Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 12/2022 z 20. decembra 2023 vo veci vyslovenia nesúladu: 1. Článok XIV zákona č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva, ktorým bol zmenený a doplnený zákon č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v časti bodu 38 týkajúcej sa § 27ha ods. 3 písm. d) v časti slov „plnoletého diet'at'a, ako aj“; 2. Článok VIII zákona č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva, ktorým bol zmenený a doplnený zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v časti bodu 49, ktorým bol doplnený § 93 tohto zákona o nový odsek 3; 3. Článok XI zákona č. 423/2020 Z. z. o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s reformou súdnictva, ktorým bol zmenený a doplnený zákon č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakatel'och prokuratúry v znení neskorších predpisov v časti bodu 8, ktorým bol § 131 tohto zákona doplnený o nový odsek 4

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že bod 8 čl. XI zákona o reforme súdnictva nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy (bod 3 výroku tohto nálezu). Naopak, nenašiel dostatok dôvodov na to, aby rozhodol, že napadnutým reštrikčným zásahom do sociálneho zabezpečenia prokurátorov dochádza aj k ich diskriminácii, a preto vo vzťahu k jeho namietanému nesúladu s čl. 12 ods. 1 ústavy návrhu skupiny poslancov nevyhovel. Takisto v napadnutom ustanovení nevzhliadol nesúlad s navrhovateľmi uvedenou referenčnou normou čl. 149 ústavy, keďže uvedená norma vymedzuje základnú úlohu prokuratúry, nie však jej postavenie (bod 4 výroku tohto nálezu).

94.

Ústavný súd sa v tomto náleze zaoberal návrhom skupiny poslancov v rozsahu tých jeho častí, ktoré boli uznesením sp. zn. PL. ÚS 2/2012 z 12. októbra 2022 prijaté na ďalšie konanie. Prijal návrh na ďalšie konanie v rozsahu bodov 7 až 11 petitu navrhnutého skupinou poslancov, ktoré sa týkali novelizácií označených ustanovení zákona o súdnej rade, zákona o sudcoch a zákona o prokurátoroch uskutočnených zákonom o reforme súdnictva.

95.

Ústavný súd návrhu skupiny poslancov týmto nálezom vyhovel len čiastočne.

96.

Pokiaľ ide o napadnutý § 27ha ods. 3 písm. d) zákona o súdnej rade, ktorý zakladal sudcovi povinnosť objasniť „... majetkové pomery a pôvod zdrojov majetku svojho plnoletého dieťaťa, ako aj neplnoletého dieťaťa a manžela, ktorý s ním žije v domácnosti v prípade, ak pri preverovaní úplnosti majetkového priznania komisiou súdnej rady vzniknú dôvodné pochybnosti o statočnosti pôvodu majetku sudcu.“, ústavný súd vyhovel návrhu skupiny poslancov, ale len v časti týkajúcej sa povinnosti sudcu objasniť majetkové pomery jeho plnoletého dieťaťa, keď rozhodol, že časť ustanovenia „plnoletého dieťaťa, ako aj“ nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 5 ústavy, čl. 17 medzinárodného paktu, čl. 8 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu (bod 1 výroku tohto nálezu).

96.1.

Tento svoj záver ústavný súd odôvodnil predovšetkým tým, že plnoleté dieťa sudcu je plnoprávnou fyzickou osobou, ktorá nezávisle od sudcu nadobúda majetok do svojho výlučného vlastníctva a samostatne rozhoduje o jeho správe, pričom informácie o jeho majetkových pomeroch sú chránené ústavou garantovaným právom na súkromie. Navyše, nenašiel ani priamu príčinnú súvislosť medzi majetkovými pomermi plnoletého dieťaťa sudcu a preukazovaním poctivosti zdrojov majetku sudcu. Podľa jeho názoru časť napadnutého § 27ha ods. 3 písm. d) zákona o súdnej rade týkajúca sa povinnosti sudcu objasňovať majetkové pomery jeho plnoletého dieťaťa zasahuje nielen do práva plnoletého dieťaťa na súkromie, ale aj pokojného užívania jeho majetku a nie je zlučiteľná ani so zárukami, ktoré vyplývajú z ústavných princípov proporcionality, zákazu svojvôle, a zasahuje ústavne neakceptovateľným spôsobom aj do právnej istoty plnoletého dieťaťa sudcu. Na preverenie majetkových pomerov plnoletého dieťaťa sudcu má v prípade potreby štát k dispozícii štandardné prostriedky.

96.2.

