Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 1/2022-270 z 21. júna 2023 vo veci vyslovenia súladu ustanovení § 363 až § 367 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov

Z argumentov generálneho prokurátora a jeho citácie z pasáže rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. US 155/2017 v bode 11 doplňujúceho stanoviska generálneho prokurátora podľa navrhovateľky skôr vyplýva, že apel ústavného súdu je určený predovšetkým súdnym orgánom, pretože práve súdy sú tými orgánmi, ktorým v právnom štáte prislúcha úloha záväzným a konečným spôsobom rozhodovať spory, a pritom interpretáciou určovať obsah právnych noriem. Navrhovateľka uvádza: „Súdy sú tými, komu prislúcha záväzne realizovať spravodlivosť. Majú na to potrebnú formálnu i materiálnu autoritu podporenú mnohými zárukami vyplývajúcimi z princípov právneho štátu. Nie je teda nič nezvyčajné na tom, ak súd v aplikačnej praxi výraznejšie akcentuje účel konkrétnej právnej normy a menej jej text. Vo výrazne inej situácii sú však ostatné orgány verejnej moci, pokiaľ by mali zámer odkláňať sa od textu právnej normy v mene jej účelu. Postavenie a autorita napríklad správneho orgánu alebo prokurátora sú neporovnateľné so súdom; naopak, ich aktivita práveže podlieha a má podliehať kontrole zo strany súdov. Preto musia ostatné orgány verejnej moci, generálneho prokurátora nevynímajúc, voliť maximálne opatrný a striedmy prístup v situácii, keď uvažujú o odchýlení sa od textu zákona z dôvodu, že to považujú za jediný možný spôsob, ako dosiahnuť jeho účel.“ Odkláňanie sa od textu zákona v mene jeho účelu, ktoré výnimočne pripúšťa aj ústavný súd, nemožno aplikovať paušálne a rovnakým spôsobom vo všetkých sférach aplikácie práva. Väčší dôraz na účel a menší akcent na text právnej normy je celkom dobre predstaviteľný v súkromnoprávnych vzťahoch, ale aj vo vzťahoch medzi najvyššími ústavnými orgánmi, ktorých úprava je v ústavnom texte často veľmi stručná a rámcová. Celkom inak však funguje oblasť trestného práva, kde sa rozhoduje o vine a nevine, oslobodení či potrestaní jednotlivca. Podľa navrhovateľky trestné právo patrí logicky a správne medzi tie oblasti práva, kde sa kladie najväčší dôraz na texty právnych noriem, ktoré sú aj v porovnaní s inými odvetviami formulované oveľa podrobnejšie: «Je to tak práve z dôvodu, aby sa neposkytoval príliš široký priestor pre voľnú úvahu orgánov verejnej moci, ktorá by ľahko mohla skĺznuť ku svojvôli. Tak, ako je predstaviteľné napríklad pri realizácii vzťahov medzi najvyššími ústavnými orgánmi odvolať sa v určitých prípadoch aj na „ducha“ (účel) ústavy, tak je nepredstaviteľné v trestnoprávnej oblasti napríklad rozšíriť podmienky trestnosti nad rámec textu Trestného zákona s odkazom na jeho „ducha“ (účel). A rovnako tak je v oblasti trestného procesu nepredstaviteľné, aby orgán verejnej moci uplatňoval jemu zverený mocenský nástroj v iných situáciách než v tých, v ktorých mu to zákon výslovne dovoľuje. Ak tak koná, potom jednoznačne vybočuje z rámca čl. 2 ods. 2 ústavy aj z jej čl. 1 ods. 1.»

83.7.

Navrhovateľka akcentuje, že § 363 a § 364 Trestného poriadku tvoria neoddeliteľný celok. Ďalej uvádza, že „Postup generálneho prokurátora podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku nemožno vnímať izolovane od ustanovení § 364 Trestného poriadku, ktoré kategoricky a vyčerpávajúcim spôsobom určujú, kedy a voči komu môže generálny prokurátor tento postup použiť. Nie je preto prijateľný taký prístup, podľa ktorého sa generálny prokurátor pri výkone svojej právomoci uspokojí s tým, že Trestný poriadok výslovne nevylučuje, resp. mu nezakazuje uplatniť určitý postup (ako to sám generálny prokurátor uvádza v bode 15 svojho doplňujúceho stanoviska). Takýto postup podľa môjho názoru obracia naruby princíp legality zakotvený v čl. 2 ods. 2 ústavy“, podľa ktorého orgány verejnej moci môžu konať len na základe zákona a v jeho medziach. Nie je preto dôvod na to, aby generálny prokurátor extenzívnym prístupom k svojim vlastným právomociam vstupoval do procesov aj v prípadoch, keď už rozhodnutie prináleží vykonať inému orgánu ochrany práva.

Samotná deklarácia zámeru ochraňovať základné práva nepostačuje na to, aby si orgán verejnej moci mohol vykladať svoje vlastné právomoci extenzívne a už vôbec nie vo sfére trestného procesu. Nesmieme totiž zabudnúť na jeden dôležitý fakt: to, že bolo určité rozhodnutie vydané v prospech obvineného (či inej osoby), predsa automaticky neznamená, že tejto osobe bola poskytnutá ochrana jej základných práv v tom význame, v akom to predpokladá ústavný princíp ochrany základných práv: «Keby teoreticky bolo zrušené obvinenie, ktoré bolo dôvodné a zákonné (a prípadne to už aj konštatoval súd), prípadne zrušená pokuta, ktorá bola udelená v súlade so zákonom, tak síce nie je pochybnosť o tom, že dotknutá osoba bola „ochránená“, no takto poskytnutá „ochrana" by nebola ochranou jej základných práv tak, ako to dobromyseľne predpokladá ústavná úprava. V skutočnosti by taká osoba bola protiústavné „ochránená“ pred následkami svojho vlastného protiprávneho konania, a to na úkor spoločnosti a za cenu porušenia dôležitých ústavných princípov. Ak by sa to stalo rozhodnutím generálneho prokurátora podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, neexistovala by žiadna možnosť nápravy.»

83.8.

Navrhovateľka uzatvára, že už samotný fakt, že sa o tomto vedie spor, však jasne ukazuje, že napadnutá právna úprava vo svojej súčasnej podobe nevyhovuje ústavným požiadavkám právneho štátu. Ide o zákonnú úpravu, ktorá umožňuje jednému monokratickému orgánu prakticky rozhodnúť napríklad aj o tom, že určitá osoba nebude nikdy postavená pred súd, hoci by aj súdne orgány už konštatovali dôvodnosť a zákonnosť jej obvinenia. Navrhovateľka k tomu uvádza: „Neakceptovateľné je to tým viac, ak tento monokratický orgán je vyberaný parlamentom, teda tým najpolitickejším orgánom, so spolupôsobením prezidenta, ktorý je tiež politickým orgánom a ktorý má určité, aj keď prísnym podmienkam podriadené, právo kandidáta parlamentu odmietnuť. Praktické možnosti volať na zodpovednosť už vymenovaného generálneho prokurátora sú viac-menej hypotetické. Táto konštrukcia sama osebe, a bez ohľadu na aplikačnú prax, ktorá môže byť lepšia alebo horšia, podľa mňa zakladá protiústavnosť napadnutej zákonnej úpravy.“

83.9.

Podľa názoru navrhovateľky generálny prokurátor nie je oprávnený použiť postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku proti iným osobám než tým, ktoré sú taxatívne uvedené v § 364 ods. 1 a 2 Trestného poriadku: „Generálny prokurátor zastáva opačný názor, pričom na účel jeho obhajoby sa musel uchýliť až ku konštrukcii, ktorú veľmi výnimočne a predovšetkým vo vzťahu k súdnym orgánom pripúšťa aj ústavný súd – odchýlenie sa od textu zákona v záujme dosiahnutia jeho účelu. Tým vlastne generálny prokurátor priznáva, že pri rozhodovaní podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku niekedy koná aj odchylne od textu zákona. Nepovažujem za udržateľné ani osožné právnemu štátu ani právnej istote, ak sa má rozhodovanie generálneho prokurátora v trestnom konaní odchyľovať od textu zákona a odôvodňovať jeho účelom. Považujem to dokonca za potenciálne nebezpečné. Už len to, že tu existuje takýto zásadný výkladový spor o obsah napadnutej zákonnej úpravy, podľa môjho názoru tiež samo osebe zakladá jej protiústavnosť. Platí to tým viac, že ani v právomoci ústavného súdu nie je podávať výklad zákonnej úpravy, ak je vec sporná; je mu zverené len podávanie výkladu ústavy alebo ústavného zákona.“

Na podklade svojho pôvodného návrhu a záverov a návrhov akcentovaných vo svojej replike navrhovateľka zotrváva na všetkých tvrdeniach a návrhoch.

II.7. Amicus curiae:

84.

V priebehu prípravy veci na predbežné prerokovanie boli ústavnému súdu doručené dve podania fyzických osôb – občanov Felixa Bobočeka (z 21. decembra 2021) a Ing. Štefana Sálusa (z 29. decembra 2021 a 3. februára 2023), ktoré vzhľadom na ich obsah možno považovať za stanoviská amicus curiae, v ktorých, vyhodnocujúc situáciu a záujem občanov na výsledku rozhodnutia ústavného súdu, tento bez relevantnej právnej argumentácie v zásade žiadajú, aby návrhu skupiny poslancov na vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení s ústavou nevyhovel.

85.

Ústavnému súdu bolo 2. mája 2023 doručené stanovisko amicus curiae poslancov národnej rady Juraja Šeligu a Milana Vetráka k návrhu navrhovateľov, v ktorom sa po podrobnom zdôvodnení prikláňajú k argumentácií navrhovateľov a konštatujú, že § 363 až § 367 Trestného poriadku nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 ústavy.

86.

Ústavnému súdu bolo 15. mája 2023 doručené amicus curiae, a to „Stanovisko Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave ku konaniu o súlade ustanovení § 363 až 367 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších právnych predpisov s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ z 12. mája 2023 (ďalej len „stanovisko“). Stanovisko bolo vypracované kolektívom autorov doc. JUDr. Eduarda Burdu, PhD., (dekan právnickej fakulty), Dr. h. c. prof. JUDr. Lucie Kurilovskej, PhD., prof. JUDr. Tomáša Strémyho, PhD., doc. JUDr. Milana Hodása, PhD., JUDr. Lukáša Turaya, PhD., JUDr. Stanislava Mihálika, PhD., *„... s cieľom predniesť argumenty a informácie, ktoré by mohli napomôcť Ústavnému súdu Slovenskej republiky v rozhodovacom procese pri plnom rešpektovaní jeho nezávislosti a odbornosti.“. Vzhľadom na predloženú rozsiahlu právnu argumentáciu v stanovisku sa jeho autori domnievajú, že „Ústavný súd SR by mal o návrhu prezidentky a skupiny poslancov v konaní o súlade ustanovení § 363 až § 367 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnúť tak, že mu nevyhovuje.“. *

87.

Ústavný súd po oboznámení sa s návrhom navrhovateľov, so stanoviskami najvyššieho súdu a generálnej prokuratúry, zoberúc do úvahy aj relevantné a pre vec rozhodujúce časti doručených podaní amicus curiae, dospel k nasledujúcim záverom:

III.1. K napadnutým ustanoveniam, ich legislatívnemu vývoju a komparácii:

88.

Napadnuté ustanovenia upravujú zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta. Tento mimoriadny opravný prostriedok bol do Trestného poriadku zaradený v rámci rekodifikácie trestného práva s účinnosťou od 1. januára 2006.

89.

Zaradenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku do Trestného poriadku v rámci rekodifikácie trestného práva bolo o. i. odôvodnené aj tým, že „treba umožniť vo veciach v ktorých súd ešte nekonal a vec bola v prípravnom konaní prokurátorom postúpená inému orgánu alebo ktorým bolo zastavené alebo podmienečne zastavené trestné stíhanie, alebo ktoré v tomto rozsahu spočíva na chybnom procesnom konaní, aby nezákonnosť napravil generálny prokurátor. Pôjde jednak o operatívnejšie konanie a jednak o odbremenenie súdov na ktoré prechádzajú ďalšie nové formy konania a rozhodovania (odklony), a aj samotné kontradiktórne hlavné pojednávanie bude procesne náročnejšie“ (dôvodová správa, III. volebné obdobie národnej rady, číslo parlamentnej tlače 720).

90.

Zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní v znení napadnutých ustanovení je účinné od 1. januára 2016, nejde teda o právnu úpravu, ktorá by bezprostredne prešla zmenami, a ústavný súd tak aspoň rámcovo uvádza jej legislatívny vývoj. Právna úprava zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní prešla po 1. januári 2006 dvomi zmenami.

91.

K prvej zmene došlo zákonom č. 262/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, a to s účinnosťou od 1. septembra 2011. V § 364 ods. 1 Trestného poriadku bola možnosť oprávnenej osoby podať návrh na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku naviazaná na lehotu najviac troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia a v § 364 ods. 3 Trestného poriadku bola možnosť generálneho prokurátora zrušiť rozhodnutie podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku rozčlenená tak, že ak rozhodoval bez návrhu, mohol tak urobiť do troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, a ak rozhodoval na základe návrhu, mohol tak urobiť do šiestich mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.

92.

K druhej, z hľadiska ústavného prieskumu napadnutých ustanovení významnejšej zmene došlo zákonom č. 401/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, s účinnosťou od 1. januára 2016. Súčasťou schváleného znenia § 363 ods. 1 Trestného poriadku bola pôvodne aj (druhá) veta, podľa ktorej „Porušením zákona sa rozumie podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci.“. S účinnosťou od 1. januára 2016, teda 10 rokov od účinnosti právnej úpravy zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní, došlo k vypusteniu tejto vety. Zákonodarca to odôvodnil tým, že je „potrebné, aby mal generálny prokurátor možnosť zrušiť akékoľvek rozhodnutie (procesné, medzitýmne, meritórne) prokurátora alebo policajta v prípravnom konaní, samozrejme, za podmienky, že ide o rozhodnutie, ktorým bol porušený zákon, resp. jeho vydaniu predchádzal nezákonný postup“ (dôvodová správa, VI. volebné obdobie národnej rady, číslo parlamentnej tlače 1728). Súčasne v § 364 ods. 3 Trestného poriadku došlo k zrušeniu odlišovania lehoty na rozhodnutie generálneho prokurátora o zrušení napadnutého rozhodnutia podľa toho, či koná na návrh alebo bez návrhu, a na zrušenie rozhodnutia podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku bola schválená lehota šiestich mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.

93.

Napadnuté ustanovenia v súčasnosti upravujú zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní takto:

„§ 363 (1) Generálny prokurátor zruší právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon. (2) Ak sa týka rozhodnutie alebo konanie uvedené v odseku 1 viacerých osôb alebo skutkov, môže generálny prokurátor zrušiť len tú časť rozhodnutia alebo konania, ktorá sa týka niektorej z týchto osôb alebo skutkov. (3) Generálny prokurátor v konaní podľa odseku 1 rozhodne uznesením, proti ktorému nie je prípustný opravný prostriedok. § 364 (1) Návrh na postup podľa § 363 ods. 1 môžu podať do troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia a) obvinený vo svoj prospech, b) v prospech obvineného osoby, ktoré by mohli podať v jeho prospech odvolanie, c) poškodený v neprospech obvineného, d) zúčastnená osoba. (2) Generálny prokurátor môže rozhodnúť podľa § 363 ods. 1 aj bez návrhu podľa odseku 1, a to v prospech alebo v neprospech obvineného, pritom nie je viazaný návrhom podaným podľa odseku 1. (3) Generálny prokurátor môže zrušiť rozhodnutie podľa § 363 ods. 1 do šiestich mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. § 365 (1) Ak generálny prokurátor po preskúmaní veci na základe návrhu oprávnenej osoby uvedenej v § 364 ods. 1 nezistí dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia alebo ak uplynula lehota uvedená v § 364 ods. 1 alebo 3, upovedomí o tom osobu, ktorá návrh podala. (2) Ak návrh bol podaný neoprávnenou osobou, generálny prokurátor nie je povinný konať; o tom takú osobu upovedomí. § 366 (1) Ak generálny prokurátor zistí, že zákon bol porušený, vysloví uznesením, že napadnutým rozhodnutím alebo jeho časťou, alebo v konaní, ktoré rozhodnutiu predchádzalo, bol porušený zákon v prospech alebo v neprospech obvineného. (2) Ak bol zákon porušený, generálny prokurátor súčasne s výrokom podľa odseku 1 zruší napadnuté rozhodnutie alebo jeho časť, prípadne aj chybné konanie, ktoré mu predchádzalo. Ak je nezákonný len niektorý výrok rozhodnutia a ak ho možno oddeliť od ostatných, zruší len tento výrok. Zruší aj ďalšie rozhodnutia policajta a prokurátora, ktoré na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujú, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. § 367 (1) Po zrušení napadnutého rozhodnutia alebo jeho časti generálny prokurátor a) rozhodne vo veci sám alebo b) prikáže orgánu, o ktorého rozhodnutie spravidla ide, aby o veci znovu konal a rozhodol. (2) Ak porušenie zákona spočíva len v tom, že v napadnutom rozhodnutí niektorý výrok chýba alebo je neúplný, môže generálny prokurátor bez toho, aby rozhodnutie zrušil, prikázať orgánu, o ktorého rozhodnutie ide, aby o chýbajúcom výroku rozhodol alebo neúplný výrok doplnil. (3) Orgán, ktorému vec bola prikázaná, je povinný vykonať úkony, ktorých vykonanie generálny prokurátor nariadil, a je viazaný jeho právnym názorom, ktorý vo veci vyslovil, okrem ak sa zmenili skutkové alebo právne okolnosti, z ktorých právny názor generálneho prokurátora vychádzal.“.

94.

Z komparácie, do ktorej bolo zahrnutých osem štátov, a to Francúzsko, Taliansko, Španielsko, Nemecko, Rakúsko, Česko, Slovinsko a Chorvátsko, ktorá o. i. zahŕňala aj otázku, či môže najvyšší prokurátor zrušiť rozhodnutie nižšie postaveného prokurátora, vyplynulo, že v skúmaných štátoch nie je daná právomoc najvyššie postaveného prokurátora rušiť rozhodnutia nižších prokurátorov. Jediným prípadom je Česká republika, kde najvyšší štátny zástupca môže zrušiť nezákonné rozhodnutie nižšieho štátneho zástupcu o nestíhaní podozrivého, zastavení trestného stíhania alebo postúpení veci. Rozsah a účel tejto právomoci sa však značne líši od napadnutých ustanovení. Napadnuté ustanovenia tak upravujú nie bežný právny inštitút, čo ale z neho len z tohto dôvodu ešte nerobí aj právny inštitút neústavný.

95.

Argumentácia navrhovateľov a navrhovateľky k nesúladu napadnutých ustanovení s jednotlivými referenčnými ustanoveniami ústavy a dohovoru sa síce na niektorých miestach týka jednotlivých či konkrétnych ustanovení Trestného poriadku, ktoré sú súčasťou napadnutých ustanovení, ale v konečnom dôsledku u navrhovateľov a rovnako aj u navrhovateľky vyúsťuje do petitu, ktorý sa týka napadnutých ustanovení ako celku. Navrhovatelia a navrhovateľka rovnako komplexne spochybňujú mimoriadny opravný prostriedok upravený napadnutými ustanoveniami ako taký.

