Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 1/2022-270 z 21. júna 2023 vo veci vyslovenia súladu ustanovení § 363 až § 367 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov

Ústavný súd už uvedené neuvádza preto, lebo by chcel postaviť požiadavku na efektívne, rýchle a účinné konanie v trestných veciach do protikladu k požiadavke zákonnosti trestného konania. V demokratickom a právnom štáte to napokon ani nie je možné. Požiadavka na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) neodporuje ústavnému príkazu pre štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, práve naopak. Požiadavka na zákonnosť trestného konania nie je vyjadrením prepiateho formalizmu voči efektívnosti, rýchlosti a účinnosti trestného konania. Tieto sa dosiahnu práve tým, že trestné konanie bude zákonné a uskutoční sa iba spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Efektívne, rýchle a účinné konanie v rozpore so zákonom nepožíva ochranu čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože nepredstavuje spravodlivý proces. Požiadavka efektívnosti, rýchlosti a účinnosti trestného konania je vo vzťahu k použitiu napadnutých ustanovení vyjadrená v § 364 Trestného poriadku dvomi zárukami, a to: a) podľa § 364 ods. 1 Trestného poriadku možno návrh na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku podať len do troch mesiacov od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, b) podľa § 364 ods. 3 Trestného poriadku možno zrušiť rozhodnutia podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku iba do šiestich mesiacov od ich právoplatnosti; po uplynutí tejto lehoty už rozhodnutie zrušiť nemožno. Záruku efektívnosti, rýchlosti a účinnosti trestného konania vo vzťahu k použitiu napadnutých ustanovení predstavuje aj § 367 upravujúci postup po zrušení rozhodnutia podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku vrátane povinností orgánu, ktorému bola vec prikázaná.

204.

K postaveniu obete trestného činu a poškodeného ústavný súd judikoval, že majú v rámci ochrany práv a hodnôt garantovaných čl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 19 ods. 2 ústavy právo na účinné a efektívne vyšetrovanie (sp. zn. I. ÚS 431/2019), pričom právo na účinné vyšetrovanie je spôsobom ich participácie na trestnom konaní. Súčasne ale platí, že oznamovateľ vo všeobecnosti, ale ani oznamovateľ, ktorý tvrdí, že je poškodený trestným činom, nemá ústavou ani dohovorom zaručené právo, aby na podklade jeho trestného oznámenia bolo určité konanie kvalifikované ako trestný čin a vznesené obvinenie konkrétnej osobe. Posúdenie, či je dôvod na začatie trestného stíhania alebo je potrebné prijať iné rozhodnutie v trestnom konaní, je vo výlučnej právomoci orgánov činných v trestnom konaní (napr. IV. ÚS 180/09, III. ÚS 46/2011). Vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu (sp. zn. II. ÚS 298/2021).

205.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 13 dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom (III. ÚS 38/05, II. ÚS 99/2011). Ústavný súd pripomína, že predstavuje v Slovenskej republike posledný inštitucionálny mechanizmus ochrany základných práv a slobôd a ľudských práv a základných slobôd, ktorý nastupuje v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci, a sťažnosť predstavuje účinný prostriedok nápravy (III. ÚS 759/2017, I. ÚS 431/2019).

206.

Napadnuté ustanovenia dávajú osobitne poškodenému možnosť podať návrh na postup podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku v neprospech obvineného. Práve tým sa poškodený (okrem iných dostupných prostriedkov v rámci trestného procesu) môže domáhať vyvodenia trestnej zodpovednosti proti konkrétnej osobe, a to tak, že vyvolá prieskum právoplatného rozhodnutia prokurátora alebo policajta, ak ho nepovažuje za vydané v súlade so zákonom, resp. za také nepovažuje konanie, ktoré mu predchádzalo. Je evidentné, že navrhovateľom a aj navrhovateľke prekáža možné rozhodnutie generálneho prokurátora vyznievajúce v prospech obvineného, na druhej miske váh je však odstránenie nezákonnosti s opačným vyznením, napríklad a typicky pri napadnutí predmetným návrhom neoprávneného zastavenia trestného stíhania, keď pri vyhovení návrhu (alebo takom oficióznom postupe) pôjde o rozhodnutie generálneho prokurátora revidujúce dotknuté rozhodnutie v neprospech obvineného, a teda v prospech poškodeného, ak je poškodený subjektom trestného konania.

207.

Ústavný súd uzatvára, že nezistil zásah napadnutých ustanovení do čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 3, 8 a 13 dohovoru tak, ako to uvádza navrhovateľka.

208.

V závere ústavný súd uvádza, že pozorne vníma spoločenskú a odbornú diskusiu o napadnutých ustanoveniach. Táto diskusia je dôsledkom aplikácie napadnutých ustanovení v niektorých verejnosťou sledovaných prípadoch vrátane tých, ktoré ako príklad uvádzajú aj navrhovatelia. Aplikácia napadnutých ustanovení v týchto prípadoch môže vyvolávať pochybnosti o vhodnosti napadnutých ustanovení, ale sama osebe nie je ústavne relevantná a nepredstavuje ani ústavne relevantný predmet prieskumu v konaní o súlade právnych predpisov. Konanie o súlade právnych predpisov na návrh skupiny poslancov národnej rady alebo na návrh prezidenta je typickou abstraktnou kontrolou noriem, pri ktorej sú napadnutý predpis, resp. jeho ustanovenie preskúmavané bez priamej súvislosti s konkrétnymi prípadmi aplikácie tohto predpisu. Ústavný súd v tejto súvislosti prisviedča navrhovateľke, keď táto hovorí, že činnosť orgánov činných v trestnom konaní v jednotlivých veciach by nemala podliehať aktuálnym premenlivým spoločenským a politickým náladám alebo ad hoc vzniknutým vypätým situáciám. Navrhovateľka síce uvádza, že napadnuté ustanovenia „kategoricky a vyčerpávajúcim spôsobom určujú, kedy a voči komu môže generálny prokurátor tento postup použiť“, na druhej strane však namieta (aj v replike) ich protiústavnosť, ale opäť cez prizmu nesprávnej aplikácie generálnym prokurátorom (napr. okruh osôb, ktorých sa použitie tohto prostriedku týka a u ktorých je možné tento použiť). Samotná navrhovateľka vo svojej replike zároveň uviedla, že cieľom jej návrhu nie je nevyhnutne úplné odstránenie inštitútu zrušenia právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní z Trestného poriadku. Rovnako jeho podstatou nie je ani vyhodnocovať prax ktoréhokoľvek generálneho prokurátora pri aplikácii § 363 a nasl. Trestného poriadku v individuálnych trestných veciach. Toto vyjadrenie však nekorešponduje s obsahom podaného návrhu a tiež repliky navrhovateľky, v ktorých sa zaoberá najmä neprimeranou aplikáciou napadnutých ustanovení generálnym prokurátorom. Ústavný súd k uvedenému dodáva, že ak by cieľom návrhu na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy bolo „len“ posúdenie ústavnosti napadnutých právnych predpisov či ich vymedzených častí [eventuálne posúdenie, či je možné napadnuté predpisy (ich časti) interpretovať a aplikovať ústavne konformným spôsobom] bez akéhokoľvek očakávaného výsledku účinku prijatého rozhodnutia, ktorým je v prípade vyslovenia nesúladu derogácia protiústavného predpisu (jeho časti) a vyradenie z právneho poriadku ústavným súdom, boli by takýto návrh a konanie o ňom zrejme len akademickým počinom. Na druhej strane ústavný súd je tiež viazaný princípom legality podľa čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý mu neumožňuje v postavení negatívneho zákonodarcu nahradiť po derogácii čo i len časť napadnutého predpisu svojou vlastnou preferovanou zákonnou úpravou, ktorá by bola zohľadnením jeho pomyselných aplikačných predstáv, čím nie je dotknutá povinnosť zákonodarcu postupovať podľa čl. 125 ods. 3 ústavy a § 91 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

209.

Právna úprava trestného konania je primárne záležitosťou parlamentu a prekračuje možnosti negatívneho zákonodarcu a nepochybne aj pri napadnutých ustanoveniach umožňuje rôzne riešenia. Ústavný súd je viazaný návrhom, ktorým navrhovatelia napadli § 363 až § 367 Trestného poriadku, teda všetky ustanovenia Trestného poriadku tvoriace obsah prvého oddielu ôsmej hlavy jeho tretej časti. Ústavný súd vzhľadom na znenie návrhu teda rozhoduje o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku podľa napadnutých ustanovení ako o celku. Podľa ústavného súdu je to ale práve otvorený a deliberatívny legislatívny proces, ktorý vytvára v demokratickom a právnom štáte najlepší priestor na riešenie diskusie o koncepčnej legislatívnej úprave inštitútu podľa napadnutých ustanovení či o trestnom konaní v iných jeho aspektoch.

210.

Ako obiter dictum ústavný súd dodáva, že konanie o súlade právnych predpisov slúži na ochranu ústavnosti odstránením s ústavou rozporného ustanovenia alebo aj celého právneho predpisu z právneho poriadku. Konanie pred ústavným súdom môže predstavovať pokračovanie legislatívneho procesu v situácii, ak procesne legitimovaný subjekt napáda ústavnú konformitu zákona schváleného parlamentnou väčšinou. Konanie pred ústavným súdom by preto nemalo byť pokračovaním takého zákonodarného procesu, v ktorom sa subjekt zákonodarnej iniciatívy nota bene ako súčasť parlamentnej väčšiny neúspešne snažil presadiť svoju predstavu o právnej úprave príslušných spoločenských vzťahov. Úlohou ústavného súdu nie je riadny zákonodarný proces nahradiť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2023

Ivan Fiačan v. r. predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky