnutiu generálneho prokurátora v konkrétnej veci. Predmetom posudzovania ústavným súdom v tomto konaní teda nie sú konkrétne rozhodnutia generálneho prokurátora, ktoré navrhovatelia a tiež navrhovateľka v návrhoch a replike uvádzajú a z ktorých vyvodzujú svoj vnútorný vzťah k napadnutým ustanoveniam.

161.

Trestné konanie je ústavným súdom chápané ako celok, v ktorom dochádza k náležitému zisteniu trestného činu a spravodlivému potrestaniu páchateľa a súčasne k ochrane základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb, a tým zabezpečeniu spravodlivého procesu. V každom štádiu trestného konania musí byť zabezpečená jeho zákonnosť, na čo v prípravnom konaní slúži aj zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní podľa napadnutých ustanovení ako jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov v trestnom konaní a súčasne jediný mimoriadny opravný prostriedok v prípravnom konaní na nápravu nezákonnosti rozhodnutia prokurátora alebo policajta alebo konania, ktoré mu predchádzalo. Jednota trestného konania, resp. jeho celistvosť umožňujú (v prípadoch, v ktorých je to možné) odstránenie nezákonnosti z prípravného konania aj v neskorších štádiách trestného konania. Ústavný súd k tomu vyslovil, že trestné konanie je od svojho začiatku až do konca procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania (II. ÚS 425/2017, I. ÚS 77/2019). Možnosť ultimatívneho odstránenia nezákonnosti už v prípravnom konaní postupom podľa napadnutých ustanovení síce prináša zásah do stability nezákonného rozhodnutia prokurátora alebo policajta vyjadrenej ich právoplatnosťou, ale je to v záujme dôvery v zákonné a spravodlivé rozhodovanie, čím sa zabezpečuje účel trestného konania vyjadrený v § 1 Trestného poriadku už v štádiu prípravného konania bez následnej zbytočnej kontaminácie ďalších štádií trestného konania.

162.

Ústavný súd identifikoval zákonné pravidlá vytvárajúce limity použitia napadnutých ustanovení, a to najmä ochranu zákonnosti pred jej hrubým porušením, obmedzenú aktívnu legitimáciu a obmedzený čas použitia, a tiež sám stanovil ďalšie týkajúce sa schopnosti vyvolať devolutívny účinok. Možnosť generálneho prokurátora aj bez návrhu zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta je výnimkou sui generis či znakom mimoriadneho opravného prostriedku podľa napadnutých ustanovení, ktorá je z pohľadu ústavného súdu opodstatnená ústavnou úlohou prokuratúry na čele s generálnym prokurátorom chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb a právnických osôb.

163.

Ústavný súd tak v právnej úprave napadnutých ustanovení ako celku, ako boli vymedzené navrhovateľmi a navrhovateľkou v návrhoch, nezistil takú excesívnosť vo vzťahu k deľbe moci, právnej istote a zákazu svojvôle ako princípom demokratického a právneho štátu, ktorá by viedla k záveru o nesúlade napadnutých ustanovení ako celku s čl. 1 ods. 1 ústavy.

III.4. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 ústavy:

164.

V časti XII návrhu navrhovatelia uvádzajú dôvody na nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 46 ods. 1 ústavy, a to odňatím práva na súdnu a inú právnu ochranu. Podľa navrhovateľov „V právnom štáte je vylúčené, aby orgán verejnej moci, v tomto prípade generálny prokurátor, rozhodoval o zákonnosti všetkých rozhodnutí vyšetrovateľov a prokurátorov s vylúčením akéhokoľvek opravného prostriedku. Opravný prostriedok je však podľa § 363 ods. 3 Trestného poriadku vylúčený v celom rozsahu a pre všetky dotknuté osoby.“ (bod 70 návrhu), ale súčasne pokračujú v argumentácii aj tým, že „V právnom štáte je ústavne neprípustné, aby také závažné rozhodnutia, akými sú rozhodnutia generálneho prokurátora podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku nepodliehali súdnemu prieskumu ich zákonnosti.“ (bod 73 návrhu). V bode 32 návrhu navrhovatelia namietajú nepreskúmateľnosť rozhodnutí generálneho prokurátora, pričom je možné vyvodiť, že majú na mysli nepreskúmateľnosť rozhodnutí generálneho prokurátora súdom. Rovnako aj podľa navrhovateľky je neústavnosť napadnutých ustanovení umocnená skutočnosťou, že rozhodnutie generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení je konečné a nie je preskúmateľné ani všeobecným súdom a ani ústavný súd neposudzuje komplexne všetky jeho rozhodnutia vydané podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, pričom konečnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutí generálneho prokurátora podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku spolu s postavením generálneho prokurátora v právnom systéme umožňujú generálnemu prokurátorovi vyhnúť sa akejkoľvek vonkajšej kontrole jeho rozhodovacej činnosti podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku.

165.

Podľa § 363 ods. 3 Trestného poriadku generálny prokurátor v konaní podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku rozhoduje uznesením, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok. Trestný poriadok výslovne vylučuje opravný prostriedok, čo znamená, že uznesenie generálneho prokurátora podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku nie je možné napadnúť riadnym a ani mimoriadnym opravným prostriedkom. To predstavuje prvú rovinu prieskumu napadnutých ustanovení vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy. Druhú rovinu prieskumu napadnutých ustanovení vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy predstavuje to, či možno neprípustnosť opravného prostriedku bez ďalšieho stotožniť s nepreskúmateľnosťou súdom a či to vo vzťahu k napadnutým ustanoveniam predstavuje porušenie práva na súdnu alebo inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

166.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

167.

V tomto prípade ide o konanie generálneho prokurátora, ktorý nie je súdom, dôležitá je tak právna ochrana iným orgánom Slovenskej republiky. Podstatou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy poskytovanú iným orgánom Slovenskej republiky je umožniť každému reálny prístup k príslušnému orgánu a tomu zodpovedajúca povinnosť o veci konať tak, aby nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov upravených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy. Obsahom základného práva na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky nie je však povinnosť takéhoto orgánu vyhovieť návrhu účastníka konania (m. m. I. ÚS 84/97, II. ÚS 265/2018, II. ÚS 185/2020).

168.

V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01, IV. ÚS 58/2019). Súčasne ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzických osôb a právnických osôb. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd (sp. zn. IV. ÚS 58/2019).

III.4.1. K zásahu do práva na inú právnu ochranu vylúčením opravného prostriedku proti uzneseniu generálneho prokurátora podľa § 363 ods. 3 Trestného poriadku:

169.

Ústavný súd v prvej rovine preskúmal napadnuté ustanovenia vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy v kontexte § 363 ods. 3 Trestného poriadku vylučujúceho opravný prostriedok proti uzneseniu generálneho prokurátora vydanému v konaní podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku.

170.

Napadnutým ustanoveniam, ktoré upravujú mimoriadny opravný prostriedok, bola už venovaná pozornosť, pričom jeho podstata je v tom, že v záujme zákonnosti rozhodnutí prokurátora alebo policajta v prípravnom konaní prelamuje ich stabilitu danú právoplatnosťou, a tým zasahuje do právnej istoty. Ústavný súd súčasne poukázal na to, že právna istota je zabezpečená obmedzeniami, ktoré sú s použitím mimoriadneho opravného prostriedku podľa napadnutých ustanovení spojené.

171.

Ak by zákonodarca právnou úpravou mimoriadneho opravného prostriedku pripustil preskúmanie rozhodnutia z mimoriadneho opravného konania ďalším opravným prostriedkom, došlo by k iterácii či reťazeniu opravných prostriedkov, čím by nebolo možné ad absurdum nikdy dosiahnuť stabilitu a nezmeniteľnosť rozhodnutí, a tým by bola hrubo porušená právna istota, ktorej ochranu napokon svojím návrhom sledujú aj navrhovatelia. Právna úprava trestného konania preto nepripúšťa preskúmanie rozhodnutia z mimoriadneho opravného konania, a to nielen v § 363 ods. 3 Trestného poriadku, ale ani v § 392 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého proti rozhodnutiu o dovolaní opravný prostriedok nie je prípustný.

172.

Neprípustnosť opravného prostriedku proti rozhodnutiu z mimoriadneho opravného konania pritom nepredstavuje zásah do práva na súdnu alebo inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práve naopak. Mimoriadnym opravným konaním sa sleduje náprava porušenia zákonnosti, čím sa poskytuje iná právna ochrana.

173.

Súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, a to aj postupom podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu vyhoveli (I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, I. ÚS 15/2017).

174.

Rozhodnutie generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení má procesný charakter a jeho účinky uvádza Trestný poriadok v § 367. Tým je nové rozhodnutie generálneho prokurátora vo veci alebo orgánu, ktorému to generálny prokurátor prikázal, o veci. Za podmienok § 185 Trestného poriadku tak tieto nové rozhodnutia opäť podliehajú sťažnosti, čím je daná iná právna ochrana podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

175.

V tejto rovine prieskumu napadnutých ustanovení ústavný súd neidentifikoval zásah do práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

III.4.2. K zásahu do práva na inú právnu ochranu pre nepreskúmateľnosť rozhodnutí generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení súdom:

176.

V druhej rovine ústavný súd preskúmal napadnuté ustanovenia z hľadiska porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy v kontexte argumentácie navrhovateľov a navrhovateľky o nepreskúmateľnosti rozhodnutí generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení súdom. V tejto súvislosti ústavný súd v prvom rade pripomína, že § 363 ods. 3 Trestného poriadku vylučuje, resp. nepripúšťa opravný prostriedok. Trestný poriadok v napadnutých ustanoveniach a ani na inom mieste neupravuje výslovne preskúmavanie uznesení generálneho prokurátora vydaných podľa napadnutých ustanovení súdom. Argumentácia navrhovateľov a navrhovateľky z hľadiska nesúladu s čl. 46 ods. 1 ústavy nesmeruje k tomu, že k nesúladu dochádza práve takouto absenciou právnej úpravy, ale z návrhov sa dá vyvodiť, že nepreskúmateľnosť uznesení generálneho prokurátora vydaných podľa napadnutých ustanovení vyvodzujú navrhovatelia z § 363 ods. 3 Trestného poriadku. Preskúmanie rozhodnutia štátneho orgánu na základe opravného prostriedku a preskúmanie rozhodnutia štátneho orgánu súdom na základe žaloby je potrebné odlišovať. Takéto odlíšenie v oblasti verejnej správy vyplýva najmä z § 6 ods. 1 v spojení s § 7 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“). Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených Správnym súdnym poriadkom, ale v spojení s § 7 ods. 1 písm. a) SSP nepreskúmavajú právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy, ak účastník konania pred ich právoplatnosťou nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Zákonodarca odlišuje preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy riadnym opravným prostriedkom a preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy súdom v správnom súdnictve. Zákonodarca skôr výnimočne konštruuje preskúmanie rozhodnutia štátneho orgánu súdom na základe žaloby ako opravný prostriedok. Právna úprava, ktorá by výslovne priamo alebo nepriamo vylučovala alebo zužovala priestor na súdny prieskum rozhodnutí štátnych orgánov, by narazila na ústavnosť (m. m. sp. zn. PL. ÚS 12/97) a tiež na čl. 6 dohovoru (pozri rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva z 2. 9. 1998 vo veciach Lauko proti Slovenskej republike, č. sťažnosti 26138/95 a Kadubec proti Slovenskej republike, č. sťažnosti 27061/95).

177.

Generálny prokurátor podľa napadnutých ustanovení koná ako orgán činný v trestnom konaní, a nie ako orgán verejnej správy v správnom konaní. Už uvedeným chcel ústavný súd poukázať na to, že žaloba na súde štandardne nie je opravným prostriedkom. Vo vzťahu k mimoriadnemu opravnému prostriedku podľa napadnutých ustanovení je potrebné zodpovedať otázku, či absencia právnej úpravy preskúmavania rozhodnutí generálneho prokurátora vydaných podľa napadnutých ustanovení predstavuje v kontexte trestného konania porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

178.

Ústavný súd už uviedol, že trestné konanie predstavuje celok, ktorý pozostáva z niekoľkých logicky procesne na seba nadväzujúcich štádií, a to predsúdneho konania ako úseku trestného konania zahŕňajúceho postup pred začatím trestného stíhania a prípravné konanie, súdneho konania a napokon pre dosiahnutie účelu trestného konania aj vykonávacieho konania. Procesné záruky zabezpečujúce zákonnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní a všeobecných súdov (prípadne ochranu pred jej porušením) pritom vyplývajú z II. časti (predsúdne konanie) tretej hlavy prvého oddielu (dozor prokurátora), ako aj III. časti (súdne konanie) druhej hlavy (preskúmanie a predbežné prejednanie obžaloby), prípadne šiestej hlavy (odvolanie a konanie o ňom) alebo ôsmej hlavy (mimoriadne opravné prostriedky) Trestného poriadku (sp. zn. I. ÚS 15/2017).

178.1.

Mimoriadny opravný prostriedok podľa napadnutých ustanovení upravuje zrušenie právoplatných rozhodnutí prokurátora alebo policajta v prípravnom konaní, teda v predsúdnom štádiu trestného konania, a výsledkom je uznesenie generálneho prokurátora ako procesné rozhodnutie s dôsledkami podľa § 367 Trestného poriadku [resp. upovedomenie o nezistení dôvodu na zrušenie napadnutého rozhodnutia (§ 365 ods. 1 Trestného poriadku)]. Právna úprava trestného konania umožňuje v ďalšom štádiu trestného konania, a to v súdnom konaní po podaní obžaloby, právne účinným spôsobom namietať porušenie základných práv a slobôd garantovaných ústavou, ku ktorého porušeniu by došlo v prípravnom konaní, a tým naplniť právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V prípade postavenia obvineného pred súd sú postup a rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní vrátane prípadného rozhodnutia generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení súčasťou podania obžaloby alebo návrhu na schválenie dohody o vine a treste, ktoré už ale preskúmaniu (kontrole) zo strany súdu, a to z hľadiska jeho dôvodnosti, ako i zákonnosti, vecne podlieha. Nemožno sa preto stotožniť s tvrdením, že za takejto procesnej situácie nie je rozhodnutie generálneho prokurátora vydané podľa napadnutých ustanovení Trestného poriadku preskúmateľné súdom a narúša tak systém deľby moci, ako aj princíp nezávislosti a nestrannosti súdnej moci.

179.

V tomto kontexte možno analogicky poukázať na situáciu, ak sa prokurátor, vychádzajúc z výsledkov prípravného konania, v prípade, že výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne neodôvodňujú postavenie obvineného pred súd, rozhodne nepodať obžalobu, a teda z dôvodov uvedených v zákone zastaví trestné stíhanie [s autoritatívnou konštatáciou nepochybnej situácie zodpovedajúcej skutkovej alebo právnej nevine podľa § 215 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku a tvoriacej prekážku právoplatne rozhodnutej veci], postúpi vec inému orgánu, ak vyhodnotí, že nejde o trestný čin, ale o priestupok alebo o správny delikt. Ani proti takýmto rozhodnutiam prokurátora nie je možné podať opravný prostriedok, o ktorom by rozhodoval súd, resp. nie sú preskúmateľné súdom, pričom aj v tomto prípade by bolo možné hovoriť v prípade akceptácie názoru navrhovateľov o zásahu do súdnej moci v tom, že by sa jej upieralo konečné rozhodnutie vo veci. Z deľby moci premietnutej do rozdelenia pôsobnosti orgánov, ktoré ju vykonávajú v trestnom konaní, vyplýva, že súd nevznáša obvinenie ani nepodáva obžalobu (čím je eliminovaný charakter súdneho konania ako inkvizičného, resp. konania, v ktorom je žalobca aj sudcom), preto nerozhoduje o vine zo spáchania trestného činu negatívne (o nevine), ak obvinený nie je prokurátorom ako žalobcom postavený pred súd. Pozitívne rozhodnutie o vine je však už len v rukách súdu, rovnako negatívne rozhodnutie o predmetnej otázke (v podobe oslobodenia spod obžaloby podľa § 285 Trestného poriadku), avšak len v súdnom konaní iniciovanom prokurátorom podaním obžaloby alebo návrhom na schválenie dohody o vine a treste. Ústavný súd podotýka, že pre popísaný aspekt trestného súdneho konania na báze obžalovacej zásady (ako kontradiktórneho a spravodlivého) je nepodstatné, či je prokurátor orgánom s osobitným ústavným vymedzením sústavy orgánov prokuratúry mimo trojdelenia moci alebo či je orgánom výkonnej moci, v oboch prípadoch s väčšou alebo menšou mierou autonómie dotknutej osoby v pozícii orgánu činného v trestnom (prípravnom) konaní a žalobcu ako strany v súdnom konaní oproti vyšším zložkám sústavy buď prokuratúry, alebo (napríklad a typicky) štátneho zastupiteľstva.

180.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené zistenia ani v tejto rovine nezistil nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 46 ods. 1 ústavy.

181.

Navrhovatelia v petite v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy uvádzajú aj čl. 141 ods. 1 ústavy, v samotnom texte návrhu však už k tomu neuvádzajú žiadnu argumentáciu.

III.5. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 142 ods. 1 ústavy:

182.

Podľa navrhovateľky napadnuté ustanovenia zasahujú aj do čl. 142 ods. 1 ústavy, a to tak, že toto ustanovenie umenšujú. K tomuto by malo dochádzať tým, že generálny prokurátor je podľa napadnutých ustanovení oprávnený negovať preskúmanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci súdom.

183.

Dá sa predpokladať, že navrhovateľka namieta umenšovanie čl. 142 ods. 1 ústavy v rozsahu, podľa ktorého súdy rozhodujú v trestnoprávnych veciach. Rozhodovanie v trestnoprávnych veciach predstavuje jednu z troch oblastí výkonu súdnictva v rámci všeobecných súdov v čl. 142 ods. 1 ústavy, a to trestné súdnictvo.

184.

Ústavný súd opakovane uvádza, že rozhodnutie generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení má procesný charakter a po zrušení napadnutého rozhodnutia sa postupuje podľa § 367 ods. 1 Trestného poriadku, čo nepredstavuje prekážku pokračovania v trestnom konaní a podania obžaloby na súde prokurátorom, čím sa vytvorí priestor na naplnenie čl. 142 ods. 1 ústavy v rozhodnutí súdu o vine a treste či podaní návrhu na schválenie dohody o vine a treste a v následnom rozhodnutí súdu o jej schválení. Pre prípad negatívneho rozhodnutia prokurátora o iniciovaní súdneho konania nepodaním obžaloby platia závery uvedené v bode 179 tohto odôvodnenia. V prípravnom konaní, kde patria aj napadnuté ustanovenia, rovnako teda podľa ústavného súdu nedochádza k umenšovaniu rozhodovania súdov v trestnoprávnych veciach podľa čl. 142 ods. 1 ústavy.

185.

V kontexte doterajšej argumentácie ústavný súd dopĺňa, že ak by vôbec malo dochádzať k zásahu do súdnej moci spôsobom, ktorý navrhovateľka označuje ako umenšovanie, tak faktický potenciál preň v sebe skrýva obžalovacia zásada vyjadrená v § 2 ods. 15 Trestného poriadku, podľa ktorej je trestné stíhanie pred súdom možné len na základe návrhu alebo obžaloby podanej prokurátorom, ktorý v konaní pred súdom obžalobu alebo návrh zastupuje. Obžalovacia zásada napĺňa akuzačný charakter trestného konania, v ktorom sú jednotlivé procesné funkcie rozdelené medzi rôzne subjekty, a vo vzťahu ku konaniu a k rozhodovaniu súdu vyjadruje, že to možno uskutočniť len na základe obžaloby alebo návrhu na schválenie dohody o vine a treste podaných výlučne prokurátorom. Trestné stíhanie pred súdom sa tak koná len na základe obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste (§ 237 ods. 1 Trestného poriadku), pričom podanie obžaloby je výlučným oprávnením prokurátora [§ 231 písm. a) Trestného poriadku], ktoré je však v prípade naplnenia zákonných podmienok aj jeho povinnosťou. Súd nie je oprávnený nútiť prokurátora podať obžalobu ani mu jej podanie uložiť alebo nariadiť, a to ani v záujme naplnenia čl. 142 ods. 1 ústavy. Rovnako tak v ústave ani v Trestnom poriadku nie je upravené právo jednotlivca, aby na základe jeho trestného oznámenia bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu proti označeným osobám (I. ÚS 126/06, II. ÚS 526/2013, III. ÚS 16/06, IV. ÚS 17/09, II. ÚS 298/2021). Do tohto rámca (aj vo význame právo/povinnosť) významne zapadá aj možnosť prokurátora vziať obžalobu späť (§ 239 ods. 1 Trestného poriadku) a najmä po začatí hlavného pojednávania ustúpiť od obžaloby (§ 239 os. 2 Trestného poriadku), keď druhý z uvedených prípadov automaticky vyvoláva povinnosť súdu rozhodnúť o oslobodení obžalovaného spod obžaloby s účinkami res iudicata [§ 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku] bez akejkoľvek zákonnej možnosti súdu zvrátiť také rozhodnutie prokurátora, prípadne jeho procesné dôsledky. Primerane sa tieto závery použijú aj vo vzťahu k podávaniu opravných prostriedkov proti rozhodnutiam súdu v súdnom konaní, keď len prokurátor môže takto postupovať, s výnimkou odvolania v otázke povinnosti na náhradu škody v neprospech obžalovaného.

186.

Ústavnému súdu nie je známe, že by už uvedené ustanovenia Trestného poriadku upravujúce obžalovaciu zásadu trestného konania a jej procesné deriváty boli predmetom spochybňovania z hľadiska ich ústavnosti z dôvodu umenšovania čl. 142 ods. 1 ústavy.

187.

Nemožno teda prisvedčiť argumentácii, že k zásahu do čl. 142 ods. 1 ústavy v zmysle jeho umenšenia dôjde postupom podľa napadnutých ustanovení, keď generálny prokurátor svojím rozhodnutím vracia vec prokurátorovi alebo policajtovi, aby o nej znovu konal, teda nemá, ako to už bolo opakovane uvedené, povahu konečného rozhodnutia. Ak by aj v prípravnom konaní neboli použité napadnuté ustanovenia, to nezakladá povinnosť príslušného prokurátora podať obžalobu len preto, aby súd mohol podľa čl. 142 ods. 1 ústavy konať a rozhodnúť. Práve naopak, použitie napadnutých ustanovení môže vnútorné presvedčenie prokurátora o obžalobe posilniť, keď si je vedomý toho, že z prípravného konania sa neprenáša nezákonnosť, ktorá by mu sťažila alebo zmarila unesenie dôkazného bremena na základe podanej obžaloby.

III.6. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 149 ústavy:

188.

Navrhovateľka vidí v napadnutých ustanoveniach zásah do čl. 149 ústavy, a to v tom, že prokuratúra je povolaná chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb a právnických osôb a štátu, avšak jej rozhodovacia činnosť nesmie byť nadradená nad činnosťou nezávislého súdnictva, ku ktorému nevykonáva kontrolnú a ani inú vyvažovaciu činnosť v systéme bŕzd a protiváh.

189.

Generálny prokurátor je podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku oprávnený preskúmavať iba rozhodnutia prokurátora a policajta. Napadnuté ustanovenia neobsahujú žiadne nástroje, právne inštitúty alebo mechanizmy, ktorými by generálny prokurátor v prípravnom konaní kontroloval alebo vyvažoval rozhodovanie súdu. Proti rozhodnutiu sudcu pre prípravné konanie o väzbe je prípustná sťažnosť (§ 83 ods. 1 Trestného poriadku), o ktorej ale rozhoduje opätovne súd, nie generálny prokurátor a už vôbec nie podľa napadnutých ustanovení.

190.

Napadnutými ustanoveniami sa napĺňa zásada zákonnosti trestného konania v štádiu prípravného konania, a tým sa poskytuje ochrana práv a zákonom chránených záujmov tých, proti ktorým sa vedie trestné konanie, poškodeného a zúčastnenej osoby, ale aj štátu z hľadiska jeho záujmu na náležitom zistení trestných činov a spravodlivom potrestaní ich páchateľov podľa zákona pri rešpekte k základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb. Tým je napadnutými ustanoveniami napĺňaný obsah čl. 149 ústavy.

191.

V súvislosti s čl. 149 ústavy a úlohami prokuratúry je potrebné uviesť dve poznámky v komplexnej argumentačnej relevancii. Prvá sa týka ochrany práv. Právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby alebo na podanie obžaloby proti nej na všeobecnom súde prokurátorom nemožno samo osebe považovať za súčasť základných práv podľa druhej hlavy ústavy a ani práv podľa dohovoru (sp. zn. II. ÚS 298/2021). Ochrana práv a právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb nezahŕňa povinnosť prokuratúry (orgánov činných v trestnom konaní) vzniesť obvinenie, začať trestné stíhanie alebo podať obžalobu na súde podľa predstáv alebo návrhov konkrétnych osôb. Druhá poznámka podčiarkuje tézu v základe prezentovanú aj v stanovisku najvyššieho súdu k podaným návrhom v reakcii na argumentáciu navrhovateľky, ktorá sa týka výlučne generálneho prokurátora ako osoby, ktorá, zjednodušene povedané, môže zapríčiniť, že na súde nebude podaná obžaloba, ktorá tam patrí (v dôsledku eliminácie účinkov vznesenia obvinenia zrušením dotknutého uznesenia, keď taká situácia je evidentne iniciačným faktorom podania oboch návrhov ústavnému súdu), čo je vyvolané jednoosobovým rozhodnutím iného orgánu než súdu. Tu je potrebné v protiargumentácii uviesť, že rovnakú charakteristiku (jednoosobového rozhodnutia mimosúdneho orgánu) možno použiť aj pri rozhodovaní iného príslušného, nižšie postaveného prokurátora, ktorý podľa bazálnej procesnej úpravy Trestného poriadku (teda nie podľa úpravy mimoriadneho opravného prostriedku) zruší uznesenie o vznesení obvinenia v riadnom opravnom konaní (konaní o sťažnosti) alebo zastaví trestné stíhanie (zamietne sťažnosť proti uzneseniu o zastavení trestného stíhania), a teda zapríčiní, že obžaloba nebude podaná. Túto situáciu možno variovať aj v opačnom procesnom garde, teda že príslušný, nižšie než generálny prokurátor postavený prokurátor neeliminuje svojím rozhodnutím podľa bazálnej právnej úpravy (v sťažnostnom konaní) nezákonne vznesené obvinenie alebo trestné stíhanie nezastaví, a tak zapríčiní, že na súde bude podaná obžaloba, ktorá tam nepatrí. Na elimináciu takých pochybení (v zákonom pokrytom rozsahu) slúži potom rozhodovanie generálneho prokurátora, ku ktorému však nemusí dôjsť, ak návrh na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku nebude podaný [podľa povahy kvalifikácie trestného činu môže ísť aj o prípad absencie na tento účel podľa § 364 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku použiteľného poškodeného] alebo generálny prokurátor nezareaguje ex officio (§ 364 ods. 2 Trestného poriadku). Obe skôr popísané alternatívy vedúce k rovnakému (podľa návrhového predpokladu v dôsledku nezákonnosti negatívnemu) účinku, a to už podľa bazálnej procesnej úpravy zákona, návrhmi pokryté nie sú. Potom platí, že ak je ústavne nekolízna úprava vo vzťahu k príslušným oprávneniam nižšie postaveného prokurátora, a minori ad maius to platí aj vo vzťahu k úprave týkajúcej sa takých oprávnení (dokonca) generálneho prokurátora ako ústavného činiteľa stojaceho na čele prokuratúry (čl. 150 ústavy). A naopak, ak by sa ústavný nesúlad mal týkať úpravy oprávnení (dokonca aj) generálneho prokurátora, a maiori ad minus by sa musel týkať aj oprávnení ktoréhokoľvek nižšie postaveného prokurátora, čo by však znamenalo spochybnenie ústavnej konformnosti pôsobnosti prokuratúry v trestnom konaní ako celku a neoddeliteľne aj spochybnenie obžalovacej zásady (s prenosom bremena obžaloby na súd v kontexte splynutia pozícií „žalobcu“ a sudcu v konaní nezlučiteľnom so spravodlivým procesom). Tieto úvahy prekračujúce na báze komparácie rámec napadnutých ustanovení dokumentujú neopodstatnenosť návrhovej argumentácie.

III.7. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 50 ods. 1 ústavy:

192.

V časti XIII návrhu navrhovatelia uvádzajú nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 50 ods. 1 ústavy.

193.

Účelom čl. 50 ods. 1 ústavy je v záujme právnej istoty každého nositeľa základných práv a slobôd stanoviť garanciu, že jediným orgánom verejnej moci, ktorý je oprávnený rozhodnúť o jeho vine a treste za spáchaný skutok, je príslušný všeobecný súd, ktorý spravidla, čo sa týka otázky viny, nie je pri rozhodovaní výrazne limitovaný, ale v otázke ukladania trestu sú tieto obmedzenia omnoho zreteľnejšie, keď súd je viazaný druhmi trestu uvedenými v zákone, samozrejme, okrem prípadov, keď súd upustí od potrestania (III. ÚS 107/08, III. ÚS 247/08). Predpokladom rozhodovania súdu o oboch dotknutých meritórnych otázkach však, ako už bolo vysvetlené, je podanie obžaloby alebo návrhu na schválenie dohody o vine a treste, čo limituje rozhodovanie súdu vylúčením jeho negatívnej alternatívy v prípade, ak niektorý z oboch naostatok označených návrhov prokurátora (obžalobný alebo schvaľovací) nebol podaný.

194.

Navrhovatelia v argumentácii k nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 50 ods. 1 ústavy neuvádzajú, že by napadnuté ustanovenia porušovali čl. 50 ods. 1 ústavy formálne, teda že by umožňovali generálnemu prokurátorovi postupom podľa nich rozhodovať o vine a treste za trestné činy. To, že napadnuté ustanovenia neporušujú čl. 50 ods. 1 ústavy formálne, považuje ústavný súd za nepochybné.

195.

Argumentácia navrhovateľov sa týka faktického porušenia čl. 50 ods. 1 ústavy v tom, že ak generálny prokurátor postupom podľa napadnutých ustanovení zruší uznesenie o vznesení obvinenia, de facto podľa ich názoru rozhodol o nevine.

196.

Konanie generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení je reakciou na právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta. Ani možnosť generálneho prokurátora zrušiť ich aj bez návrhu neprekoná fakt ich primárnej existencie. Inak povedané, konanie generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení je stále iba reakciou na predchádzajúce právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta. Ak by preto ústavný súd sledoval argumentáciu navrhovateľov o faktickom rozhodnutí o vine zrušením uznesenia o vznesení obvinenia, nevyhnutne by musel dôjsť k záveru, že právoplatné uznesenie o vznesení obvinenia policajtom podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku by potom bolo faktickým rozhodnutím o vine (pretože podanie sťažnosti proti takémuto uzneseniu nemá odkladný účinok, pozn.). Tým by došlo k faktickému stotožneniu obvineného (§ 33 Trestného poriadku) s odsúdeným, teda tým, proti ktorému bol vydaný právoplatný odsudzujúci rozsudok. O vine by pri relevantnosti uvedeného názoru ad absurdum nerozhodoval súd, dokonca ani generálny prokurátor, ale policajt, a to už obvinením podozrivého. Takýto záver je však potrebné už z jeho podstaty považovať za nesprávny.

197.

V trestnom konaní v dôsledku bezvýnimočnosti obžalovacej zásady dochádza k negatívnemu rozhodovaniu o vine, a to rozhodnutiami prokurátora o zastavení trestného stíhania podľa § 215 Trestného poriadku, o podmienečnom zastavení trestného stíhania podľa § 216 Trestného poriadku, o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného podľa § 218 Trestného poriadku či o zastavení trestného stíhania po schválení zmieru podľa § 220 Trestného poriadku. Táto úprava ale nepredstavuje zásah do čl. 50 ods. 1 ústavy, pretože nejde o rozhodnutie, ktorým by bolo pozitívne rozhodnuté o vine a už vôbec nie o treste, ide o zavŕšenie trestného stíhania v prípade, že nedôjde k iniciovaniu súdneho konania podaním obžaloby alebo návrhu na schválenie dohody o vine a treste. O zásahu do čl. 50 ods. 1 ústavy by bolo možné hovoriť vtedy, ak by iný orgán Slovenskej republiky ako súd mal právomoc odsudzujúcim spôsobom pozitívne rozhodnúť o vine, ako aj o treste za trestné činy. To nie je prípad konania a rozhodovania prokurátora podľa § 215, § 216, § 218 alebo § 220 Trestného poriadku a o to menej konania podľa napadnutých ustanovení, ktorých výsledkom je procesné rozhodnutie generálneho prokurátora v prípravnom konaní.

198.

Postup po zrušení rozhodnutia prokurátora alebo policajta generálnym prokurátorom upravuje § 367 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého rozhodne buď generálny prokurátor vo veci sám, alebo prikáže orgánu, o ktorého rozhodnutie spravidla ide, aby o veci znova konal a rozhodol. Ide teda o procesné rozhodnutie generálneho prokurátora, ktoré, ak pri priamom rozhodnutí vo veci nejde o použiteľnú alternatívu podraditeľnú pod § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, nezakladá prekážku res iudicata, ktorú ale zakladá meritórne rozhodnutie o vine a treste za trestné činy. Vo vzťahu k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia to znamená neexistenciu prekážky opätovnému vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia. Zrušenie rozhodnutia prokurátora alebo policajta generálnym prokurátorom podľa napadnutých ustanovení tak nepredstavuje ani faktický negatívny pokyn, pretože toto nesmeruje k zákazu konať a rozhodnúť o veci, ale, naopak, smeruje k príkazu konať a rozhodnúť o veci zákonne (ak nejde o nahrádzanie zastavenia trestného stíhania, ktoré by však bolo aplikačnou chybou, nie chybou právnej úpravy, teda bez zvažovania nadväzujúcej otázky ústavného nesúladu dotknutej úpravy – k tomu pozri bod 138 tohto odôvodnenia in fine).

199.

Ústavná požiadavka, že o vine a treste za trestné činy rozhoduje len súd, neznamená iba jednoznačné ústavné vymedzenie orgánu oprávneného rozhodovať o vine a treste za trestné činy, teda autoritatívne konštatovať spáchanie trestného činu s účinkami prekonania prezumpcie neviny alebo negovať v otázke viny prokurátorom podanú obžalobu, ale súčasne aj vylučuje, aby v Slovenskej republike mohol o takom závere rozhodnúť iný orgán, a to ani formálne a ani fakticky. Takýto stav rozhodovanie generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení nenavodzuje, pretože generálny prokurátor ním rozhoduje negatívne v tom, že právoplatné rozhodnutia prokurátora alebo policajta iba zrušuje, ale tým o vine a treste za trestné činy nerozhoduje (teda neodsudzuje a netrestá ani neoslobodzuje spod obžaloby), a preto ústavný súd ani v tejto časti návrhu nevyhovel.

III.8. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 3, 8 a 13 dohovoru:

200.

Navrhovateľka namieta nesúlad napadnutých ustanovení s čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 3, 8 a 13 dohovoru z dôvodu porušenia práva na účinné vyšetrovanie trestného činu, a tým zásahu do práva na súkromie a práva na súdnu ochranu. Napadnuté ustanovenia sú podľa navrhovateľky v rozpore s pozitívnym procedurálnym záväzkom štátu vyplývajúcim z čl. 3 dohovoru viesť efektívne vyšetrovanie trestných činov v súlade s požiadavkou efektívnosti a rýchlosti konania v trestných veciach.

201.

Ústavný súd sa stotožňuje s chápaním a výkladom pozitívneho záväzku štátu vyplývajúceho z čl. 3 dohovoru, ako ho uvádza navrhovateľka. Pozitívny záväzok štátu podľa čl. 3 dohovoru nebude dodržaný, ak ochrana poskytovaná vnútroštátnym právom existuje len teoreticky. Predovšetkým musí účinne fungovať v praxi, čo si vyžaduje rýchle preskúmanie prípadu bez zbytočných prieťahov (sp. zn. IV. ÚS 9/2021). Ústavný súd už v minulosti vyzdvihol pozitívny záväzok štátu zabezpečiť efektívne rešpektovanie ľudskej dôstojnosti a súkromia osoby (čl. 19 ods. 2 ústavy) implikujúci požiadavku účinnej trestnoprávnej ochrany, najmä v prípade aktov dotýkajúcich sa telesnej a duševnej integrity jedinca a ďalších základných hodnôt a esenciálnych aspektov súkromného života (III. ÚS 194/06, III. ÚS 759/2017, IV. ÚS 9/2021). Zlyhanie štátu pri vyšetrovaní niektorých trestných činov môže výnimočne viesť aj k porušeniu práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru. Pozitívny záväzok štátu viesť účinné vyšetrovanie sa však vzťahuje len na veľmi závažné zásahy do samotnej podstaty práva na súkromný život zaručeného čl. 8 dohovoru. Takými sú predovšetkým vážne zásahy do fyzickej či psychickej integrity, ako sú napríklad prípady domáceho násilia (rozhodnutie vo veci M. T. a S. T. proti Slovensku z 29. 5. 2012, č. 59968/07, § 58 a § 64), sexuálneho násilia (pohlavné zneužívanie či znásilnenie, pozri napr. rozsudok vo veci X a Y proti Holandsku z 26. 3. 1985, č. 8978/80, § 27) či fyzického násilia proti skupinám vyžadujúcim špeciálnu ochranu, ako sú napr. deti (rozsudok vo veci Remetin proti Chorvátsku z 11. 12. 2012, č. 29525/10, § 91; II. ÚS 182/2017, III. ÚS 173/2018, III. ÚS 71/2020, IV. ÚS 9/2021). Pozitívny záväzok štátu zabezpečiť efektívne rešpektovanie súkromia a rodinného života v zmysle čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 dohovoru tak môže implikovať požiadavku účinnej trestnoprávnej ochrany najmä v prípade aktov dotýkajúcich sa telesnej a duševnej integrity jedinca a ďalších základných hodnôt a esenciálnych aspektov súkromného života. Pozitívny záväzok štátu v tomto smere môže zahŕňať aj požiadavku efektivity trestného vyšetrovania (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo 4. 12. 2003 vo veci M. C. proti Bulharsku, sťažnosť č. 39272/98).

202.

Generálny prokurátor podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku zruší právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak týmto rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon. Ústavný súd už uviedol, že vníma toto ustanovenie ako súčasť ochrany zákonnosti trestného konania v štádiu prípravného konania. Požiadavka zákonnosti trestného konania vyjadrená pozitívne v § 2 ods. 1 Trestného poriadku ako základná zásada stíhania len zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje Trestný poriadok, je primárnou zásadou trestného konania, pričom tejto zásade nemôže odporovať ani účel trestného konania vyjadrený v § 1 Trestného zákona. Rovnako v trestnom konaní nie je prípustná snaha zistiť pravdu za každú cenu bez ohľadu na dodržanie zákona. Na túto zásadu nadväzuje plynulo aj zásada zistenia skutkového stavu veci v § 2 ods. 10 Trestného poriadku, pretože len zistenie skutkového stavu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, je predpokladom na spravodlivé rozhodnutie.

203.