III.2. K postaveniu generálneho prokurátora ako orgánu výkonnej moci:

96.

Vlastnej argumentácii navrhovateľov k nesúladu napadnutých ustanovení s označenými článkami ústavy či ako určitý vstup do nej slúži názor o zaradení prokurátora do výkonnej moci (bod 42 návrhu). Navrhovateľka sa rovnako vyjadruje ku generálnemu prokurátorovi, resp. prokuratúre ako celku, aj keď nie s takou intenzitou ako navrhovatelia. Podľa navrhovateľky síce prokuratúra stojí mimo trojdelenia moci, ale z materiálneho hľadiska jej kompetencie a úlohy v oblasti trestného konania zodpovedajú zaradeniu do výkonnej moci. Podľa navrhovateľky to vyplýva z toho, že prokuratúra nie je ústavne vybavená nezávislosťou a práve tento aspekt jej kompetencie a úlohy v oblasti trestného konania materiálne radí do výkonnej moci.

97.

Zaradenie generálneho prokurátora do výkonnej moci nie je pre navrhovateľov bezúčelné a predstavuje pre nich základné argumentačné východisko k tvrdenému zásahu napadnutých ustanovení do princípu deľby moci, pretože uplatňovaním napadnutých ustanovení orgán patriaci do výkonnej moci zasahuje do moci súdnej (bod 66 návrhu navrhovateľov), pričom takýto zásah generálneho prokurátora ako orgánu výkonnej moci do súdnej moci narušuje legitimitu súdnictva chápanú navrhovateľmi ako výlučné oprávnenie súdov rozhodovať v každom type konania bez intervencie akéhokoľvek orgánu výkonnej moci či iného orgánu, ktorý nie je súčasťou súdnej moci (bod 75 návrhu navrhovateľov).

97.1.

Navrhovatelia síce pri úvahe o postavení generálneho prokurátora v deľbe moci v Slovenskej republike vychádzajú z toho, že prokuratúra je v samostatnej hlave ústavy a postavenie prokuratúry nie je jednoznačné a je jej možné priznávať aj kvázi súdne postavenie (bod 40 návrhu navrhovateľov), napokon však uzatvárajú, že pochybnosti o postavení prokuratúry boli odstránené. K odstráneniu pochybností podľa navrhovateľov došlo nálezom sp. zn. PL. ÚS 43/95, v ktorom ústavný súd o. i. vyslovil, že „Generálny prokurátor patrí do sústavy výkonnej moci...“. Z tejto formulácie tvoriacej časť vety navrhovatelia vyvodili, že ústavný súd presne určil miesto generálneho prokurátora v inštitucionálnom rámci orgánov verejnej (štátnej) moci, a to vo výkonnej moci. Navrhovatelia rovnako uvádzajú, že tento názor ústavného súdu z roku 1996 nebol dosiaľ v judikatúre ústavného súdu prekonaný (bod 41 návrhu navrhovateľov).

98.

Ústavný súd v rozsahu potrebnom pre aktuálne konanie pripomína, že v konaní sp. zn. PL. ÚS 43/95 išlo o posúdenie tvrdeného nesúladu čl. I bodu 6, a to § 35 ods. 2 písm. f), ako aj čl. I bodu 49, t. j. § 241a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 232/1995 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok, zákon Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) a zákon Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1, čl. 16 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 55 ods. 1, 2, čl. 141 ods. 1, 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy.

98.1.

Názor o tom že generálny prokurátor patrí do sústavy výkonnej moci, sa objavuje v tej časti odôvodnenia nálezu sp. zn. PL. ÚS 43/95, v ktorej ústavný súd podrobil prieskumu napadnutú právnu úpravu § 241a Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č. 232/1995 Z. z., ktorá opäť umožnila podať mimoriadny opravný prostriedok inej osobe ako účastníkovi konania, t. j. predsedovi najvyššieho súdu, ministrovi spravodlivosti a generálnemu prokurátorovi.

98.2.

Pri skúmaní súladu § 241a Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č. 232/1995 Z. z. s ústavou považoval ústavný súd za potrebné zaoberať sa právnou charakteristikou ústavných činiteľov, ktorým sa zverila procesná legitimácia na podanie dovolania, dôvodmi, na základe ktorých môžu tieto subjekty dovolanie podať, ako aj stanovenou dĺžkou lehoty na podanie dovolania (sp. zn. PL. ÚS 43/95). Ústavný súd v tejto súvislosti posudzoval postavenie každého zo subjektov, ktorým právna úprava umožnila podanie mimoriadneho opravného prostriedku.

98.3.

Vo vzťahu ku generálnemu prokurátorovi ústavný súd uviedol, že generálny prokurátor patrí do sústavy výkonnej moci a jeho ústavná a zákonná pozícia je definovaná v ústave (čl. 149) a v zákone č. 60/1965 Zb. o prokuratúre v znení neskorších predpisov. Z tejto pozície vyplýva, že oprávnenie podať dovolanie v občianskom súdnom konaní vykonáva generálny prokurátor v zmysle jeho účasti v súdnom konaní podľa § 20 ods. 2 citovaného zákona, kde je ustanovený predpoklad na návrhy na začatie konania (vrátane konania o mimoriadnom opravnom prostriedku v civilnom súdnom konaní) a vstupu do konania – záujem spoločnosti alebo ochrana práv občanov.

98.4.

Názor ústavného súdu o tom, že generálny prokurátor patrí do sústavy výkonnej moci, je tak potrebné vnímať v celom kontexte, v ktorom ho ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 43/95 vyslovil. Aj keď ústavný súd tento svoj názor nijako ďalej nerozvádzal, z kontextu časti B odôvodnenia nálezu k § 241a Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č. 232/1995 Z. z. je zrejmé, že ústavný súd skúmal charakter funkcie generálneho prokurátora vo vzťahu k oprávneniu podať mimoriadny opravný prostriedok v občianskom súdnom konaní podľa v tom konaní napadnutého § 241a Občianskeho súdneho poriadku v znení zákona č. 232/1995 Z. z.

99.

Ústavný súd musel argumentáciu navrhovateľov o tom, že generálny prokurátor patrí do sústavy výkonnej moci, ale aj komplementárny argument o tom, že tento názor nebol dosiaľ v judikatúre ústavného súdu prekonaný, podrobiť preskúmaniu, pričom jeho pozícia by bola iná v situácii, ak by po roku 1996 už nemal možnosť sa k postaveniu prokuratúry v ústavnom systéme Slovenskej republiky vysloviť a nález sp. zn. PL. ÚS 43/95 by predstavoval jeho jediné rozhodnutie k tejto otázke, a iná v situácii, ak ďalší ústavný vývoj a jeho kontexty v Slovenskej republike po roku 1996 priniesli potrebu a možnosť ústavného súdu vyjadriť sa k miestu a postaveniu prokuratúry v ústavnom systéme, a to či už v konaní o súlade právnych predpisov, alebo v konaní o výklade ústavy alebo ústavného zákona. Ak by išlo o túto situáciu a judikatúra ústavného súdu po roku 1996 k postaveniu prokuratúry v ústavnom systéme by nielenže bola, ale mala by charakter konštantnosti, pozícia ústavného súdu vo vzťahu k argumentu navrhovateľov o generálnom prokurátorovi ako súčasti sústavy výkonnej moci by bola jednoduchá. Postačuje preto tento argument vyhodnotiť na základe judikatúry ústavného súdu aj po náleze sp. zn. PL. ÚS 43/95, resp. po roku 1996.

100.

Ústavný súd sa stotožňuje s názorom navrhovateľov, že prokuratúra je upravená v samostatnej hlave ústavy, aj keď pripomína, že po rozšírení štruktúry ústavných orgánov o verejného ochrancu práv nejde o hlavu ústavy venovanú len prokuratúre, resp. nejde o samostatnú hlavu pre prokuratúru. Ak ale navrhovatelia chápu skutočnosť, že prokuratúra je upravená v samostatnej hlave ústavy tak, že nie je upravená v piatej hlave (zákonodarná moc), šiestej hlave (výkonná moc) a ani siedmej hlave (súdna moc) ústavy, tak z tohto pohľadu je možné jej zaradenie v ústave chápať tak, že je upravená v samostatnej hlave ústavy. Ďalej sa ale názor ústavného súdu so zvyšnou časťou argumentácie navrhovateľov k postaveniu prokuratúry v ústavnom systéme s poukazom na ďalšiu judikatúru ústavného súdu po roku 1996 začína rozchádzať.

101.

Nález vo veci sp. zn. PL. ÚS 43/95 totiž nebol jediný, v ktorom sa ústavný súd vyjadroval k postaveniu prokuratúry v ústavnom systéme Slovenskej republiky, pričom z jeho judikatúry je zrejmé aj formovanie názoru ústavného súdu až do podoby, ktorú je možné dnes považovať za ustálenú a jasnú.

102.

Ústavný súd znalý svojej judikatúry k miestu prokuratúry v ústavnom systéme v uvedených súvislostiach pre objasnenie odkazuje v ďalšom na niektoré svoje rozhodnutia k tejto otázke.

103.

Už v roku 1998 v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/96 ústavný súd vyslovil, že prokuratúra ako orgán presadzujúci ochranu práv a zákonom chránených záujmov má svoje miesto v systéme štátnych orgánov a súčasne jej charakter vo vzťahu k legislatívnej právomoci generálneho prokurátora negatívne vymedzil tak, že prokuratúra nie je orgánom štátnej správy. Taktiež konštatoval, že generálny prokurátor rovnako nepatrí medzi ústredné orgány štátnej správy.

104.

Ústavný súd si je vedomý toho, že orgánom výkonnej moci môže byť aj orgán, ktorý nie je orgánom štátnej správy, typicky ide napr. o obidva ústavné orgány výkonnej moci (vláda a prezident). Štátny orgán preto môže byť orgánom výkonnej moci a súčasne nemusí byť orgánom štátnej správy, resp. ústredným orgánom štátnej správy. Ak by ústavný súd takto postavenie generálneho prokurátora chápal, teda ako orgánu výkonnej moci, ktorý nie je orgánom štátnej správy, čo je ústavne možné, nič mu nebránilo v tom, aby to pri posudzovaní jeho legislatívnej právomoci aj vyslovil. Ústavný súd ale s názorom, že generálny prokurátor je orgánom výkonnej moci, pri posudzovaní návrhu vo veci sp. zn. PL. ÚS 17/96 vôbec nepracoval.

105.

V náleze sp. zn. PL. ÚS 105/2011 ústavný súd ponúkol aj širší pohľad na postavenie prokuratúry ako takej. Právne postavenie prokuratúry v právnom systéme jednotlivých štátov môže byť relatívne rôzne. Od modelov, kde je prokuratúra súčasťou výkonnej moci a je podriadená výkonnej moci, resp. výrazný vplyv na jej činnosť má minister spravodlivosti, až po modely, kde má prokuratúra samostatné postavenie. Vo vzťahu k prokuratúre Slovenskej republiky vyslovil, že ústava neupravuje prokuratúru ako súčasť výkonnej moci (v rámci šiestej hlavy), ale priznáva jej postavenie osobitného ústavného orgánu právnej ochrany obdobne ako verejnému ochrancovi práv (ôsma hlava ústavy), keď uviedol „... Možno konštatovať, že prokuratúra je orgánom štátnej moci nesúcim znaky ako orgánov výkonnej moci (napríklad pri dozore nad zachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy), tak aj orgánov súdnej moci (najmä vo vzťahu k oprávneniam v trestnom konaní)“. Z uvedených skutočností vyplýva, že prokuratúra je štátnym orgánom s relatívne samostatným postavením v ústavnom systéme Slovenskej republiky. Ústavný súd tu postavenie prokuratúry v ústavnom systéme Slovenskej republiky dal dokonca výslovne do kontrastu s koncepciou prokuratúry ako súčasti výkonnej moci.

106.

Postavenie prokuratúry ako osobitnej ústavou reflektovanej sústavy orgánov, ktorý nie je súčasťou výkonnej moci, súčasne nevylučuje, ale, práve naopak, vyžaduje právnu reguláciu umožňujúcu verejnú kontrolu činnosti prokuratúry, ako aj adekvátnu mieru vplyvu najmä tých zložiek štátnej moci, ktorých legitimita je obnovovaná na základe priamych volieb občanmi, od ktorých štátna moc v zmysle čl. 2 ods. 1 ústavy pochádza. Znamená to, že ide o koncepciu relatívne samostatného osobitného ústavného orgánu, ktorý podlieha verejnej kontrole náležitého výkonu jej poslania spočívajúceho v iniciatívnom, spravodlivom a nestrannom postupe pri ochrane verejného záujmu, ochrane základných práv a slobôd, ako aj ďalších práv a právom chránených záujmov. Verejnú kontrolu činnosti prokuratúry vykonáva národná rada tým, že každoročne rokuje o správe generálneho prokurátora o činnosti prokuratúry a poznatkoch prokuratúry o stave zákonnosti v Slovenskej republike a o správe špeciálneho prokurátora o činnosti Úradu špeciálnej prokuratúry a poznatkoch Úradu špeciálnej prokuratúry o stave zákonnosti. Adekvátna miera vplyvu na prokuratúru sa prejavuje aj v pôsobení národnej rady a prezidenta pri vymenovaní a odvolávaní generálneho prokurátora a v pôsobení národnej rady pri voľbe a odvolávaní špeciálneho prokurátora.

107.

Ústavný súd sa vo veci sp. zn. PL. ÚS 4/2012 v konaní o výklade čl. 102 ods. 1 písm. t) a čl. 150 ústavy musel nevyhnutne vyjadriť aj k postaveniu prokuratúry v ústavnom systéme Slovenskej republiky, a to ako takej, ale aj v širšom kontexte deľby moci. Ústavný súd pod deľbou moci nerozumie len formálne rozdelenie na moc zákonodarnú, moc výkonnú a moc súdnu, ktorým sa s ohľadom na obsah ústavy napokon ani nevyčerpávajú všetky ústavou zriadené štátne orgány, pretože nezahŕňa napr. postavenie Národnej banky Slovenska, Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky, prokuratúry, verejného ochrancu práv či Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. V kontexte deľby moci ústavný súd zaradil prokuratúru medzi tie ústavou zriadené štátne orgány (ich sústavy), ktoré nie sú formálne zaradené do moci zákonodarnej, výkonnej a ani súdnej. Vo vzťahu k postaveniu prokuratúry v ústavnom systéme výklad o oprávnení prezidenta odmietnuť návrh národnej rady na vymenovanie generálneho prokurátora nielen z dôvodu jeho nesúladu s právnymi predpismi, ale i z iných dôvodov podľa ústavného súdu plne reflektuje i postavenie prokuratúry v našom ústavnom systéme. Tá je totiž koncipovaná ako samostatná sústava štátnych orgánov, ktorej funkcia spočíva v ochrane práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb a štátu a ktorá nie je súčasťou výkonnej ani zákonodarnej moci.

108.

Z recentnej judikatúry dáva napokon ústavný súd do pozornosti nález sp. zn. PL. ÚS 25/2020, v ktorom tento zrekapituloval a potvrdil svoj názor na miesto a postavenie prokuratúry v ústavnom systéme Slovenskej republiky. Ústava priznáva orgánom prokuratúry postavenie osobitného ústavného orgánu právnej ochrany obdobne ako verejnému ochrancovi práv (ôsma hlava ústavy). Neupravuje prokuratúru ako súčasť výkonnej moci (v rámci šiestej hlavy). Pôsobnosť prokuratúry sa podľa čl. 149 ústavy neobmedzuje výlučne na ochranu záujmov štátu v trestnom konaní, ale zahŕňa aj ochranu práv a právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Prokuratúra je štátnym orgánom nesúcim znaky orgánov výkonnej moci (napríklad pri dozore nad zachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy), ako aj orgánov súdnej moci (najmä vo vzťahu k oprávneniam v trestnom konaní). Z uvedených skutočností vyplýva relatívne samostatné postavenie prokuratúry v ústavnom systéme Slovenskej republiky v kontraste s koncepciou, ktorá chápe prokuratúru ako súčasť orgánov výkonnej moci podriadených vláde. Zodpovedá tomu aj spôsob kreácie konkrétneho nositeľa funkcie generálneho prokurátora, ktorého podľa čl. 150 ústavy vymenúva a odvoláva prezident na návrh národnej rady.

109.

Na základe už uvedenej judikatúry ústavného súdu nie je možné prijať názor, že generálny prokurátor patrí do sústavy výkonnej moci tak, ako to uvádzajú navrhovatelia.

Ústava nezaraďuje prokuratúru medzi orgány výkonnej moci v šiestej hlave ani medzi orgány súdnej moci v siedmej hlave. Ústava zákonite a nevyhnutne nezaraďuje prokuratúru ani do zákonodarnej moci v piatej hlave. Takéto (ne)zaradenie prokuratúry vyplýva z toho, že prokuratúra nemá zákonodarnú právomoc, nemá ani súdnu právomoc (nerozhoduje spory v mene štátu), ale nemá ani výkonnú právomoc (neukladá právne sankcie osobám, ktoré sa dopustili porušenia právnych predpisov a nedozerá na účelnosť a efektívnosť výkonu rozhodnutí). Prokuratúra má znaky ako orgán výkonnej moci pri dozore nad zachovávaním zákonnosti orgánmi verejnej správy, čo z nej samej ale orgán verejnej správy a ani orgán výkonnej moci nerobí.

110.

Ak tvrdenie, že generálny prokurátor patrí do sústavy výkonnej moci, predstavuje podľa navrhovateľov rozhodujúce východisko pre tvrdený nesúlad napadnutých ustanovení s ústavou (bod 42 návrhu), ústavný súd pokladá toto tvrdenie na základe už uvedeného za neopodstatnené.

111.

K argumentácii navrhovateľky o tom, že právomoci generálneho prokurátora v oblasti trestného konania, a tým aj jeho rozhodovanie podľa napadnutých ustanovení, materiálne patria do výkonnej moci a predstavujú tak neústavnú hierarchizáciu vzťahu medzi nezávislou súdnou mocou na jednej strane a generálnym prokurátorom na strane druhej v neprospech súdnej moci, sa ústavný súd vyjadrí ďalej pri preskúmaní súladu napadnutých ustanovení s referenčnými ustanoveniami ústavy označenými v návrhu navrhovateľky.

III.3. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 1 ods. 1 ústavy:

112.

Argument o generálnom prokurátorovi ako orgáne výkonnej moci nie je pre navrhovateľov samoúčelný. Skutočnosť, či generálny prokurátor je orgánom výkonnej moci, nie je z hľadiska napadnutých ustanovení sama osebe ústavne relevantná. Argument generálnym prokurátorom ako orgánom výkonnej moci má pre navrhovateľov význam až jeho prepojením s tou časťou argumentácie, ktorá sa týka zásahu do deľby moci. Podľa navrhovateľov rozhodovanie generálneho prokurátora zasahuje do podstaty deľby moci, pretože ako štátny orgán patriaci do systému exekutívnej moci (a nepatriaci do moci súdnej) odníma účinky súdnym rozhodnutiam a nahrádza ich vlastnými rozhodnutiami (bod 66 návrhu navrhovateľov). Takéto rozhodovanie generálneho prokurátora súčasne podľa navrhovateľov porušuje princíp zákazu svojvôle.

III.3.1. K namietanému zasahovaniu do princípu deľby moci:

113.

Navrhovatelia najprv uvádzajú deľbu moci (body 43 a 44 návrhu navrhovateľov) a následne do jej rámca zasadzujú rozhodnutia generálneho prokurátora, pričom podľa nich na základe napadnutých ustanovení došlo k rozhodnutiam generálneho prokurátora v rozpore s tým, ako sa v právnom štáte delí moc (bod 45 návrhu navrhovateľov). Oprávnenie generálneho prokurátora na základe napadnutých ustanovení predstavuje podľa navrhovateľov neprípustné popretie rozdelenia úloh medzi štátne orgány, pričom toto popretie rozdelenia úloh či porušenie deľby moci spočíva v neoprávnenom zásahu generálneho prokurátora ako orgánu výkonnej moci do súdnej moci.

114.

K porušeniu deľby moci dochádza podľa navrhovateľov tým, že ak generálny prokurátor zruší uznesenie o vznesení obvinenia po tom, čo súd rozhodne o vzatí obvineného do väzby, dochádza tým k zásahu do výkonu súdnej moci (bod 35 návrhu navrhovateľov). Napadnuté ustanovenia podľa navrhovateľov neprípustne zasahujú do súdnej moci (bod 38 návrhu navrhovateľov) ďalej tým, že umožňujú faktické preskúmanie a vyhodnotenie správnosti záverov súdu konajúceho o väzbe v prípravnom konaní, ako keby išlo o opravný prostriedok proti rozhodnutiu súdu, o ktorom však rozhoduje orgán, ktorý nie je súčasťou súdnej moci (bod 51 návrhu navrhovateľov), čím sa rozhodnutie generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení dostáva mimo zákonom určeného postavenia prokuratúry v prípravnom konaní (bod 53 návrhu navrhovateľov). Výsledkom je podľa navrhovateľov stav, keď generálny prokurátor podľa napadnutých ustanovení rozhoduje nad rámec svojej pôsobnosti v prípadoch, v ktorých už o zákonnosti vznesenia obvinenia právoplatne rozhodol súd (bod 65 návrhu navrhovateľov).

115.

Podľa navrhovateľky dochádza k zásahu do deľby moci tým, že napadnuté ustanovenia umožňujú generálnemu prokurátorovi zasiahnuť nepriamo do nezávislosti súdov v prípadoch, keď súd už podľa čl. 142 ods. 1 ústavy preskúmal zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej moci a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci vydaných vo veci obvineného v prípravnom konaní, avšak generálny prokurátor je oprávnený na podklade napadnutých ustanovení toto preskúmanie negovať. Z dôvodu široko a vo viacerých ohľadoch vágne formulovaného normatívneho vyjadrenia inštitútu zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní môže podľa navrhovateľky generálny prokurátor neprimeraným spôsobom zasahovať predovšetkým do princípu nezávislosti súdnictva, do princípu deľby moci a do práv obetí a pozostalých trestných činov a môže tak urobiť bez akejkoľvek kontroly a bez toho, aby jeho odôvodnenie muselo spĺňať nároky štandardne kladené na rozhodnutia orgánov verejnej moci.

116.

To súčasne podľa navrhovateľov a tiež navrhovateľky porušuje princíp právnej istoty. V argumentácii k porušeniu tohto princípu navrhovatelia uvádzajú najmä narušenie stability a záväznosti rozhodovania súdov, možnosť vytvárať paralelne existujúce názory na tú istú vec (bod 57 návrhu). Dualitu právnych názorov ako nebezpečenstvo pre právny štát vidia navrhovatelia na jednej strane v právnych názoroch generálneho prokurátora v rozhodnutiach vydaných na základe napadnutých ustanovení a na druhej strane vo výklade práva najvyšších súdnych autorít, a to ústavného súdu a najvyššieho súdu (bod 57 návrhu). Napadnuté ustanovenia podľa navrhovateľov umožňujú, aby popri sebe existovali dva rozporné právne názory na zákonnosť začatia trestného stíhania a uznesenia o vznesení obvinenia proti konkrétnej osobe, čo narúša princíp právnej istoty (bod 60 návrhu). K zásahu do tohto princípu dochádza ďalej tým, že napadnuté ustanovenia umožňujú generálnemu prokurátorovi, aby rozhodoval nad rámec svojej pôsobnosti aj v prípadoch, v ktorých už o zákonnosti vznesenia obvinenia konkrétnej osoby právoplatne rozhodoval súd v prípravnom trestnom konaní. Navyše mu umožňujú, aby hodnotil dôkazy, ktoré boli zadovážené, vykonané a hodnotené nielen vyšetrovateľom, prokurátorom, ale aj súdom.

117.

Podľa navrhovateľky je jednou zo základných súčastí princípu právnej istoty rešpektovanie právoplatných rozhodnutí súdnej moci a zabezpečenie ich efektívnej vykonateľnosti, resp. zabezpečenie toho, že ich vykonateľnosť nebude možné zmariť.

118.

Aj keď ústavný súd argument navrhovateľov o tom, že generálny prokurátor je orgán výkonnej moci, nepovažoval za správny, preskúmal napadnuté ustanovenia v kontexte deľby moci. Argumentácia porušením deľby moci sa v podstate týka zásahu napadnutých ustanovení do súdnej moci. Podľa ústavného súdu je preto potrebné preskúmať napadnuté ustanovenia z hľadiska porušenia deľby moci v rozsahu zásahu do súdnej moci, a to nezávisle od toho, či do nej zasahuje generálny prokurátor, bez ohľadu na to, či je alebo nie je orgánom výkonnej moci.

119.

Deľba moci totiž, ako ústavný súd už judikoval, nie je obmedzená iba na orgány moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej, ale zahŕňa aj ústavné orgány stojace mimo piatej až siedmej hlavy ústavy vrátane prokuratúry. Ak má dochádzať k porušovaniu deľby moci, je to možné rovnako orgánom výkonnej moci, ako aj prokuratúrou, resp. generálnym prokurátorom, ktorých postavenie je upravené v ôsmej hlave ústavy, pričom ústavná relevancia takéhoto porušenia je rovnaká, resp. nie je ústavne významnejšia alebo relevantnejšia iba z titulu orgánu výkonnej moci ako narušiteľa.

120.

Ústavný súd k deľbe moci ako kľúčovému organizačnému princípu organizácie verejnej moci v demokratickom a právnom štáte odkazuje na svoju rozsiahlu judikatúru (PL. ÚS 16/95, PL. ÚS 29/95, PL. ÚS 38/95, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 105/2011, PL. ÚS 24/2014, PL. ÚS 7/2017, PL. ÚS 7/2021). Už v roku 1995 ústavný súd vymedzil organizáciu verejnej moci v demokratickom a právnom štáte tak, že kompetencie, práva a povinnosti a zákonom upravené postupy orgánov štátu, ako aj právnických osôb a fyzických osôb vytvárajú nevyhnutný predpoklad na ústavnú rovnováhu. Jej súčasťou je i systém deľby moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc, ktoré sú v parlamentnej demokracii autonómne a vzájomne prepojené len väzbami ústavnej kontroly a spolupráce (sp. zn. PL. ÚS 16/95). Deľbu moci nie je možné redukovať iba na mechanické, resp. formálne horizontálne rozdelenie moci na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc a ich oddelenie, pretože tým by bola deľba moci popretá v jej funkčnom význame pri ochrane ústavnej rovnováhy v demokratickom a právnom štáte. Naopak, funkčné chápanie deľby moci je nepredstaviteľné bez vzájomného prepojenia jednotlivých zložiek horizontálne rozdelenej moci. Pod deľbou moci ústavný súd nerozumie len formálne rozdelenie na moc zákonodarnú, moc výkonnú a moc súdnu, ktorým sa s ohľadom na obsah ústavy napokon ani nevyčerpávajú všetky ústavou zriadené štátne orgány, pretože nezahŕňa napr. postavenie Národnej banky Slovenska, Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky, prokuratúry, verejného ochrancu práv či Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Podstatou tejto deľby je, naopak, rozdelenie jednotlivých právomocí v rámci ústavného systému medzi viac orgánov za súčasnej existencie účinných mechanizmov, ktoré prostredníctvom vzájomnej účasti na výkone týchto právomocí alebo možnosti následnej kontroly bránia ich zneužitiu (sp. zn. PL. ÚS 4/2012). Funkčná deľba moci predpokladá nástroje a mechanizmy prepájajúce jednotlivé zložky moci, pretože iba tak je možné dosiahnuť, aby v prípade, ak niektorá zo zložiek moci prekročí ústavný rámec svojho vymedzenia, svoju právomoc alebo, naopak, neplní svoje úlohy, a tým bráni v riadnom fungovaní inej zložky moci, nastúpil kontrolný mechanizmus bŕzd a vyvažovania, ktorý je do systému deľby moci zabudovaný (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 20/05). Takéto prepojenie slúži na vyvažovanie verejnej moci či udržiavanie jej rovnováhy a vyvažovacie nástroje možno používať iba do tej miery, kým je to nevyhnutné na udržanie rovnováhy verejnej moci či obnovenie tejto rovnováhy, ak došlo k jej narušeniu. Vzájomné prepojenie jednotlivých zložiek moci nemôže viesť k jej ústavnej alebo faktickej negácii. V ústavnom systéme deľby moci, ktorá patrí medzi základné princípy demokratického a právneho štátu, nemôže dôjsť k jej negácii prekrývaním osobitných druhov právomoci ani k výkonu právomoci mimo medzí ústavy (sp. zn. PL. ÚS 7/2021).

121.

Deľba moci neznamená bez ďalšieho, že jednotlivé zložky moci sú alebo by mali byť oddelené absolútnym spôsobom. Deľba moci, práve naopak, predpokladá, že medzi nimi existujú vzájomné vzťahy. Tieto musia slúžiť na vyvažovanie ústavného systému a boli by neústavné, ak by bránili v riadnom fungovaní niektorej zložky moci tým, že by umožňovali prekračovanie právomocí, bránili by ich vykonávaniu alebo by spôsobovali prekrývanie právomocí, a tým by deľbu moci negovali.

122.

Skôr, ako ústavný súd pristúpi k preskúmaniu napadnutých ustanovení z hľadiska zásahu do deľby moci, pokladá za dôležité vysporiadať sa s tou časťou argumentácie navrhovateľov, ktorá sa týka neurčitosti času, resp. momentu, keď môže generálny prokurátor postupovať podľa napadnutých ustanovení. Schopnosť určiť tento moment je totiž jedným z prvkov limitácie generálneho prokurátora pri využívaní napadnutých ustanovení, a tým v širších súvislostiach aj súčasťou deľby moci v trestnom konaní.

123.

Tvrdenie navrhovateľov, že oprávnenie generálneho prokurátora zrušiť právoplatné rozhodnutia vydané v prípravnom konaní nie je výslovne časovo limitované, čím nemožno podľa navrhovateľov vylúčiť ani takú extrémnu situáciu, že by generálny prokurátor zrušil uznesenie o vznesení obvinenia až po podaní obžaloby na súde, pokladá ústavný súd za neopodstatnené.

124.

Napadnuté ustanovenia upravujú zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní, čo vyplýva už aj zo samotného názvu ôsmej hlavy, prvého dielu Trestného poriadku, ktorý znie „Zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní“. Výslovné vymedzenie štádia trestného konania, počas ktorého je možné postupom podľa napadnutých ustanovení zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta v spojení s vymedzením prípravného konania v § 10 ods. 14 Trestného poriadku ustanovujúcom začiatok a koniec prípravného konania, vylučuje pochybnosť o tom, ako je časovo určené (a tým aj limitované) oprávnenie generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta.

125.

Napokon aj ústavný súd sa už viackrát vyjadril k nemožnosti použiť napadnuté ustanovenia pred začatím prípravného konania tým, že «Z citovaných ustanovení Trestného poriadku, ako aj z názvu prvého dielu ôsmej hlavy Trestného poriadku „Zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní“ je zrejmé, že právomoc generálneho prokurátora podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku sa viaže len na tie právoplatné rozhodnutia, ktoré boli vydané v prípravnom konaní» (III. ÚS 244/2012). Ústavný súd tiež uviedol: „... Zároveň to znamená, že v danom prípade neprichádza do úvahy, aby špecializovaný súd sám konal a rozhodol o návrhu sťažovateľa na postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku (ako to naznačuje sťažovateľ), pretože v tejto fáze konania je jeho úlohou posúdiť dôvodnosť podania obžaloby vrátane tej nespornej skutočnosti, že k podaniu obžaloby došlo bez toho, aby predtým generálny prokurátor písomne rozhodol o návrhu sťažovateľa na postup podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku“ (II. ÚS 604/2021). Z pohľadu ústavného súdu tak nie je pochybnosť o tom, že zákonodarca použitie napadnutých ustanovení viaže iba na prípravné konanie, ktorého začiatok a koniec je zo znenia § 10 ods. 14 Trestného poriadku bezpečne zistiteľný. Z uvedeného okrem iného vyplýva, že generálny prokurátor nemôže na základe napadnutých ustanovení rozhodovať počas už prebiehajúceho súdneho konania.

126.

K poznámke navrhovateľov o tom, že nemožno teoreticky vylúčiť prípad, keď by generálny prokurátor zrušil uznesenie o vznesení obvinenia po podaní obžaloby, ústavný súd uvádza, že napadnuté ustanovenia preskúmava v konaní o súlade právnych predpisov, v ktorom posudzuje, či normotvorca dodržal ústavné limity, teda či napríklad nad ústavou ustanoveným spôsobom nezasiahol do ústavných práv, resp. či ústavne neprípustným spôsobom nenarušil minimálny štandard balansu v rámci deľby moci (sp. zn. PL. ÚS 102/2011). V konaní o súlade právnych predpisov ústavný súd vystupuje v pozícii tzv. negatívneho zákonodarcu a jeho úlohou je posúdiť ústavnosť napadnutých právnych predpisov či ich vymedzených častí, eventuálne posúdiť, či je možné napadnuté predpisy (ich časti) interpretovať a aplikovať ústavne konformným spôsobom (sp. zn. PL. ÚS 20/2018). Ústavný súd tak v konaní o súlade právnych predpisov neposudzuje rôzne teoretické prípady možnej aplikácie napadnutých ustanovení, ktoré by navyše predstavovali porušenie ústavnosti (čl. 2 ods. 2) a zákonnosti (Trestný poriadok) v konkrétnom prípade.

127.

Rámcovanie napadnutých ustanovení prípravným konaním vytvára pre ústavný súd z hľadiska trestného konania a jeho štádií časový úsek trestného konania, v ktorom napadnuté ustanovenia z hľadiska zásahu do deľby moci preskúmava.

128.

Prokurátor má v prípravnom konaní postavenie dominus litis. Rozhoduje o všetkých zásadných otázkach prípravného konania s výnimkou rozhodnutí zverených sudcovi pre prípravné konanie. Prokurátor má najmä rozhodujúce slovo v otázke, či bude určitý skutok posúdený ako trestný čin alebo či bude prijatý dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala konkrétna osoba, ktorá bude obvinená. V širšom kontexte vykonáva dozor nad zákonnosťou prípravného konania a disponuje oprávneniami podľa § 230 ods. 2 Trestného poriadku. Iba prokurátor je oprávnený v prípravnom konaní vykonať úkony a rozhodnutia podľa § 231 Trestného poriadku, teda podať obžalobu, uzavrieť s obvineným dohodu o vine a treste a podať návrh súdu na jej schválenie, postúpiť vec podľa § 214 ods. 1 Trestného poriadku, prerušiť trestné stíhanie podľa § 228 ods. 4 Trestného poriadku, zastaviť trestné stíhanie podľa § 215 ods. 1 písm. c), e), f) a g) a ods. 2 a 3 Trestného poriadku alebo podmienečne zastaviť trestné stíhanie podľa § 216 ods. 1 Trestného poriadku, alebo podmienečne zastaviť trestné stíhanie spolupracujúceho obvineného podľa § 218 ods. 1 Trestného poriadku, schváliť zmier a zastaviť trestné stíhanie podľa § 220 ods. 1 Trestného poriadku, nariadiť zaistenie majetku obvineného a určiť, na ktoré prostriedky a veci sa toto zaistenie nevzťahuje, alebo zrušiť také zaistenie, vykonať zaistenie nároku poškodeného na náhradu škody, zrušiť toto zaistenie, a to aj čiastočne, alebo vec z neho vyňať, nariadiť exhumáciu mŕtvoly, vyžiadať súhlas na trestné stíhanie alebo na podanie návrhu na vzatie do väzby osoby, v ktorej prípade je na taký úkon potrebný súhlas národnej rady, Súdnej rady Slovenskej republiky, ústavného súdu alebo Európskeho parlamentu, navrhnúť súdu vzatie obvineného do väzby a predĺženie doby trvania väzby, navrhnúť vyžiadanie obvineného z cudziny, vykonať predbežné vyšetrenie v konaní o vydanie do cudziny, ak tento zákon neustanovuje inak, navrhnúť súdu na základe žiadosti príslušného cudzieho orgánu predbežné zaistenie majetku patriaceho osobe, proti ktorej sa vedie v cudzine trestné stíhanie, alebo časti tohto majetku nachádzajúceho sa na území Slovenskej republiky.

129.

V prípravnom konaní sa prejavujú aj prvky akuzačného konania, a to v rozdelení procesných funkcií medzi rozličné procesné subjekty pri rozhodovaní o väzbe obvineného. O väzbe obvineného v prípravnom konaní rozhoduje sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora. V tejto súvislosti treba poukázať na nález sp. zn. PL. ÚS 17/96, podľa ktorého prokurátor nie je voči súdu v postavení nadradenosti, koná len na základe zákona a v medziach zákona. Nezasahuje teda do nezávislosti súdu (sp. zn. PL. ÚS 57/99). Generálny prokurátor alebo prokurátor ako taký o väzbe nerozhoduje, a to ani v prípravnom konaní, ktorého je dominus litis. O väzbe rozhoduje sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora, týmto návrhom ale nie je viazaný.

130.

Rozhodovaním o väzbe v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie nepreberá na seba zodpovednosť prokurátora za zákonnosť prípravného konania. Ústavný súd zastáva názor, že nie je akceptovateľné vyžadovať od súdu rozhodujúceho v rámci prípravného konania o väzbe obvineného, aby v prípravnom konaní preberal právomoc dozor vykonávajúceho prokurátora a detailne skúmal zákonnosť postupu vyšetrovateľa v rámci prípravného konania a konania pred začatím trestného stíhania, pretože nie je zákonom zmocnený, aby v tomto štádiu trestného konania „naprával“ prípadné pochybenia vyšetrovateľa (sp. zn. I. ÚS 278/2021).

131.

Sudca pre prípravné konanie pri rozhodovaní o väzbe posudzuje formálne podmienky väzby a materiálne podmienky väzby. Na ich základe rozhoduje o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby. Účelom väzby je zabrániť obvinenému marenie a sťažovanie vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania, teda aby obvinený nepokračoval v trestnej činnosti, neutiekol alebo sa neskrýval, alebo nemaril objasňovanie skutočností dôležitých pre trestné konanie. Účelom konania o väzbe je tak posúdenie splnenia formálnych a materiálnych podmienok väzby ako predpokladu na zásah do osobnej slobody obvineného. Sudca pre prípravné konanie rozhoduje o dôvodnosti trestného stíhania (§ 71 ods. 1 Trestného poriadku v návetí), avšak len v kompetenčnom rozsahu pozitívneho alebo negatívneho rozhodnutia o väzbe bez možnosti procesne disponovať predmetom konania (skutkom), jeho právnou kvalifikáciou v prípravnom konaní a určením/negáciou určenia osoby, ktorá je pre spáchanie dotknutého činu stíhaná ako obvinený. Zákonodarca zaradil dôvodnosť trestného stíhania konkrétnej osoby zákonom č. 308/2021 Z. z., ktorým došlo od 15. augusta 2021 k novelizácii Trestného poriadku, aj medzi obsahové náležitosti odôvodnenia rozhodnutia o väzbe (§ 72 ods. 2 Trestného poriadku), neprekročiac však pôsobnosť popísanú v predchádzajúcej vete, pričom dôvodnosť trestného stíhania nie je súčasťou výroku rozhodnutia o väzbe. Aj napriek posudzovaniu dôvodnosti vedenia trestného stíhania proti obvinenému v rozsahu vymedzenom v návetí § 71 ods. 1 Trestného poriadku sudcom pre prípravné konanie a zároveň aj prokurátorom rozhodujúcim o vznesení obvinenia alebo o sťažnosti proti takému uzneseniu policajta, k prekrývaniu, resp. duplicite právomoci tu nedochádza, keďže samotným trestným stíhaním v prípravnom konaní disponuje (meritórne v ňom rozhoduje) prokurátor, aj keď „pánom väzby“ je v celom rozsahu už v tomto štádiu konania súd. Inými slovami, sudca pre prípravné konanie pri rozhodovaní o väzbe v danom štádiu trestného konania skúma (okrem iného), či má spisbou a prípadnými tvrdenými skutočnosťami minimálne pri dostatočne rozumnej miere pravdepodobnosti bez zjavných omylov a nesprávností osvedčenú skutočnosť, že existujú dôvody na podozrenie, že stíhaný skutok spáchal obvinený. Túto okolnosť zisťuje na účely rozhodnutia o osobnej slobode obvineného v ústavou, prípadne Trestným poriadkom predpísanej lehote. Nie je preto jeho úlohou nachádzať ultimatívne závery týkajúce sa dôvodnosti trestného stíhania obvineného (napríklad s výnimkou už spomenutých zjavných omylov) alebo uzatvárať, resp. odstraňovať otvorené kolízie či konflikty dôkaznej hodnoty jednotlivých dôkazov.

132.

Posudzovanie materiálnych podmienok väzby a uvedenie skutkových okolností, ktoré preukazujú dôvodnosť trestného stíhania v odôvodnení rozhodnutia o väzbe, nie je možné zamieňať s rozhodnutím o vznesení obvinenia, jeho preskúmavaním a prípadným zrušením. Takúto právomoc súd, resp. sudca pre prípravné konanie podľa Trestného poriadku nemá.

133.

Záver sudcu pre prípravné konanie o dôvodnosti vedeného trestného stíhania sa premietne v jeho rozhodnutí o väzbe. Procesným dôsledkom skutočnosti, že sudca pre prípravné konanie nezistí dôvodnosť trestného stíhania, je to, že obvinený bude prepustený z väzby na slobodu. Sudca pre prípravné konanie po takomto zistení však nie je oprávnený zrušiť uznesenie o vznesení obvinenia, rozhodnúť o zastavení trestného stíhania alebo dávať záväzné pokyny orgánom činným v trestnom konaní na ďalší priebeh dokazovania. Tým by, naopak, zasahoval do ich právomoci.

134.

Generálny prokurátor v prípravnom konaní podľa napadnutých ustanovení zrušuje právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon, a to vrátane uznesenia o vznesení obvinenia (m. m. II. ÚS 494/2014, I. ÚS 288/2019, IV. ÚS 212/2022). O mimoriadnom opravnom prostriedku podľa napadnutých ustanovení rozhoduje generálny prokurátor a jeho rozhodnutie (alebo nerozhodnutie) nie je možné nahradiť ani rozhodnutím iného orgánu činného v trestnom konaní a ani rozhodnutím súdu (m. m. sp. zn. II. ÚS 604/2021).

135.

Mimoriadnym opravným prostriedkom podľa napadnutých ustanovení sa v trestnom konaní sleduje iný účel ako väzbou. Väzba je zaisťovací inštitút, ktorým sa prostredníctvom zásahu do osobnej slobody obvineného v súlade s čl. 17 ústavy sleduje zaistenie osoby na účel uskutočnenia a skončenia trestného stíhania. Mimoriadnym opravným prostriedkom podľa napadnutých ustanovení sa sleduje náprava porušenia zákona právoplatným rozhodnutím prokurátora alebo policajta v prípravnom konaní. Ide tak o súčasť ochrany zákonnosti prípravného konania, ktorá je zverená prokuratúre a napĺňa pozitívny záväzok štátu viesť trestné stíhanie, ktoré spĺňa požiadavky zákonnosti. Taká ochrana (generálnym prokurátorom) sa však nevzťahuje na prieskum rozhodovania súdu o väzbe (mimo podávania riadneho opravného prostriedku v rozsahu zákonnej úpravy).

136.

Je potrebné podotknúť, že príslušný prokurátor v prípravnom konaní podľa § 79 ods. 1 Trestného poriadku rozhodne (sám bez súdu) aj o prepustení obvineného na slobodu, ak pominie dôvod väzby, dôvod na jej ďalšie trvanie alebo uplynie lehota podľa § 76 ods. 6 a 7 a § 78 Trestného poriadku. Rozhodnutie o prepustení z väzby na slobodu ktorýmkoľvek príslušným prokurátorom) tiež zároveň neznamená zrušenie rozhodnutia sudcu pre prípravné konanie, ktorým vzal obvineného do väzby, pričom ad absurdum v kontexte argumentácie navrhovateľov by aj zmienené ustanovenia Trestného poriadku potom mohli tiež predstavovať „zásah prokuratúry do rozhodovacej činnosti súdov“. Rovnako to je v prípade, ak na základe podanej sťažnosti ako riadneho opravného prostriedku prokurátor zruší (predbežne vykonateľné) uznesenie o vznesení obvinenia (policajta alebo podriadeného prokurátora) až po právoplatnom rozhodnutí súdu o vzatí do väzby v prípravnom konaní, čo automaticky generuje rozhodnutie prokurátora o prepustení dotknutej osoby z väzby na slobodu.

137.

Ako už bolo popísané, generálny prokurátor rozhodovaním podľa napadnutých ustanovení nenahrádza rozhodnutia sudcu pre prípravné konanie vlastnými rozhodnutiami. Trestný poriadok takúto situáciu neumožňuje v žiadnom prípade. Súčasne sa právomoci generálneho prokurátora pri rozhodovaní podľa napadnutých ustanovení s rozhodovaním sudcu pre prípravné konanie ani neprekrývajú a v rámci deľby moci v prípravnom konaní pôsobí každý z nich v rámci jemu zverených právomocí.

138.

Obmedzovanie osobnej slobody väzbou v prípravnom konaní je možné iba u obvineného. Ak sa jeho procesné postavenie zmení a už nie je obvinený, musí byť z väzby ihneď prepustený na slobodu. Ak sa jeho procesné postavenie zmení na základe rozhodnutia generálneho prokurátora tým, že podľa napadnutých ustanovení zruší uznesenie o vznesení obvinenia, neznamená to, že generálny prokurátor odníma účinky súdnym rozhodnutiam. Generálny prokurátor nerozhoduje o dôvodoch alebo trvaní väzby, ale o zákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia. V prípade zistenia jeho nezákonnosti je povinný ho zrušiť, a tým obnoviť zákonnosť. To má za následok prepustenie osoby na slobodu. Prepustenie na slobodu ale nie je vyhradené iba pre prípady rozhodnutia generálneho prokurátora podľa napadnutých ustanovení o tom, že zruší uznesenie o vznesení obvinenia. Prepustenie dotknutej osoby na slobodu je aj zákonným dôsledkom niektorej zo situácií podľa § 79 ods. 1 Trestného poriadku a sleduje sa ním bezodkladné ukončenie obmedzovania osobnej slobody, ktoré nie je v súlade s čl. 17 ústavy. Prepustenie na slobodu súčasne ešte neznamená skončenie trestného konania, ak je však trestné stíhanie právoplatne zastavené v prípravnom konaní, obvinený (strácajúci túto procesnú pozíciu) musí byť príslušným prokurátorom rovnako prepustený na slobodu. S tým súvisí okolnosť, že rozhodnutie generálneho prokurátora o zrušení uznesenia o vznesení obvinenia nemá konkurovať meritórnemu rozhodnutiu v prípravnom konaní (pri zohľadnení kasačnej záväznosti podľa § 367 ods. 3 Trestného poriadku s konotáciou konfliktu rozhodnutia generálneho prokurátora so zákonným inštitútom tzv. zákazu negatívnych pokynov), táto okolnosť sa však týka časového momentu posudzovania okolností relevantných pre rozhodovanie generálneho prokurátora. Ústavný súd v predmetnej súvislosti zdôrazňuje, že v konaní o súlade právnych predpisov nerieši potenciálne indikované chyby aplikácie napadnutých ustanovení, keď vo viacerých významných súvislostiach túto okolnosť podané návrhy nereflektujú, teda nerozlišujú tvrdené chyby zákona a tvrdenie o chybách jeho aplikácie.

138.1.

Napriek prezentovanej snahe vyhnúť sa komentovaniu aplikačnej praxe v tomto konaní ústavný súd považuje za potrebné reagovať vzhľadom na argumentačnú líniu generálneho prokurátora prednesenú v jeho doplnenom podaní vo vzťahu k zrušeniu právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní pred vznesením obvinenia konkrétnej osobe. Generálny prokurátor o. i. v doplnenom podaní argumentuje, „... že Trestný poriadok to výslovne nezakazuje a pre taký zákaz neexistujú rozumné a presvedčivé argumenty a tým za ústavne konformný treba pokladať taký výklad, ktorý prikazuje generálnemu prokurátorovi poskytnúť účinnú ochranu subjektom trestného konania pred nezákonným zásahom orgánov činných v trestnom konaní do ich základných práv a slobôd.“. Uvedené vyjadrenie a postup vo vzťahu k princípu legality podľa čl. 2 ods. 2 ústavy podrobila kritike aj navrhovateľka, ktorá vo svojom vyjadrení k doplnenému návrhu o. i. uvádza: „Postup generálneho prokurátora podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku nemožno vnímať izolovane od ustanovení § 364 Trestného poriadku, ktoré kategoricky a vyčerpávajúcim spôsobom určujú, kedy a voči komu môže generálny prokurátor tento postup použiť. Nie je preto prijateľný taký prístup, podľa ktorého sa generálny prokurátor pri výkone svojej právomoci uspokojí s tým, že Trestný poriadok výslovne nevylučuje, resp. mu nezakazuje uplatniť určitý postup (ako to sám generálny prokurátor uvádza v bode 15 svojho doplňujúceho stanoviska). Takýto postup podľa môjho názoru obracia naruby princíp legality zakotvený v čl. 2 ods. 2 ústavy“ (pozri bod 83.7 tohto odôvodnenia). S uvedeným vyjadrením navrhovateľky vrátane poznámky o účele a zmysle právnej normy (bod 83.6 tohto odôvodnenia) sa ústavný súd v zásade stotožňuje a na doplnenie uvádza, že uvedená argumentácia generálneho prokurátora, že Trestný poriadok také rozhodnutie nezakazuje, je zásadne nesprávna. Generálny prokurátor totiž nie je v pozícii občana (čl. 2 ods. 3 ústavy, podľa ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá), ale v pozícii štátneho orgánu (čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon). Navyše relevancia vznesenia obvinenia pre jeho rozhodovanie vyplýva práve zo zákona (§ 364 ods. 1 a 2 Trestného poriadku), podľa ktorého generálny prokurátor môže rozhodnúť podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku aj bez návrhu podľa odseku 1, a to v prospech alebo neprospech obvineného, pritom nie je viazaný návrhom podaným podľa odseku 1. Ústavný súd poznamenáva, že proti uzneseniu o začatí trestného stíhania (vo veci) nie je prípustná ani sťažnosť ako riadny opravný prostriedok (§ 185 ods. 2 Trestného poriadku). Ide tu však znova o otázku aplikácie, ktorá na závery ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov nemá žiaden vplyv tak, ako nemajú vplyv na posúdenie súladu napadnutých ustanovení s ústavou ani námietky navrhovateľky o súčasnom spôsobe (politickej) voľby generálneho prokurátora a jeho menovania do funkcie (pozri tiež body 83.1 ‒ 83.8, 138, 208 a 209 tohto odôvodnenia).

139.

V demokratickom a právnom štáte, ktorého trestný proces má akuzačný charakter, nie je možné súdnu moc z prípravného konania vylúčiť v dôsledku ochrany osobnej slobody obmedzovanej väzbou aj bez právoplatného odsúdenia. To nerobia ani napadnuté ustanovenia. Ak by aj generálny prokurátor podľa napadnutých ustanovení zrušil uznesenie o vznesení obvinenia a dotknutá osoba by bola prepustená z väzby na slobodu, to nevylučuje, že jej bude opäť môcť byť vznesené obvinenie (nie je prítomná prekážka res iudicata a ňou vyvolaná neprípustnosť trestného stíhania) vrátane návrhu na jej opätovné vzatie do väzby, o ktorom bude opäť rozhodovať sudca pre prípravné konanie.

140.

Ústavný súd s poukazom na už uvedené skutočnosti v napadnutých ustanoveniach nezistil zásah do deľby moci či osobitne zásah do súdnej moci, ktorým by došlo k popretiu alebo odstráneniu účinkov súdnych rozhodnutí v prípravnom konaní. Ústavný súd tak neidentifikoval zásah do čl. 1 ods. 1 ústavy v rozsahu deľby moci.

III.3.2. K namietanému zasahovaniu do princípu právnej istoty:

141.

Ústavný súd v kontexte návrhovej argumentácie preskúmal napadnuté ustanovenia z hľadiska zásahu do čl. 1 ods. 1 ústavy v rozsahu právnej istoty. Princíp právnej istoty je rovnako ako princíp deľby moci predmetom rozsiahlej judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 17/2014, PL. ÚS 7/2017). Ústavný súd už vo veci sp. zn. PL. ÚS 15/98 uviedol, že s uplatňovaním princípu právnej istoty v právnom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem, a vo veci sp. zn. PL. ÚS 52/99 uviedol, že medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov.

142.

Napadnuté ustanovenia upravujú mimoriadny opravný prostriedok, ktorý ako taký už zo svojej podstaty zasahuje do právnej istoty založenej právoplatným rozhodnutím, pretože len rozhodnutie, ktoré je právoplatné, je ním možné napadnúť. Aj preto je použitie mimoriadnych opravných prostriedkov limitované, pričom tradičným spôsobom limitácie je ich použitie iba na odstránenie nezákonnosti právoplatného rozhodnutia, pričom prípustným dôvodom na použitie nie sú skutkové zistenia a snaha o ich čiastkovú revíziu, ale iba porušenie zákonnosti vo vzťahu k podstate dotknutého rozhodnutia. Záujem na zákonnosti rozhodnutia prevyšuje nad záujmom na stabilite založenej právoplatnosťou nezákonného rozhodnutia, pričom intenzita tejto prevahy je úmerná tomu, či v kontexte celého príslušného konania predstavuje mimoriadny opravný prostriedok poslednú ultimatívnu možnosť nápravy nezákonnosti alebo nie.

143.

Trestný poriadok viaže použitie mimoriadneho opravného prostriedku podľa napadnutých ustanovení na splnenie niekoľkých podmienok, a to na (i) existenciu právoplatného rozhodnutia prokurátora alebo policajta, (ii) porušenie zákona týmto rozhodnutím alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, (iii) možnosť podania návrhu na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku osobami podľa § 364 ods. 1 Trestného poriadku len do troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia a (iv) možnosť generálneho prokurátora zrušiť rozhodnutie podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku len do šiestich mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Uplynutím tejto lehoty definitívne záujem na stabilite založenej právoplatným rozhodnutím prokurátora alebo policajta prevyšuje nad požiadavkou odstránenia ich možnej nezákonnosti v prípravnom konaní.

144.

Mimoriadny opravný prostriedok podľa napadnutých ustanovení má osobitý charakter v tom, že o ňom môže generálny prokurátor rozhodnúť aj bez návrhu, čím sa odlišuje od ostatných mimoriadnych opravných prostriedkov v trestnom konaní.

145.

Odhliadnuc od toho, tento mimoriadny opravný prostriedok spĺňa znak mimoriadnosti v tom, že ide o zásah do právoplatných rozhodnutí, a tiež znak devolúcie (sp. zn. PLz. ÚS 2/2022, bod 21). Rovnako tak je naplnený znak mimoriadnosti opravného prostriedku v tom, že smeruje proti rozhodnutiam prokurátora alebo policajta, ak bol nimi porušený zákon alebo ak bol porušený zákon konaním, ktoré im predchádzalo. Ide tak o odstránenie nezákonnosti, ktorej sa konaním alebo rozhodnutím dopustil prokurátor alebo policajt a kontaminoval tým trestné konanie. Napĺňa sa tým požiadavka, aby rozhodnutie bolo nielen právoplatné, ale aj zákonné.

146.

Vo vzťahu k podmienke porušenia zákona rozhodnutím alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, už ústavný súd uviedol, že s účinnosťou od 1. januára 2016 došlo k takej úprave napadnutých ustanovení, ktorou bola z § 363 ods. 1 Trestného poriadku vypustená veta vymedzujúca porušenie zákona ako podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci. Rovnako ústavný súd poukázal aj na odôvodnenie tejto zmeny, a to aby „mal generálny prokurátor možnosť zrušiť akékoľvek rozhodnutie (procesné, medzitýmne, meritórne) prokurátora alebo policajta v prípravnom konaní“. Z odôvodnenia tejto zmeny vyplýva, že táto zjavne nesmerovala k tomu, aby bola odstránená alebo zmiernená požiadavka na intenzitu pochybenia, ale k rozšíreniu možnosti generálneho prokurátora zasiahnuť proti rozhodnutiam v prípravnom konaní. Aj keď zákonodarca zvolil takú legislatívnu techniku, že vypustil zo zákonného textu celú vetu, tento mimoriadny opravný prostriedok vo zvyšku zachoval, a preto je podľa ústavného súdu potrebné aj naďalej pri jeho aplikácii požadovať naplnenie znaku mimoriadnosti v tom, že porušenie zákona rozhodnutím prokurátora alebo policajta alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, musí mať podstatnú intenzitu znamenajúcu možný podstatný vplyv na výsledok konania.

147.

Podľa ústavného súdu je aj v tomto rozsahu naďalej aktuálny jeho názor, že podľa ustálenej praxe sa za porušenie zákona prijatým rozhodnutím považuje podstatný nesúlad medzi rozhodnutím a použitím všeobecne záväzného právneho predpisu a za konanie porušujúce zákon spravidla závažné a neakceptovateľné porušenie procesnoprávnych predpisov (sp. zn. III. ÚS 48/2014).

148.