Záver o ústavnej akceptovateľnosti zvyšného textu § 27ha ods. 3 písm. d) zákona o súdnej rade týkajúceho sa povinnosti sudcu objasniť majetkové pomery a pôvod zdrojov majetku svojich neplnoletých detí a manžela, ak žijú so sudcom v spoločnej domácnosti, ústavný súd odôvodnil tým, že ide o osoby, ktoré tvoria spolu integrálne späté spoločenstvo ľudí chránené navyše explicitne aj ústavou (čl. 41 ods. 1 ústavy), ktoré sú v intenzívnom osobnom kontakte a zdieľajú spoločne svoj každodenný život. Vo vzťahu k neplnoletým deťom sudcu navyše argumentoval tým, že ide o osoby, ktoré nie sú oprávnené vykonávať právne úkony súvisiace so svojím majetkom bez ingerencie ich zákonných zástupcov.

97.

Pokiaľ ide o časové obmedzenie nároku sudcov na príplatok k náhrade príjmu a príplatok k nemocenskému, záver o nesúlade týchto opatrení s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy (bod 2 výroku tohto nálezu) ústavný súd odôvodnil primárne tým, že intenzita tohto zásahu do hmotného zabezpečenia sudcov podľa jeho názoru dosiahla taký kvantitatívny rozmer (intenzitu), že významne zasahuje do štandardnej životnej úrovne sudcu a je spôsobilá ústavne neakceptovateľným spôsobom ohroziť materiálne garancie sudcovskej nezávislosti. Zároveň ide o zásah, ktorý nekorešponduje s princípom právnej istoty sudcov, ktorý tvorí integrálnu súčasť generálneho princípu právneho štátu vyplývajúceho z čl. 1 ods. 1 ústavy.

98.

Vyslovenie nesúladu časového obmedzenia nároku prokurátorov na príplatok k náhrade príjmu alebo nemocenskému s čl. 1 ods. 1 ústavy ústavný súd odôvodnil obdobne ako časové obmedzenie nároku sudcov na príplatok k náhrade príjmu a náhrade nemocenského v čase práceneschopnosti. Zároveň s poukazom na ústavné postavenie prokuratúry, ktoré významným spôsobom predurčuje právne postavenie prokurátorov vrátane ich hmotného zabezpečenia, zdôraznil, že postavenie prokurátorov, ktorí plnia významné úlohy aj v justičnej sfére, je podobné a objektívne porovnateľné s postavením sudcov. Navyše, rešpektujúc aj svoju doterajšiu judikatúru, považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný prístup zákonodarcu, ktorý pri právnej regulácii odmeňovania a sociálneho zabezpečenia sudcov a prokurátorov dlhodobo a štandardne uplatňuje rovnaké, resp. porovnateľné zásady.

99.

Základným východiskom pre vyvodenie právnych účinkov tohto nálezu (čl. 125 ods. 3 ústavy a § 91 zákona o ústavnom súde) je skutočnosť, že derogované ustanovenia sú tzv. novelizačnými bodmi zákona o reforme súdnictva, ktorými boli zmenené alebo doplnené iné zákony. V deň straty účinnosti novelizujúcej právnej normy sa preto prestane uplatňovať účinok, ktorý dovtedy vyvolávala v novelizovanom právnom predpise, čo znamená obnovenie platnosti a účinnosti novelizovaného právneho predpisu v znení pred nadobudnutím účinnosti derogovaného novelizačného bodu.

100.

Ústavný súd preto konštatuje:

a)

ustanovenie § 27ha ods. 3 písm. d) zákona o súdnej rade v časti slov „plnoletého dieťaťa, ako aj“ stráca účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka zákonov“) a označené ustanovenie zostane platné a účinné výlučne v jeho zvyšnom znení,

b)

ustanovenie § 93 ods. 3 zákona o sudcoch stráca účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov a označený zákon zostane platný a účinný v znení redukovanom o toto ustanovenie,

c)

ustanovenie § 131 ods. 4 zákona o prokurátoroch stráca účinnosť dňom vyhlásenia tohto nálezu v zbierke zákonov a označený zákon zostane platný a účinný v znení redukovanom o toto ustanovenie.

101.

Účel zosúladenia právnej úpravy je dosiahnutý už uvedenými samotnými účinkami, a vo vzťahu k novelizovaným právnym predpisom sa nič nezmení ani prípadným márnym uplynutím lehoty uvedenej v čl. 125 ods. 3 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2023

Ivan Fiačan predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky