Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 3/2024 z 3. júla 2024 vo veci vyslovenia nesúladu ustanovenia čl. I bodu 198 v časti týkajúcej sa § 438k ods. 1 a ods. 5, čl. II bodu 134 v časti týkajúcej sa § 567t ods. 4, čl. XVII bodu 7 a čl. II bodu 4 v časti slov „a 6“, bodu 38 v časti slov „alebo keď sa použije v prospech obvineného podľa odseku 6“ a bodu 39, zákona č. 40/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony

Pokiaľ ide o namietaný rozpor s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu, generálny prokurátor uvádza, že vo všeobecnosti pri posudzovaní rozporu medzi záujmami verejných funkcionárov musí existovať určitá miera prípustného rozporu, ktorá je spoločensky akceptovateľná a v prípade jeho úpravy v právnych predpisoch rovnakej právnej sily, ktoré sú vo vzájomnej predmetovej kolízii, niekedy aj neodstrániteľná.

120.

Generálny prokurátor považuje čl. I napadnutého zákona z hľadiska rozsahu legislatívnych zmien Trestného zákona za podstatnú zmenu kodifikovaného trestného práva. Ide o obsahovú zmenu trestného zákonodarstva zameranú na preferenciu restoratívnej justície, ktorú chápe ako proces, v ktorom páchateľ, ale aj akékoľvek osoby zasiahnuté trestným činom aktívne participujú na riešení záležitostí vyplývajúcich z trestného činu. Základná idea spočíva v náprave páchateľa, nie v jeho potrestaní za každú cenu. Pri úprave trestnosti činu a súvisiacich hmotnoprávnych inštitútov (akými sú určenie druhov trestov, zásad a spôsobov ich ukladania) je zákonodarca a jeho pôsobnosť limitovaná len zákazom krutého, neľudského či ponižujúceho trestu a všeobecnými princípmi, akými sú princíp legality, právnej istoty, zákaz svojvôle, princíp proporcionality a zákaz diskriminácie.

121.

Podľa generálneho prokurátora v zásade (až na výnimky uvedené ďalej) namietané legislatívne zmeny nie sú v nesúlade s princípmi materiálneho právneho štátu a boli vykonané v súlade s princípom legality. Vo svojom vyjadrení generálny prokurátor poukazuje na historický kontext, zahraničné právne úpravy, ako aj dôvodovú správu k napadnutému zákonu.

122.

Špecificky vo vzťahu k právnej úprave všeobecných poľahčujúcich a priťažujúcich okolností demonštratívnym spôsobom poukazuje na to, že táto korešponduje s právnou úpravou uvedenou v § 33 a § 34 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. V súvislosti s rozšírenými možnosťami ukladania podmienečného trestu odňatia slobody generálny prokurátor uvádza, že namietaná právna úprava vytvorí podmienky na uplatnenie diskrečnej právomoci súdu v trestnom konaní tak, aby bol páchateľovi uložený nie prísny trest, ale taký trest, ktorý bude neodvratný, spravodlivý, primeraný a predovšetkým v súlade so zásadou individualizácie trestu. Novú právnu úpravu považuje generálny prokurátor za obsahovo zásadnú zmenu podmienok na trestnosť činu – zo systematického hľadiska za depenalizáciu protiprávnych konaní, ktorej podstatou je zmena celkovej filozofie ukladania trestov. Trest odňatia slobody má byť chápaný ako ultima ratio, preferuje sa zásada subsidiarity trestnej represie a ukladanie alternatívnych trestov. Zákonodarca sa podľa generálneho prokurátora dôsledne vysporiadal so „všeobecne rozšírenou zjednodušenou mylnou predstavou, podľa ktorej prísne trestanie predstavuje zaručený recept na zníženie kriminality, pričom páchateľ by v podstate mal byť potrestaný nie ako občan majúci základné práva a slobody, ale ako nepriateľ spoločnosti“. Právo páchateľa na primeraný trest zodpovedajúci závažnosti trestného činu nesmie byť obetované kolektívnemu spoločenskému záujmu bezpečnosti.

123.

Vo vzťahu k charte ako referenčnej právnej norme generálna prokuratúra uvádza, že legislatívna zmena Trestného zákona vykonaná napadnutým zákonom nepatrí do predmetu práva Európskej únie, národná rada preto pri prijímaní napadnutého zákona nevykonávala právo Európskej únie a napadnutý zákon je neharmonizovanou právnou normou. Aktuálne sa pripravuje harmonizácia trestného práva len v oblasti postihu korupčných trestných činov [návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o boji proti korupcii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2003/568/SVV a Dohovor o boji proti korupcii úradníkov Európskych spoločenstiev alebo úradníkov členských štátov Európskej únie a ktorou sa mení smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ)2017/1371-COM/2023/234].

124.

V čom generálna prokuratúra vidí protiústavnosť, je nové znenie § 119 ods. 5 Trestného poriadku, podľa ktorého možno použiť aj dôkaz získaný nezákonným donútením alebo hrozbou takého donútenia alebo prostredníctvom poskytnutia nezákonného benefitu alebo sľubu nezákonného benefitu spolupracujúcej osobe alebo benefitu, ktorý prokurátor v rozpore so zákonom neoznámil súdu, okrem iného aj v prípade, ak sa použije v prospech obvineného. Táto zmena je podľa generálneho prokurátora v rozpore s princípom spravodlivosti, právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie, pretože ide o absolútne použitie takého dôkazu bez ohľadu na existenciu a závažnosť procesných chýb pri získaní a vykonaní dôkazného prostriedku výlučne v prospech páchateľa trestného činu. Poukazuje aj na to, že v civilnom konaní je prípustnosť nezákonne získaného dôkazu limitovaná testom proporcionality.

125.

V rozpore s ústavou je podľa generálneho prokurátora aj § 567t ods. 4 čl. II napadnutého zákona, ktorý má znaky pravej retroaktivity, nie je v súlade s princípmi materiálneho právneho štátu, a to najmä s princípom spravodlivosti a princípom právnej istoty.

126.

Generálny prokurátor ďalej poukazuje na to, že ústava neupravuje pôsobnosť a organizáciu prokuratúry ani podrobnosti o vymenúvaní a odvolávaní prokurátorov – na úpravu týchto otázok splnomocňuje zákonodarcu (čl. 151 ústavy). Práve zákonnosť (nie ústavnosť) princípov determinujúcich organizačnú štruktúru prokuratúry viedla podľa generálneho prokurátora aj ústavný súd k záveru, že zriadenie úradu špeciálnej prokuratúry nie je v rozpore s poslaním prokuratúry a postavením generálneho prokurátora (PL. ÚS 17/2008). Poukazuje na stanovisko generálneho advokáta Súdneho dvora vo veci C-634/2022 (prejudiciálne konanie vo vzťahu k zrušeniu bulharského špecializovaného trestného súdu), podľa ktorého je prípustný ktorýkoľvek model trestného súdnictva – ten špecializovaný aj taký, kde všeobecné súdy rozhodujú o všetkých trestných činoch.

127.

Podľa generálneho prokurátora štát pri realizácii trestnej politiky prijal v súlade s medzinárodnými záväzkami Slovenskej republiky legislatívne opatrenia, na základe ktorých boli na prokuratúre Slovenskej republiky vykonané systémové zmeny a v potrebnom rozsahu zabezpečená špecializácia na účely trestného postihu trestných činov poškodzujúcich finančné záujmy Európskej únie, korupčných trestných činov a nadnárodnej organizovanej trestnej činnosti. Túto špecializáciu zabezpečujú krajské prokuratúry ako štátne orgány v systéme prokuratúry Slovenskej republiky. Zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry nie je v rozpore s ústavou ani medzinárodnými zmluvami a so záväzkami Slovenskej republiky z nich vyplývajúcimi.

128.

Generálny prokurátor navrhuje vysloviť nesúlad § 119 ods. 5 Trestného poriadku v časti „alebo keď sa použije v prospech obvineného podľa odseku 6“ a § 119 ods. 6 Trestného poriadku s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a nesúlad § 567t ods. 4 Trestného poriadku s čl. 1 ods. 1 ústavy. Vo zvyšnej časti navrhuje návrhom nevyhovieť.

IV.5. Stanovisko Slovenskej advokátskej komory:

129.

Dňa 4. apríla 2024 doručila stanovisko k podaným návrhom Slovenská advokátska komora (ďalej len „SAK“).

130.

Vo svojom stanovisku poukazuje na presvedčenie, že taká zásadná a rozsiahla právna úprava, o akú ide v posudzovanom prípade, si vyžadovala riadny legislatívny proces. Rovnako však uvádza, že fórom príslušným na meritórne vyriešenie otázky, či sú dané podmienky na skrátené legislatívne konanie, je parlament. Akokoľvek sa výsledky tohto posúdenia môžu javiť ako nesprávne alebo účelové, ústavný súd by mal zasahovať iba v prípade, ak táto odchýlka dosahuje určitú ústavnú intenzitu – teda ak priamo zasahuje do základných princípov demokratického právneho štátu. V opačnom prípade hrozí faktické nahradenie parlamentu orgánom súdnej moci, a to pri výkone takej pôsobnosti, ktorá má primárne politickú povahu.

131.

Z hľadiska dodržania princípu slobodnej súťaže politických síl je podstatné podľa SAK len to, či „... poslanci mali riadnu vedomosť, o akej právnej norme rokujú a hlasujú“, a či „neboli žiadnym spôsobom ukrátení o možnosť diskutovať o napadnutých normách“ (PL. ÚS 13/2022). Ak by miera aktivity/pasivity poslancov mala byť dôvodom na zásah ústavného súdu, znamenalo by to zásah do spôsobu uplatňovania poslaneckého mandátu.

132.

Trestnoprávny vzťah je vzťahom medzi páchateľom a štátom. Na kompenzáciu škody spôsobenej trestným činom preto neslúži ani trest ani ochranné opatrenie, ale inštitút náhrady škody, ktorý nie je závislý od výšky trestnoprávnej sankcie. S ohľadom na povahu namietaných skutkových podstát trestných činov (majetkové a ekonomické trestné činy) je vhodnejšia sankcia práve peňažný trest, ktorý postihuje majetkové práva páchateľa. Napadnutý zákon pritom neznižuje trestné sadzby neprimeraným spôsobom – ide o trestné sadzby porovnateľné so zahraničnými právnymi úpravami v rámci európskeho priestoru. Podľa SAK práve a len zákonodarca smie ustanoviť trestnú zodpovednosť a rozsah a podmienky jej uplatnenia a rovnako základné funkcie trestného systému patria do kompetencie demokraticky zvoleného zákonodarcu. Ústavný prieskum sa preto nemá týkať vhodnosti či účelnosti zvoleného riešenia, ale jeho prípadnej extrémnej odchýlky od toho, čo je primerané.

133.

Vo vzťahu k posunutiu hraníc škody SAK poukazuje na to, že do roku 2005 bola hranica malej škody nastavená podľa výšky minimálnej mzdy, ktorá sa každoročne zvyšovala. Od roku 2006 sa však systém nahradil fixnou sumou, ktorá nebola neskôr menená. Práve nezmenená výška škody spôsobovala, že plynutím času sa zvyšovala kriminalizácia spoločnosti, keďže nad hranicu malej škody spadá množstvo vecí, ktoré by nad ňu nespadali pred niekoľkými rokmi.

134.

Pokiaľ ide o zmeny podmienok aplikácie inštitútu podmienečného odkladu trestu odňatia slobody, SAK upozorňuje, že ide len o formálnu zmenu (nie zmenu materiálnych podmienok aplikácie tohto inštitútu) a takáto zmena je preto v kompetencii zákonodarcu. Obdobne to platí, aj pokiaľ ide o trestné sadzby. Pri ukladaní trestov sa dôraz kladie aj na humanitu trestania, z ktorej vyplýva zákaz neprimeraného trestu vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu. V neposlednom rade je potrebné vnímať tiež kontext požiadaviek restoratívnej justície.

135.

Na kompetencie zákonodarcu odkazuje SAK, aj pokiaľ ide o skrátenie premlčacích lehôt. K zmene dĺžky premlčacích dôb môže dôjsť buď zmenou trestnej sadzby pri konkrétnej skutkovej podstate konkrétneho trestného činu, alebo zmenou samotných lehôt premlčania. Podstatné je, aby sa sledoval oprávnený cieľ a zmeny musia byť primerané tomuto cieľu.

136.

Na organizačné usporiadanie prokuratúry môže byť viacero legitímnych pohľadov, ale podstatné je sledovať cieľ, ktorým je riadne a zákonné fungovanie prokuratúry a dôsledne nezávislé postavenie súdov.

IV.6. Stanovisko verejného ochrancu práv:

137.

Ústava v čl. 50 ods. 6 stanovuje, že trestnosť činu a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase spáchania činu okrem výnimky, ak je neskoršia právna úprava pre páchateľa priaznivejšia. Napadnutý zákon je v nesúlade s čl. 50 ústavy, pretože ponecháva páchateľa v neistote dlhší čas v otázke možného „otvorenia“ dohody o vine a treste, a to aj v jeho neprospech, a tým nie je nová právna úprava pre páchateľa priaznivejšia. Verejný ochranca práv ďalej poukazuje na princíp právnej istoty, ktorý okrem iného vyžaduje, aby tam, kde súdy právoplatne rozhodli, toto ich rozhodnutie nebolo spochybňované. Lehota na uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku musí byť obmedzená a porovnateľná, pričom napadnutý zákon ju predĺžil takmer päťnásobne. Problematicky verejný ochranca práv vníma aj skutočnosť, že dovolanie podáva minister. Navrhovaná právna úprava navyše umožňuje súdu vyššieho stupňa na základe odlišného právneho názoru ministra opätovne posúdiť otázku, ktorou sa zaoberal súd nižšieho stupňa, na základe tých istých okolností, aké mal k dispozícii súd nižšieho stupňa. Posudzovaná právna úprava má byť tiež ústavne nesúladná preto, lebo umožňuje podanie dovolania ministrom aj v neprospech obvineného.

138.

Verejný ochranca práv ďalej upriamil svoju pozornosť na § 37 Trestného zákona, kde na rozdiel od taxatívneho výpočtu priťažujúcich a poľahčujúcich okolností nová právna úprava tento výpočet upravila na demonštratívny. Zákonodarca pri napadnutom zákone podľa jeho názoru zmenil výpočet na demonštratívny bez toho, aby ho zároveň doplnil o všeobecné pravidlo, ktoré by bolo vodítkom pre „nachádzanie“ ďalších prvkov tohto výpočtu, čím dochádza k zhoršeniu predvídateľnosti právnej úpravy. Nová právna úprava núti súdy definovať nové, v zákone neobsiahnuté priťažujúce okolnosti formou analógie v neprospech páchateľa, čo je v oblasti trestného práva hmotného vylúčené, a preto je napadnutý zákon v tejto časti v rozpore s ústavou.

139.

Napadnutý zákon nemožno posudzovať výhradne na priamke štát – obvinený. Účel trestnej represie plní aj ochrana poškodených. Problematicky sa javí kombinácia zmien spočívajúcich v kumulatívnom znižovaní trestných sadzieb, skracovaní premlčacích dôb a výraznom zvýšení výšky škody. V trestnoprávnej rovine by mal byť princíp spravodlivosti premietnutý do proporcionality medzi ochranou základných práv a slobôd obvinených na jednej strane a ochranou spoločnosti a verejných záujmov na strane druhej. V prípade zaručeného práva na život nie je prítomný len hmotnoprávny a vertikálny aspekt tohto práva, ale aj procesný aspekt, z ktorého vyplýva povinnosť štátu prijať účinnú právnu úpravu vyšetrenia smrti človeka v súvislosti s možným porušením jeho práva.

140.

Verejný ochranca práv ďalej uvádza, že v znížení trestných sadzieb v zásade nie je problém. Ústavne problematické však je, že k nemu došlo bez zohľadnenia toho, ako zníženie trestných sadzieb dopadne na celkovú koncepciu trestných kódexov. Zvýšenie hraníc škôd je podľa názoru verejného ochrancu práv radikálne a bez odôvodnenia. Výnimkou predstavuje navýšenie malej škody, avšak pokiaľ ide o stanovenie hranice pre väčšiu, značnú škodu a škodu veľkého rozsahu, tie sú podľa neho v príkrom rozpore s princípom proporcionality, spravodlivosti a ochrany základných práv a slobôd.

141.

Vo výsledku sa verejný ochranca práv stotožňuje s podanými návrhmi v tom, že napadnutý zákon nie je proporcionálny vo vzťahu k ochrane základných práv a slobôd poškodených, verejnému záujmu na ochrane bezpečnosti, verejného poriadku, života, zdravia, osobnej integrity, ľudskej dôstojnosti a majetku fyzických osôb. Neprípustným spôsobom sa zasahuje do princípov materiálneho právneho štátu, princípu demokratickej legitimity, princípu ochrany dôvery občanov v právny poriadok a princípu spravodlivosti.

142.

Osobitne verejný ochranca práv poukazuje na § 85 ods. 7 Trestného poriadku, ktorý poskytuje prokurátorovi nové oprávnenie podať návrh na vydanie predbežného opatrenia na umiestnenie zadržanej osoby do zdravotníckeho zariadenia, ak policajt neprepustí zadržanú osobu na slobodu a duševný stav zadržanej osoby vyžaduje jej umiestnenie v zdravotníckom zariadení. Podľa jeho názoru umožňuje toto ustanovenie obmedziť zadržanú osobu na osobnej slobode v rozsahu a spôsobom, ktorý ústava nepredpokladá. Článok 17 ods. 3 ústavy totiž umožňuje orgánom činným v trestnom konaní konať len tak, že odovzdajú zadržanú osobu súdu, a súd môže rozhodnúť len tak, že takú osobu vezme do väzby alebo ju prepustí na slobodu. Dôvody obmedzenia osobnej slobody z dôvodu duševnej choroby majú iných charakter ako dôvody väzby. Zákonodarca prekročil ústavné zmocnenie podľa čl. 17 ods. 6 ústavy, keď pre špecifický subjekt definovaný v čl. 17 ods. 3 a 4 stanovil režim zaobchádzania odlišný od toho, ktorý predpokladá ústava v právnej norme „iba“ so silou zákona.

IV.7. Stanovisko Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave:

143.

Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave (ďalej len „PF UK“) vo svojom stanovisku v prvom rade konštatuje, že je nepochybné, že napadnutý zákon bol prijatý a vydaný v medziach ústavne vymedzenej právomoci národnej rady a namietané sú teda len údajné ústavnoprávne deficity priebehu skráteného legislatívneho konania.

144.

Podľa PF UK má ústavný súd pri posudzovaní dôvodnosti skráteného legislatívneho konania zohľadniť širokú mieru politického uváženia (wide margin of appreciation, weiter politischer Ermessensspielraum) národnej rady pri vyhodnocovaní podmienok na uskutočnenie skráteného legislatívneho konania. Ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku stanovuje dve hmotnoprávne podmienky, za ktorých splnenia možno uskutočniť skrátené legislatívne konanie o návrhu zákona. Prvou je existencia mimoriadnej okolnosti, keď (alternatívne formulovaná druhá hmotnoprávna podmienka) môže dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti alebo ak hrozia štátu značné hospodárske škody. Pokiaľ vláda ako dôvod na skrátené legislatívne konanie uvádza konania o porušení povinností vyplývajúcich z práva Európskej únie, podľa PF UK možno dôvodne predpokladať, že ide o reálne, bezprostredné a priame ohrozenie vládou identifikovaných základných práv a slobôd.

145.

Pokiaľ ide o námietky parlamentnej opozície týkajúce sa porušovania princípov slobodnej súťaže politických síl, osobitne tým, že žiadny z poslancov vládnej koalície nediskutoval s opozíciou, PF UK poukazuje na to, že nikoho nemožno nútiť aktívne participovať na diskusii a využitie možnosti nediskutovať je rovnako potrebné vnímať ako slobodný prejav vôle každého poslanca. S odkazom na judikatúru ústavného súdu ďalej uvádza, že nie je povinnosťou každého poslanca národnej rady oboznamovať sa s relevantnými informáciami o návrhu a už vôbec nie je potrebné vykonať o každom aspekte veci komplexnú a vyčerpávajúcu diskusiu.

146.

Pokiaľ ide o namietané skrátenie rozpravy, § 29a zákona o rokovacom poriadku upravuje určenie dĺžky času na rozpravu. V súvislosti s týmto ustanovením nie je vylúčené použitie § 35 ods. 7 zákona o rokovacom poriadku, podľa ktorého môže národná rada na návrh predsedu národnej rady rozhodnúť o uzavretí rozpravy.

147.

Nie každé porušenie pravidiel legislatívneho procesu vyvoláva protiústavnosť prejednaného zákona, pričom podľa názoru PF UK v žiadnom z namietaných prípadov nevznikol zásah, ktorý by mal takú intenzitu, aby vyvolal protiústavnosť schváleného zákona.

148.

K namietanému znižovaniu trestných sadzieb sa v stanovisku poukazuje na to, že napadnutý zákon nevypúšťa žiadnu skutkovú podstatu trestného činu. Dochádza síce k čiastočnej dekriminalizácii trestnej činnosti (pretože sa zvýšila hranica škody zo sumy 266 eur na sumu 700 eur), avšak uvedené má len malú závažnosť pre spoločnosť. Pokiaľ ide o podmienečné tresty odňatia slobody, napadnutý zákon neukladá súdu povinnosť uložiť podmienečný trest odňatia slobody, iba dáva súdu možnosť väčšej individualizácie trestu. Nepodmienečný trest odňatia slobody je podľa PF UK ekonomicky nákladný druh trestu s pomerne jasnými resocializačnými a prevenčnými limitmi, ktorý by mal štát používať ako prostriedok ultima ratio na tých odsúdených páchateľov, ktorých pobyt na slobode je pre spoločnosť nebezpečný.

149.

Podľa PF UK platí prezumpcia, že páchateľa od páchania trestnej činnosti odradí skôr istota trestu ako prísnosť trestu (CAP – Certainty Aversion Presumption). Fakulta ďalej poukazuje na výskum Antunesa a Lee Hunta [ANTUNES, G., LEE HUNT, A. The Impact of Certainty and Severity of Punishment on Levels of Crime in American States: An Extended Analysis. In : The Journal of Criminal Law and Criminology, Vol. 64, No. 4 (Dec., 1973), s. 492 – 493. 486 – 493.] a ich závery, z ktorých vyplýva, že neexistuje žiadna podpora pre tvrdenie, že samotne prísny trest má odstrašujúci účinok na páchateľa. Sprísňovanie trestov, naopak, spôsobuje zvyšovanie recidívy a vhodná trestná politika je preto tá, ktorá sa pokúša znížiť kriminalitu zvýšením pravdepodobnosti trestného stíhania.

150.

PF UK vo svojom stanovisku uvádza, že práva obete nie sú chránené vysokými trestami, ale odporúčané sú prvky restoratívnej justície, najmä princíp náhrady ujmy obetiam, zameranie na odškodnenie, reintegráciu a dosiahnutie vzájomného pochopenia a vyhýbanie sa dominancii [pozri odporúčania Rady Európy o restoratívnej justícii v trestných veciach CM/Rec(2018)8].

151.

Ústavnoprávnu relevanciu by mohli mať len také zásahy zákonodarcu do výmery trestov, ktoré by mali spôsobilosť ohroziť alebo porušiť ochranu základných práv a slobôd alebo verejný záujem vyplývajúci z princípov demokratického a právneho štátu (napríklad ak by sa úplne zrušili niektoré skutkové podstaty alebo by boli trestné sadzby zjavne neprimerané – také, ktoré už na prvý pohľad nemajú spôsobilosť odradiť osobu od spáchania trestného činu). Základný trestnoprávny vzťah existuje medzi páchateľom a štátom, nie medzi páchateľom a poškodeným. Na nápravu následku spôsobeného trestným činom nemá slúžiť trest ani ochranné opatrenie, ale náhrada škody. Podľa názoru zástupcov PF UK napadnutý zákon neznižuje trestné sadzby neprimerane. Naopak, neprimerane vysoké trestné sadzby upravuje na ústavne konformnú výšku.

152.

Pokiaľ ide o námietky týkajúce sa zmien v premlčacích dobách, relevantné sú z hľadiska ústavnosti len kogentné normy medzinárodného práva a medzinárodné zmluvy, ktoré chránia základné práva a slobody, pretože ostatné medzinárodné zmluvy nie sú súčasťou medzinárodného konštitucionálneho práva, aj keď majú aplikačnú prednosť pred zákonmi. Medzi nespochybniteľnú referenčnú normu však patrí dohovor. S poukazom na rozhodnutia ESĽP vo veciach Coëme proti Belgicku (rozhodnutie č. 32492/96 z 22. 6. 2000), Delanghe proti Belgicku (č. 49716/97 z 18. 9. 2001) a Landegem proti Belgicku (č. 34348/97 z 22. 11. 2001) možno vymedziť dva základné účely premlčania: (a) právo na právnu istotu časovým obmedzením možnosti podania obžaloby a (b) právo na obhajobu, ktoré môže byť porušované aj tým, že po určitom čase môže byť problém s rekonštrukciou vykonávania niektorých úkonov, s pamäťou svedkov, čím sa obvinený môže dostať do neprimeranej výhody. V rámci rozhodnutia ESĽP vo veci Scoppola proti Taliansku (zo 17. 9. 2009, č. 10249/03) je dovolená tzv. miernejšia retroaktivita, čomu zodpovedá skrátenie premlčacej doby. Právo na nižšiu sankciu z dôvodov prieťahov v trestnom konaní je podľa PF UK súčasťou práva na spravodlivý súdny proces (čo samo osebe podčiarkuje dôvodnosť legitímneho cieľa skrátenia premlčacej doby).

153.

Pokiaľ ide o výšku škody, PF UK poukazuje na to, že sa od roku 2006 nemenila a jej na novo stanovená výška nedosahuje ani výšku minimálnej mzdy.

154.

Z pohľadu trestného procesu napadnutý zákon obsahuje (a) ustanovenia, ktoré posilňujú práva obvineného z trestného činu, ktoré nemôžu byť považované za nesúladné, (b) ustanovenia, ktoré posilňujú práva poškodeného, pritom nijakým spôsobom nezasahujú do práv obvineného, (c) ustanovenia, ktoré neutrálne precizujú postupy v rámci trestného konania a (d) iné – konkrétne ustanovenia upravujúce možnosť použitia nezákonne získaného dôkazu v prospech obvineného (ak nezákonnosť je spôsobilá ovplyvniť vierohodnosť takého dôkazu, na základe zásady voľného hodnotenia dôkazov nie je spôsobilá byť použitá v prospech obvineného, ak vierohodnosť neovplyvní, môže pomôcť k spravodlivému rozhodnutiu).

155.

Problematicky by bolo možné vnímať len § 567t ods. 4 Trestného poriadku (v znení napadnutého zákona), ktorý predlžuje lehotu na podanie dovolania v neprospech obvineného až na tri roky, a to aj v prípade už uzatvorených dohôd o vine a treste. Pretože sa však vzťahuje na už právoplatné rozhodnutia, nejde o neprípustnú pravú retroaktivitu. Ustanovenie nie je podľa PF UK protiústavné, pretože nezákonne uzatvorené dohody sú samy osebe produktmi trestnej činnosti, teda sú nulitnými aktami (paaktami).

156.

Zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry nemôže byť už prima facie ústavne nekonformné, pretože by to tak muselo byť v prípade akejkoľvek zmeny organizačnej štruktúry verejnej prokuratúry v Slovenskej republike.

157.

S ohľadom na už uvedené PF UK navrhuje, aby ústavný súd podaným návrhom nevyhovel.

IV.8. Stanovisko Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave:

158.

Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave (ďalej len „PF TU“) vo svojom stanovisku vyjadrila názor, že v rozpore s ústavou je čl. I body 55 – 57 napadnutého zákona a čl. II bod 134 napadnutého zákona v časti týkajúcej sa § 567t ods. 4 Trestného poriadku. V rozpore s ústavou však podľa PF TU prebehol aj proces prijímania napadnutého zákona.

159.

Pri posudzovaní ústavnosti legislatívneho procesu treba vziať do úvahy:

160.

Napadnutým zákonom pozmenený inštitút premlčania získava podľa PF TU na zásadnej spornosti až v okamihu vykonania zmien trestných sadzieb a zníženia výšky škody. Pokiaľ by sa v zmysle stanoviska zmenili dĺžky premlčacích lehôt bez toho, že by sa súčasne menili výšky trestných sadzieb a výšky škôd (čoho dôsledkom je duplicitné zníženie závažnosti spáchania trestného činu), nebolo by možné konštatovať rozpor s ústavou. Možno hovoriť o určitom druhu faktickej amnestie pre subjekty, na ktorých trestnú činnosť budú nové dĺžky premlčacích dôb použiteľné. Rozpor s čl. 1 ods. 1 ústavy vidí PF TU v tom, že právo udeľovať amnestie má len prezident, nie zákonodarný zbor. Namieta sa tiež zásah do princípov právneho štátu vzhľadom na nedostatočné odôvodnenie a posúdenie následkov napadnutej právnej úpravy.

161.

Vo vzťahu k dohodám o vine a treste podľa PF TU treba upriamiť pozornosť na striktnosť právnej úpravy s ohľadom na aspekt dokazovania. K schváleniu dohody o vine a treste totiž dochádza na verejnom zasadnutí bez vykonávania dokazovania, čo komplikuje situáciu po tom, ako by najvyšší súd pristúpil k vráteniu vecí po dovolaní. Pôvodne platná právna úprava navyše pripúšťala podanie dovolania vo vzťahu k rozsudkom, ktorými boli schválené dohody o vine a treste, len tak, že muselo ísť o podanie dovolania len v prospech obvineného za predpokladu zásadného porušenia práva na obhajobu a len na základe dovolania podaného ministrom spravodlivosti na podnet obvineného.

162.

Protiústavnosť s ohľadom na uvedené nie je v samotnom § 576t ods. 4 Trestného poriadku, ale v kontexte zmien, ktoré upravili na novo podmienky dovolania v prípade dohôd o vine a treste. Spornosť ustanovenia teda vyplýva z toho, že možno podať v takom prípade dovolanie aj v neprospech obvinených v lehote troch rokov od doručenia rozsudku obvinenému s ohľadom na komplikovanosť procesu dokazovania a retroaktívne pôsobenie novej právnej úpravy. Uvedené ustanovenie preto porušuje zásadu zachovania legálne nadobudnutých práv a legitímne očakávania osôb, ktoré pred 15. marcom 2024 uzatvorili dohodu o vine a treste.

163.

PF TU nedospela k záveru o rozpore napadnutého zákona s ústavou, pokiaľ ide o navýšenie výšok škôd a zníženie výšok trestných sadzieb majetkových a hospodárskych trestných činov. Poukazuje na to, že výška škody a hranice pre jej jednotlivé stupne neboli menené od roku 2006. Napriek tomu zákonodarcovi vyčíta absenciu dostatočného, vecného zdôvodnenia a absenciu argumentácie, ktorá znemožnila vykonanie testu proporcionality a súčasne vrhá tieň podozrenia, pokiaľ ide o svojvôľu normotvornej činnosti.

164.

K záveru o nesúlade nedospela ani v prípade § 36 písm. p) Trestného zákona, podľa ktorého je poľahčujúcou okolnosťou aj to, ak sa trestné stíhanie vedie neprimerane dlho. Namietanú abstraktnosť pojmov v tomto prípade podľa PF TU možno badať aj v mnohých ďalších prípadoch a môže byť odstránená výkladom. Pokiaľ ide o zmenu charakteru výpočtu priťažujúcich okolností z taxatívneho na demonštratívny, ani táto zmena podľa PF TU nie je ústavne nesúladná, pretože len znamená širšie aplikovanie zásady individualizácie trestu.

IV.9. Stanovisko Fakulty práva Paneurópskej vysokej školy:

165.

Fakulta práva Paneurópskej vysokej školy (ďalej len „FP PVŠ“) vo svojom stanovisku uvádza niekoľko dôvodov, prečo je napadnutý zákon protiústavný, a to jeho čl. I, ako aj čl. II (nesúlad napadnutého zákona s požadovanou stabilitou a funkčnosťou trestného práva a právnou istotou dotknutých osôb a nesúlad s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky). Zásadné zmeny v trestnej politike by mali byť podľa FP PVŠ realizované na základe záverov z výskumných úloh, zo širokej odbornej diskusie a v štandardnom legislatívnom procese. Predkladateľ nebral do úvahy závery vedeckých výskumov týkajúce sa trestnej politiky štátu, dopad zmien na obete trestných činov a nie je známa ani komparatívna štúdia o porovnaní systémov trestnej justície v oblasti trestných sadzieb/premlčania trestného stíhania. Zákonodarca zásadným spôsobom oslabil ochrannú a preventívnu funkciu trestného práva hmotného.

166.

Napadnutý zákon tiež podľa FP PVŠ vyvoláva pochybnosti týkajúce sa pozitívnych záväzkov štátu na ochranu ľudských práv, ktorých zmyslom je vytvárať efektívne fungujúce trestné právo, a to v hmotnoprávnom, ako aj v procesnoprávnom aspekte. Napadnutý zákon nie je predvídateľný, materiálne dostupný a nevytvára stabilné právne prostredie.

IV.10. Vyjadrenie Katedry trestného práva a Katedry ústavného práva a správneho práva Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach:

167.

Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach (ďalej len „PF UPJŠ“) doručila vo veci stanovisko Katedry trestného práva PF UPJŠ, ako aj stanovisko Katedry ústavného práva a správneho práva PF UPJŠ.

IV.10.1. Stanovisko Katedry trestného práva PF UPJŠ:

168.

V prvom rade sa v stanovisku poukazuje na to, že za ostatných minimálne 20 rokov v trestnej politike absentujú hlbšie restoratívne prístupy a ich legislatívne ukotvenie. Nedošlo ani k prispôsobeniu rozsahu škôd. Posudzovaná novela akcentuje restoratívny prístup, pričom pre úplnosť PF UPJŠ dodáva, že totožné ratio legis v sebe nesie aj skoršia novela Trestného zákona predložená v roku 2023. Pozitívne vníma vypustenie pôvodného § 38 ods. 3 a 4 Trestného zákona z pohľadu posilnenia materiálneho posudzovania veci, ukladanie alternatívnych trestov, zavedenie novej poľahčujúcej okolnosti [§ 36 písm. q) Trestného zákona], zmeny v oblasti ochranných opatrení, ako aj opodstatnené zníženie trestných sadzieb za tzv. drogové trestné činy.

169.

Uskutočnenie formálnych zmien je podľa PF UPJŠ v plnej kompetencii zákonodarcu a nedisponuje akoukoľvek ústavnoprávnou relevanciou. Výlučnou právomocou zákonodarcu je tak aj legislatívne určenie hranice škody determinujúce trestnosť jednotlivých skutkov.

170.

Znižovanie trestných sadzieb, rozšírenie možnosti ukladania podmienečných trestov, skrátenie premlčacích dôb pri vybraných trestných činoch a zvyšovanie rozsahu škôd sa podľa PF UPJŠ nedotkne práv poškodených v trestnom konaní, pretože tí nie sú limitovaní v možnosti uplatňovať škodu v adhéznom konaní a v prípade, ak by došlo k prekvalifikovaniu na priestupok, aj v administratívnom konaní.

IV.10.2. Stanovisko Katedry ústavného práva a správneho práva PF UPJŠ:

171.

Základným východiskom pre posúdenie ústavnosti legislatívneho procesu je ustálená judikatúra ústavného súdu, podľa ktorej hrubé, závažné a svojvoľné porušenie zákonom ustanovených pravidiel legislatívneho procesu môže byť dôvodom na vyslovenie nesúladu zákona ako celku s ústavou v prípade, ak zistené vady dosiahnu ústavnú intenzitu. Práve to potom má tvoriť podstatu celého posúdenia ústavného súdu – skutočnosť, či namietané vady dosiahli ústavnú intenzitu.

172.

Opierajúc sa o rozhodnutie ústavného súdu (PL. ÚS 13/2022), ďalej PF UPJŠ tvrdí, že nemusí ísť len o zásah do ústavou garantovaných práv, ale môže ísť aj o neprípustný zásah, resp. porušenie ústavných princípov stelesňujúcich hodnotovú výbavu slovenskej ústavy. Nerešpektovanie zákonom predpísaných podmienok na skrátené legislatívne konanie môže byť relevantné z ústavnoprávneho hľadiska, len ak by k nemu pristúpili aj ďalšie konkrétne skutočnosti preukazujúce neprípustnú intenzitu nezákonného postupu – ako napríklad valcovanie opozície, inštrumentalizácia legislatívy, ale aj nedostatok informácií poskytnutých poslancom o rozpočtových dopadoch napadnutého zákona (PL. ÚS 13/2022).

173.

Z § 89 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku vyplýva, že primárnou podmienkou na uskutočnenie skráteného legislatívneho konania je existencia mimoriadnej okolnosti, ktorú možno charakterizovať ako objektívne existujúcu okolnosť, ktorú nebolo možné predvídať, pretože nastala neočakávane a je potrebné na ňu urýchlene reagovať (živelná pohroma, priemyselná havária a pod.). Samo osebe to však nepostačuje na to, aby boli splnené podmienky na skrátené legislatívne konanie. V priamej príčinnej súvislosti s existenciou mimoriadnej okolnosti musia byť ohrozené základné ľudské práva, bezpečnosť alebo musia štátu hroziť značné hospodárske škody. Táto hrozba zároveň musí byť reálna, bezprostredná a dostatočne konkretizovaná.

174.

Vláda však v návrhu na skrátené legislatívne konanie žiadnu mimoriadnu okolnosť neuvádza. PF UPJŠ sa zároveň stotožňuje s názorom, že vo veci neboli splnené podmienky na skrátené legislatívne konanie. Podľa PF UPJŠ prerokovanie a schválenie návrhu zákona, ktorý zásadným spôsobom mení zásady trestnej politiky a ktorý možno označiť ako rekodifikáciu trestných kódexov v skrátenom legislatívnom konaní, na ktorého uskutočnenie neboli splnené zákonné podmienky, je principiálne neprípustné a samo osebe je dostatočným dôvodom na vyslovenie neústavnosti napadnutého zákona ako celku z dôvodu závažného porušenia zákonom ustanovených pravidiel zákonodarného procesu.

175.

PF UPJŠ ďalej poukazuje na to, že ku koncepčnej zmene trestnoprávnych predpisov sa neuskutočnilo medzirezortné pripomienkové konanie, nebola zverejnená predbežná informácia, neuskutočnilo sa pripomienkové konanie ani v skrátenej forme, návrh zákona nebol prerokovaný ani v legislatívnej rade vlády – teda ide o prejav kabinetnej legislatívy, ktorá je závažným porušením transparentnosti a demokratických zásad legislatívneho procesu.

176.

Ďalšou konkrétnou skutočnosťou, ktorá môže preukazovať neprípustnú intenzitu nezákonného legislatívneho postupu je tzv. valcovanie opozície. PF UPJŠ vo svojom stanovisku popisuje reštrikčné zásahy do parlamentnej rozpravy (ignorovanie vystúpení opozičných poslancov, reštrikčné zásahy do priebehu a organizácie rozpravy), ktoré podľa fakulty významným spôsobom zasiahli do možností opozičných poslancov kvalifikovane sa vyjadriť k prerokúvanému návrhu a tieto podľa nej možno považovať za prejavy valcovania opozície, ktoré sú v parlamentoch demokratických a právnych štátov neprípustné (napriek tomu, že mohli byť uskutočnené v súlade so zákonom). Tieto zásahy zároveň treba vnímať v spojení s ďalšími legislatívnymi vadami, ktoré sprevádzali proces, prípravy, prerokovania a schvaľovania návrhu napadnutého zákona.

177.

PF UPJŠ ďalej poukazuje na nedostatok informácií o dopadoch schválenia napadnutej novely na spoločenskú prax a potenciálne problémy pri jej aplikácii. Nedostatok informácií totiž znemožňuje riadne plnenie ústavného poslanca poslancov (poslaneckého mandátu). Zásadné výhrady má PF UPJŠ k obsahu doložky vybraných vplyvov a analýze týchto vplyvov, ktoré tvoria obligatórnu súčasť návrhu zákona podľa § 68 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku a § 7 ods. 3 zákona o tvorbe právnych predpisov. Poukazuje na to, že v bode 10 (poznámky) sa len veľmi neurčito uvádza, že „Vládny návrh má pozitívny vplyv na rozpočet verejnej správy, ktorý je ale ťažko kvantifikovateľný...“, a hneď ďalej, že „V súvislosti so zmenami ochranných opatrení je potrebné rátať s negatívnym dopadom na rozpočet verejnej správy, ktorý nie je možné kvantifikovať.“.

178.

V ďalšom poukazuje na tzv. Karasovu novelu trestného zákona (ptč. 1528, 8. volebné obdobie), kde sa uvádzajú veľmi konkrétne čísla pohybujúce sa v miliónoch eur (22 673 452 eur na rok 2024 a porovnateľné sumy v nasledujúcich rokoch) s predpokladom vytvorenia takmer 550 nových štátnozamestnaneckých pracovných miest. Napriek uvedenému národná rada nepožiadala Radu pre rozpočtovú zodpovednosť o vyjadrenie. PF UPJŠ odporúča, aby tak urobil ústavný súd.

179.

Podľa PF UPJŠ došlo v priebehu legislatívneho procesu k porušeniu princípu legality (pretože na skrátené legislatívne konanie neboli splnené podmienky a nebola priložená doložka vybraných vplyvov a ich analýza), princípu demokratickej legitimity a princípu slobodnej súťaže politických síl (rôznymi formami valcovania opozície), princípu transparentnosti a verejnej kontrolovateľnosti výkonu verejnej moci (kabinetným spôsobom prípravy návrhu napadnutého zákona), princípu právnej istoty (neprimerane krátkou legisvakačnou dobou), princípu ochrany ľudských práv a základných slobôd a porušením zákazu svojvôle/zákazu zneužitia moci.

180.

Vo výsledku je PF UPJŠ toho názoru, že v procese prípravy, prerokúvania a schvaľovania napadnutého zákona došlo k závažným vadám legislatívneho procesu, ktorých intenzita zakladá dôvod na vyslovenie jeho nesúladu ako celku s ústavnými princípmi a ústavnými hodnotami, ktoré tvoria súčasť materiálneho jadra slovenskej ústavy.

IV.11. Vyjadrenia odbornej verejnosti:

181.

Ústavný súd sa oboznámil aj s viacerými vyjadreniami odbornej verejnosti, ktoré mu boli v priebehu konania doručené v súlade s § 105 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Na tieto vyjadrenia ústavný súd prihliadol v rozsahu, ktorý vyplýva z textu odôvodnenia nálezu.

IV.12. Replika skupiny poslancov 1:

182.

Skupina poslancov 1 vo svojej replike uvádza, že sa plne stotožňuje s argumentáciou Katedry ústavného práva a správneho práva PF UPJŠ v súvislosti so závažnými vadami legislatívneho procesu ústavnoprávnej intenzity. Podľa ich názoru hrozí, že výnimočné opatrenia v podobe skráteného legislatívneho konania a reštriktívneho obmedzenia parlamentnej diskusie sa stanú akceptovanými pravidlami normotvorby aj pri rozsiahlych úpravách kódexového typu, čo podľa nich vyvoláva pochybnosti o ďalšom smerovaní právneho štátu v Slovenskej republike.

183.

V zhode s odporúčaním Katedry ústavného práva a správneho práva PF UPJŠ žiadajú o vyjadrenie Rady pre rozpočtovú zodpovednosť z dôvodu nemožnosti predvídať dopady aplikácie napadnutého zákona v dôsledku vád legislatívneho procesu. Skupina poslancov 1 poukazuje na komunikáciu Európskej komisie, ktorá žiadala Slovenskú republiku o riadny legislatívny proces, kým sa neuskutočnia štandardné odborné konzultácie k otázke konformity právnej úpravy s európskym právom, čo však bolo zo slovenskej strany hrubo prehliadnuté.

184.

Dopad zmien v trestnej politike štátu je podľa skupiny poslancov 1 neznámy s ohľadom na nepredvídateľnosť rozsiahleho kumulatívneho dopadu jednotlivých zmien. V tejto súvislosti poukázali na vyjadrenie verejného ochrancu práv, ktorý upozornil na problematickú kombináciu zvyšovania výšky škôd, znižovania trestných sadzieb a skracovania premlčacích dôb, čo neprípustne zasahuje do princípov materiálneho právneho štátu a nie je v súlade s označenými referenčnými normami ústavy, dohovoru a charty.

185.

Vzhľadom na zásadné námietky Európskej komisie voči napadnutému zákonu z pohľadu jeho súladu s právom Európskej únie dospela skupina poslancov 1 k záveru, že by mali byť predmetom prejudiciálneho konania na Súdnom dvore, ktoré by predchádzalo rozhodnutiu ústavného súdu vo veci samej. Základ tejto argumentácie pramení z čl. 325 zmluvy o fungovaní EÚ, ktorá má ako medzinárodná zmluva prednosť pred zákonom. Poukazujú na skutočnosť, že Európska komisia okrem už uvedeného viackrát uvádzala pochybnosti o rozpore s európskym právom v nadväznosti na zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry, ako aj na nedostatočnú úroveň trestného postihu korupčných podvodov. Podľa názoru skupiny poslancov 1 je nanajvýš vhodné a v rámci testu proporcionality žiaduce, aby Súdny dvor posúdil napádaný zákon s európskym právom. V prípade, ak by ústavný súd potvrdil súlad napádanej právnej úpravy s ústavou a táto by bola dodatočne európskymi orgánmi posúdená ako nekonformná s právom Európskej únie, vystavil by Slovenskú republiku riziku negatívnych následkov spojených s takýmto rozhodnutím.

186.

V súvislosti s rušením špeciálnej prokuratúry skupina poslancov 1 konštatuje, že otázka organizácie justície je vecou národného práva, ale Súdny dvor vo svojich rozsudkoch zdôraznil, že hoci organizácia súdnictva v členských štátoch patrí do právomoci týchto štátov, pri výkone tejto právomoci sú členské štáty povinné dodržiavať povinnosti, ktoré im vyplývajú z práva Európskej únie (napr. C-430/21). Obdobne opakovane Súdny dvor posudzoval aj otázky organizácie prokuratúry a potvrdil, že organizácia prokuratúry patrí do organizácie súdnictva, a teda Súdny dvor môže posudzovať aj túto otázku (napr. C-83/19).

187.

Skupina poslancov 1 napokon uvádza, že účelom čl. 325 ods. 2 zmluvy o fungovaní EÚ je nastavenie prísnej ochrany európskych peňazí, vychádzajúc z predpokladu, že členský štát Európskej únie si vlastné finančné prostriedky bude chrániť prísne, a preto je namieste otázka pre Súdny dvor, či nastavenie nízkej úrovne ochrany slovenských peňazí neznamená vlastne porušenie uvedeného záväzku, pokiaľ toto so sebou zároveň prináša nízku úroveň ochrany finančných prostriedkov Európskej únie.

188.

V závere skupina poslancov 1 navrhuje konkrétne znenie prejudiciálnych otázok:

Je v súlade s čl. 325 ods. 1 zmluvy o fungovaní EÚ, ak dôjde k zrušeniu úradu špeciálnej prokuratúry bez náhrady, teda bez určenia či zriadenia inej zložky špecializovanej prokuratúry na boj s finančnými podvodmi, korupciou a organizovaným zločinom z pohľadu rýchlosti a efektívnosti trestných stíhaní?

Je v súlade s čl. 325 ods. 1 zmluvy o fungovaní EÚ s perspektívami v smernici Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1371 z 5. júla 2017 o boji proti podvodom, ktoré poškodzujú finančné záujmy Únie, prostredníctvom trestného práva nové nastavenie trestnej politiky zamerané na rapídne zníženie trestných sadzieb a skrátenie premlčacích dôb trestného postihu, a to najmä za finančné podvody a korupciu?

*Je v súlade s čl. 325 ods. 2 zmluvy o fungovaní EÚ také nastavenie trestného postihu za finančné podvody, korupciu a organizovaný zločin, ktoré nekorešponduje s normou nastavenou právnymi úpravami členských štátov Európskej únie, resp. je hlbokou subnormou? *

IV.13. Replika skupiny poslancov 2:

189.

Skupina poslancov 2 v replike tvrdí, že vláde ani národnej rade sa v ich stanoviskách nepodarilo preukázať splnenie podmienok na prijatie napadnutého zákona v skrátenom legislatívnom konaní. Nepopierajú, že je to národná rada, ktorá formálne disponuje právomocou rozhodnúť o splnení podmienok na skrátené legislatívne konanie, avšak tieto musia byť hodnotené reštriktívne.

190.

K vládou tvrdenému splneniu materiálnej podmienky, ktorou je reálnosť, priamosť a bezprostrednosť hrozby vyplývajúcej z mimoriadnej okolnosti, skupina poslancov 2 uvádza, že tento deformovaný prístup vlády ignoruje samotnú podstatu skráteného legislatívneho konania, ktorou je, že má slúžiť na odvrátenie bezprostrednej hrozby, t. j. ktorá je vo veľkej časovej blízkosti. Ak totiž hrozba existuje, ale nie je bezprostredná, nie je potrebné a už vôbec nie žiaduce použiť inštitút skráteného legislatívneho konania, pretože existuje dostatočný časový priestor na uskutočnenie riadneho legislatívneho konania na odvrátenie tejto hrozby. Ak by sa uznal výklad bezprostrednosti, ktorý ponúkla vláda, tak by sa v skrátenom legislatívnom konaní mohlo konať o akomkoľvek zákone bez ohľadu na to, ako ďaleko v budúcnosti je hrozba, na ktorú daný zákon reaguje.

191.

K mimoriadnej okolnosti pre skrátené legislatívne konanie spočívajúcej v hrozbe konania o porušení práva Európskej únie skupina poslancov 2 uviedla, že vláda sa obmedzila iba na všeobecné konštatovanie, pričom ani vláda nevníma hrozbu finančných sankcií zo strany Európskej únie ako priamu a bezprostrednú. Ak by však aj tento dôvod podmienky na skrátené legislatívne konanie napĺňal, mohol by sa týkať výlučne len tých častí zákona, ktorými sa transponujú dotknuté smernice, čo je absolútne marginálna časť celého napadnutého zákona.

192.

Vo vzťahu k tvrdeniu vlády, že ustanovenia napadnutého zákona bránia začatiu konania pred Súdnym dvorom proti Slovenskej republike pre neprimeranosť trestov, argumentujúc rozsudkom Súdneho dvora z 19. 10. 2023 vo veci C-655/21, skupina poslancov 2 uvádza, že tento dôvod, ktorý má byť dôvodom na skrátené legislatívne konanie vo vzťahu k ustanoveniam o znižovaní trestov, reaguje na absolútne hypotetickú možnosť, pričom absolútne nič nenasvedčuje tomu, že by takáto situácia v blízkej či vzdialenej budúcnosti mala nastať.

193.

K vládou uvádzaným rozsudkom ESĽP na podporu skráteného legislatívneho konania (Adamčo proti Slovenskej republike, Vasaráb a Paulus proti Slovenskej republike a Mucha proti Slovenskej republike) poslanci konštatujú, že závery ESĽP nesvedčia o nutnosti urýchlenej zmeny právnej úpravy, ale práve naopak, svedčia o nutnosti vykonať odborné a komplexné posúdenie právnej úpravy inštitútu spolupracujúceho obvineného. Takisto tvrdia, že hrozba zásahov do základných ľudských práv prameniaca z rozhodnutí ESĽP je čisto hypotetická, založená na ničím nepodložených domnienkach vládnych predstaviteľov.

194.

K mimoriadnej okolnosti spočívajúcej podľa vlády v „inštitucionálnej vojne“ medzi generálnou prokuratúrou a úradom špeciálnej prokuratúry skupina poslancov 2 uvádza, že v skutočnosti predstavujú len subjektívne názory jednotlivcov (niektorých trestne stíhaných práve špeciálnymi prokurátormi), prípadne určitých skupín na činnosť orgánov činných v trestnom konaní a ich fungovanie.

195.

Skupina poslancov 2 sa ďalej vyjadrila k argumentácii vlády spočívajúcej v tom, že nenastalo tzv. valcovanie opozície pri prijímaní napadnutého zákona, opierajúc sa o závery rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 13/2022. Vláda tvrdí, že k skráteniu rozpravy určením času v prvom a druhom čítaní a k silovému uzavretiu rozpravy v treťom čítaní pristúpili koaliční poslanci preto, lebo opoziční poslanci nemali záujem viesť vecnú debatu o obsahu napadnutého zákona a správali sa obštrukčne, čím znemožnili funkčnosť parlamentu. V stanovisku vlády nie je uvedený jediný konkrétny príklad, ktorý by preukazoval obštrukčné správanie opozičných poslancov pri rokovaní o napadnutom zákone či nefunkčnosť parlamentu. Nie je podstatné, že formálne bolo skrátenie rozpravy a uzatvorenie rozpravy v súlade so zákonom. Vystúpenie opozičných poslancov v treťom čítaní reagovalo na skrátenie premlčacej doby pri násilných trestných činoch, ktoré nebolo prediskutované skôr práve z dôvodu nedostatočného času na preštudovanie návrhu napadnutého zákona a následne absolútne nedostatočného času na rozpravu v prvom a druhom čítaní z dôvodu jej silového obmedzenia koaličnými poslancami, čo vyhodnotili koaliční poslanci ako obštrukciu, ktorá znemožnila fungovanie parlamentu, a z toho dôvodu rozhodli o uzavretí rozpravy. Toto samo osebe podľa poslancov najlepšie preukazuje, že skutočne k žiadnym obštrukciám a nefunkčnosti parlamentu nedošlo a inštitúty určenia času na rozpravu a uzavretie rozpravy boli zneužité len na zabránenie diskusie a na umlčanie opozície. Navyše koaliční poslanci 28. februára 2024 schválili ďalšiu novelu Trestného zákona, ktorá znegovala skrátenie premlčacej doby pri násilných trestných činoch prijaté napadnutým zákonom, teda spravili presne to, čo navrhovali opoziční politici už 8. februára 2024.

196.

K tvrdeniu vlády o obmedzení pre všetkých opozičných poslancov na 15 minút v rámci rozpravy k pozmeňujúcemu návrhu poslanca Tibora Gašpara s odôvodnením, že ide o rozumný čas, skupina poslancov 2 uviedla, že toto časové obmedzenie je nedostatočné už len s ohľadom na materiál v rozsahu 12 strán a 48 novelizačných bodov. V tomto smere argumentujú rozhodnutím českého ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 30/23, v ktorom za dostatočnú a vyčerpávajúcu diskusiu bola považovaná diskusia trvajúca 12 dní (z toho 5 v pléne) o návrhu zákona, ktorý obsahoval 3 ustanovenia a nebol nijako zvlášť zložitý.

197.

Vo vzťahu k argumentu vlády, že konala v súlade so zákonom o rokovacom poriadku, skupina poslancov 2 uviedla, že nerozporovala dodržanie zákonom stanoveného postupu vlády pri určení času na rozpravu a následnom silovom okamžitom uzavretí rozpravy. Avšak použitím týchto inštitútov v danom čase a v danej situácii nebol splnený test proporcionality pomerujúci (neexistujúci) legitímny dôvod na jednej strane a obmedzené ústavné práva a ústavou garantované princípy na druhej strane, čím došlo k zásahu do ústavou chránených princípov právneho a demokratického štátu, do práv parlamentnej opozície, ako aj do práva verejnosti na verejný a transparentný výkon verejnej moci. Takéto zjavné zneužitie zákona potom musí byť odmietnuté ako rozporné s ústavou napriek tomu, že formálne zákon porušený nemusel byť. Táto zákonná úprava je totiž prostriedkom ultima ratio. Takýmto legitímnym dôvodom je podľa už citovaného rozhodnutia českého ústavného súdu sp. zn. Pl. ÚS 30/23 napríklad niekoľko týždňov či dokonca mesiacov trvajúca obštrukcia, ktorá paralyzuje funkciu parlamentu.

198.

Za absurdný považujú poslanci aj argument, že nemohlo dôjsť k valcovaniu opozície, pretože „ide o najdlhšie diskutovaný návrh zákona v skrátenom legislatívnom konaní“. Okrem toho, že (pravdepodobne) ide o najdlhšie diskutovaný návrh zákona v skrátenom legislatívnom konaní, ide aj o bezpochyby najrozsiahlejší návrh zákona, ktorý bol prerokovaný v skrátenom legislatívnom konaní. V tejto súvislosti skupina poslancov 2 apeluje na ústavný súd, aby zobral do úvahy aj nebezpečný precedens, ktorý sa vytvorí v prípade, ak napadnutý zákon nebude vyhlásený za protiústavný z dôvodu zjavného nesplnenia podmienok na jeho prijatie v skrátenom legislatívnom konaní. Takýmto rozhodnutím by sa stala zákonná úprava legislatívneho konania bezzubou v tom zmysle, že táto, ale aj akákoľvek budúca vládna koalícia bude môcť schváliť akýkoľvek zákon v skrátenom legislatívnom konaní bez ohľadu na to, či naň sú alebo nie sú splnené podmienky, a to len preto, lebo disponuje väčšinou, čím by došlo k rezignovaniu na princíp legality premietajúci sa do zákonného postupu pri tvorbe a prijímaní právnych predpisov.

199.

V procese prijímania napadnutého zákona boli prítomné aj ďalšie konkrétne skutočnosti, ktoré spôsobujú rozpor procesu jeho prijímania s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy. Konkrétne ide o (i) zjavné zneužitie inštitútu skráteného legislatívneho konania, na ktoré neboli ani marginálne splnené zákonné podmienky; (ii) absolútny nedostatok informácií, podkladov, štúdií, analýz vplyvov a dôsledkov napadnutého zákona; (iii) absolútne vylúčenie odbornej verejnosti a relevantných inštitúcií z procesu prípravy takej zásadnej reformy trestného práva, aká sa na Slovensku neudiala už 20 rokov; (iv) konflikt záujmov trestne stíhaných poslancov národnej rady, ktorým napadnutý zákon priamo zlepšuje ich procesné postavenie a značne znižuje závažnosť potenciálneho trestu; a (v) obsah napadnutého zákona.

200.

Rozpor procesu prijímania napadnutého zákona s ústavou z dôvodu chýbajúcej odbornej diskusie spočíva najmä v tom, že v procese prípravy napadnutého zákona (i) nebola zverejnená predbežná informácia, ktorá by umožnila verejnosti vyjadriť sa k návrhu zákona a ovplyvniť jeho obsah; (ii) neprebehlo pripomienkové konanie, ktoré by umožnilo dotknutým subjektom vyjadriť sa k zásadnej reforme trestného práva a ovplyvniť jeho obsah; (iii) neprebehlo prerokovanie zákona na legislatívnej rade vlády a (iv) neboli predložené žiadne odborné štúdie či analýzy, ktoré by jednotlivé zásadné zmeny vysvetľovali a odôvodňovali (napr. konkrétne výšky škôd, konkrétne trestné sadzby konkrétne dĺžky premlčacej doby).

201.

Po predložení napadnutého zákona do národnej rady nebol zákon adekvátne prerokovaný výbormi národnej rady, pretože to koaliční poslanci neumožnili opozičným poslancom a nebol adekvátne prerokovaný ani v pléne národnej rady, keďže bola zásadným spôsobom obmedzená a napokon silovo uzavretá rozprava vo všetkých troch čítaniach.

202.

Problémová je aj netransparentnosť prípravy napadnutého zákona, pretože namiesto toho, aby bol vypracovaný štandardným postupom štandardnými útvarmi na to určenými a následne predložený do štandardného pripomienkového konania, ministerstvo zriadilo podľa neznámeho a absolútne netransparentného kľúča tzv. kolégium odborníkov, ktorého súčasťou boli osoby spriaznené s vládou a osoby z vybraných inštitúcií.

203.

Skutočnosťou, ktorá spôsobuje ústavnoprávnu relevanciu nedodržania zákonných pravidiel legislatívneho procesu v procese prijímania napadnutého zákona, je aj jeho samotný obsah. Pri hodnotení obsahu nejde len o to, či je tento ústavne problematický, ale napríklad aj o to, akú kvalitu dosahuje alebo či obsahuje komplexnú právnu úpravu, ktorá myslí na všetky logicky predvídateľné situácie a nenecháva tak zbytočne priestor pre situácie právnej neistoty. Skupina poslancov 2 v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 48/03 alebo PL. ÚS 29/05, v ktorom konštatoval, že nerešpektovanie pravidiel legislatívneho procesu môže mať nezanedbateľný vplyv na celkovú kvalitu schváleného zákona.

204.

Ku komplexnosti napadnutého zákona skupina poslancov 2 uvádza, že Trestný zákon obsahuje 440 paragrafov a Trestný poriadok 569 paragrafov. Mnohé z týchto paragrafov na seba nadväzujú, odkazujú či iným spôsobom reagujú. Pokiaľ sa teda mení jedno zákonné ustanovenie, je potrebné prejsť všetky ostatné ustanovenia a zistiť, či zmena jedného ustanovenia nevyvoláva problém pri iných ustanoveniach, prípadne či nie je potrebné v iných zákonných ustanoveniach na túto zmenu reagovať.

205.

O nedostatočnej kvalite a komplexnosti napadnutého zákona svedčí aj množstvo problémových praktických situácií, ktoré v dôsledku prijatých zmien vzniknú v trestnom procese a na ktoré napadnutý zákon nijako nereaguje. Tieto situácie vzniknú najmä z dôvodu toho, že množstvo trestných činov sa prepadne z kategórie zločinov na prečiny a z obzvlášť závažných zločinov na zločiny, resp. dokonca v niektorých prípadoch až prečiny. Trestný poriadok totiž použiteľnosť mnohých inštitútov v trestnom procese viaže práve na kategóriu zločinu či obzvlášť závažného zločinu a v prípade prečinov ich použitie neumožňuje alebo obmedzuje.

206.

Skupina poslancov 2 sa vzhľadom na uvedené stotožňuje s názorom Katedry ústavného práva a správneho práva PF UPJŠ, že príprava vládneho návrhu zákona bola prejavom kabinetnej legislatívy, ktorej skutoční autori dodnes nie sú známi, a predstavuje závažné porušenie transparentnosti a demokratických zásad legislatívneho procesu.

207.

Navrhovatelia sa domnievajú, že porušenie zákonných pravidiel legislatívneho procesu nadobúda ústavnoprávnu intenzitu, pretože došlo k zásahu do (i) princípu legality, keď zákonodarca zásadným spôsobom porušil zákonné ustanovenia týkajúce sa podmienok skráteného legislatívneho konania, ako aj legislatívneho procesu ako takého; (ii) princípu transparentnosti a verejnej kontrolovateľnosti výkonu verejnej moci, keď napadnutý zákon bol vytvorený za zatvorenými dverami neznámym autorom na základe neexistujúcich odborných analýz či štúdií bez toho, aby boli dôsledne posúdené a vyhodnotené vplyvy a dôsledky navrhovanej úpravy bez riadneho pripomienkového konania, pričom bola značne obmedzená rozprava pri všetkých troch čítaniach v parlamente; (iii) princípu zákazu svojvôle a zákazu zneužitia moci a princípu ochrany práv opozičných poslancov a (iv) princípu právnej istoty vzhľadom na mimoriadne komplexné a rozsiahle zmeny v trestnej politike štátu bez akejkoľvek primeranej legisvakačnej doby bez zohľadnenia dopadov týchto zmien v trestnej politike na adresátov právnych noriem (či už ide o orgány činné v trestnom konaní, súdy, stíhané osoby či poškodených).

208.

Skupina poslancov 2 považuje za nesprávny postup väčšiny subjektov, ktorí sa vyjadrovali k jednotlivým ustanoveniam čl. I napadnutého zákona bez zohľadnenia vzájomného pôsobenia. Naopak, práve kombinácia (synergický efekt) najzásadnejších zmien v Trestnom zákone (mimoriadne zvýšenie hraníc škôd, významné zníženie trestných sadzieb a podstatné zníženie premlčacích dôb) spolu s ďalšími zmenami, ktoré sú výlučne v prospech páchateľov, a následky a dopady, ktoré budú mať tieto závažné zmeny aj na ďalšie ustanovenia a inštitúty Trestného zákona a Trestného poriadku, spôsobujú ústavnú neudržateľnosť a narážajú na ústavnoprávne limity.

209.

Za najzávažnejší problém novely Trestného zákona považujú neproporcionálne a niekoľkonásobné zvýšenie hraníc škôd, ktoré spôsobí prekvalifikovanie skutkov do nižších skutkových podstát. Bude to aj v prípade skutočne vysokých škôd, keď napríklad škoda vo výške až 250 000 eur (dosiaľ kvalifikovaná ako škoda veľkého rozsahu v posledných odsekoch s najvyššou trestnou sadzbou) sa podľa napadnutého zákona bude považovať už len za väčšiu škodu, ktorá je väčšinou kvalifikačným znakom v druhých odsekoch skutkových podstát s pomerne nízkymi trestnými sadzbami. Dotkne sa nielen majetkových a korupčných trestných činov, ale aj tých násilných, pretože spôsobenie škody, získanie prospechu či rozsah činu alebo hodnota veci je totiž znakom, resp. kvalifikovaným znakom mnohých iných skutkových podstát trestných činov [napr. lúpež podľa § 188 ods. 2 písm. b), ods. 3 písm. b), ods. 4 písm. a) Trestného zákona, vydieranie podľa § 189 ods. 2 písm. d), ods. 3 písm. b) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona, obchodovanie s ľuďmi podľa § 179 ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. a) a ods. 5 písm. a) Trestného zákona].

210.

Najväčším problémom je podľa poslancov určenie výšky škôd podľa svojvôle zákonodarcu, pričom nekorešpondujú s ekonomickou a so sociálnou situáciou obyvateľov Slovenskej republiky. Vláda ani zákonodarca neuviedli, prečo považujú výšky škôd za primerané. Zároveň poslanci predložili komparáciu navrhovaných hraníc výšky škôd s českou právnou úpravou, z ktorej vyplýva, že prevyšujú českú právnu úpravu v prípade dolnej hranice väčšej škody takmer 5-násobne, dolnej hranice značnej škody viac než 6-násobne a v prípade škody veľkého rozsahu je navrhovaná dolná hranica vyššia o viac než jednu tretinu.

	Nepatrná škoda	Malá škoda	Väčšia škoda	Značná škoda	Škoda veľkého rozsahu
Čl. I bod 64 napadnutého zákona		700 eur	20 000 eur	250 000 eur	650 000 eur
§ 138 ods. 1 českého Trestného zákonníka	10 000 Kč 407 eur	50 000 Kč 2 034 eur	100 000 Kč4 069 eur	1 000 000 Kč40 688 eur	10 000 000 Kč406 884 eur

211.

Vo vzťahu k zníženiu trestných sadzieb majetkových, hospodárskych a korupčných trestných činov poslanci uviedli, že toto zníženie v nadväznosti na mimoriadne zvýšené hranice škôd spôsobilo, že maximálna trestná sadzba s hornou hranicou 10 rokov predpokladá škodu (prospech, hodnotu veci či rozsah činu) prevyšujúcu sumu 650 000 eur, ktorá sa v praxi takmer nevyskytuje. Zahraničné trestné sadzby, s ktorými niektoré subjekty porovnávali navrhovanú právnu úpravu, však nepochybne nepredpokladajú a nepodmieňujú naplnenie maximálnej trestnej sadzby spôsobením takejto mimoriadne vysokej škody. Uvedené spôsobuje, že v skutočnosti za ekonomické trestné činy, za ktoré je v okolitých štátoch možné uložiť trest až do 10 rokov, tzn. je tu možná náležitá individualizácia trestu vzhľadom na závažnosť trestného činu a výšku spôsobenej škody, podľa napadnutého zákona bude aj pri spôsobení mimoriadne závažnej vysokej škody možné uložiť trest v podstatnej nižšom rozpätí trestnej sadzby. Takéto trestné sadzby vylučujú individualizáciu trestu, a teda nemajú ani legitímny cieľ.

212.

Poslanci v tejto súvislosti uvádzajú na s. 24 vyjadrenia konkrétne príklady, keď trestné činy, kde výška škody dosahuje sumu 650 000 eur, resp. sumu 250 000 eur, sa stanú prečinmi, za ktoré je trestná sadzba rádovo nižšia oproti súčasnej právnej úprave. Dramatickým, neúmerným poklesom trestných sadzieb sa vyznačujú aj navrhované trestné sadzby korupčných trestných činov. Za prijatie, vyžiadanie či sľúbenie si úplatku do sumy 250 000 eur je určená trestná sadzba 0 až 4 roky a pôjde o prečin. Za podplácanie do sumy 250 000 eur je trestná sadzba určená na 0 až 1 rok a rovnako pôjde o prečin.

213.

Pokiaľ ide o zníženie premlčacích dôb, skupina poslancov 2 súhlasí s PF TU, že v kontexte zníženia trestných sadzieb a zvýšenia hraníc škôd pôjde o faktickú amnestiu a dôjde k porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ústavy. Nesúhlasí s argumentom vlády, že poškodení budú mať možnosť domáhať sa náhrady škody v civilnom sporovom konaní, a v plnom rozsahu odkazuje na vyjadrenie verejného ochrancu práv, ktorý vysvetlil, prečo je alternatívne vymáhanie škody výlučne prostredníctvom civilného sporového konania nedostatočnou alternatívou k trestnoprávnemu postihu, keď sa ťarcha preukázania zodpovednosti obvineného za spôsobenú škodu (skutok) presúva výlučne len na poškodeného. V tejto súvislosti skupina poslancov 2 napríklad uvádza konkrétne zmeny premlčacích dôb pri konkrétnych trestných činoch.

214.

Skupina poslancov 2 ďalej upozorňuje, že zníženie trestných sadzieb v nadväznosti na mimoriadne zvýšenie hraníc škôd spôsobí prekvalifikáciu trestných činov, čo bude mať významné dopady na trestnosť a odhaľovanie vyšetrovacej trestnej činnosti. Ide o nemožnosť postihovať štádium prípravy mnohých závažných až mimoriadne závažných skutkov v rámci majetkovej, hospodárskej a korupčnej trestnej činnosti, ako aj zánik trestnosti v prebiehajúcich konaniach. Významne ovplyvnený bude aj rozsah vyšetrovania, keďže o prečinoch sa vedie skrátené vyšetrovanie (§ 202 Trestného poriadku) a obmedzené bude aj využívanie informačno-technických prostriedkov a prostriedkov operatívno-pátracej činnosti. Pri mnohých závažných až mimoriadne závažných majetkových, hospodárskych a korupčných trestných činoch sa podstatne zníži celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom, keďže pri prečinoch je táto celková lehota obmedzená 12 mesiacmi, z čoho 7 mesiacov pripadá na prípravné konanie (§ 76 ods. 6 a 7 Trestného poriadku). V prebiehajúcich trestných stíhaniach budú väzobne stíhaní obvinení z tohto dôvodu prepustení z väzby. V neposlednom rade nebude možné postihovať trestný čin neoznámenia trestného činu a neprekazenia trestného činu v prípade ekonomických a korupčných trestných činov. To znamená, že neoznámenie závažných trestných činov s mimoriadne vysokou škodou nebude trestné, ako napríklad neoznámenie krádeže, podvodu, sprenevery či legalizácie príjmu z trestnej činnosti do sumy 650 000 eur (vrátane).

215.

Vo vzťahu k najdôležitejším navrhovaným zmenám v Trestnom poriadku skupina poslancov 2 súhlasí s väčšinou subjektov poskytujúcich stanovisko. V súvislosti s podaním dovolania v prípade právoplatne schválených dohôd o vine a treste ministrom a k porušeniu zákazu retroaktivity v neprospech obvinených zastáva názor, že ide o zásah do právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní osôb, s ktorými bola uzatvorená dohoda o vine a treste. Zdôraznila, že (i) nová úprava zmarí legitímne očakávania obvinených, ktorí uzatvorili dohodu o vine a treste pred účinnosťou napadnutého zákona; (ii) nový stav ponecháva obvineného v neistote dlhší čas v otázke možného „otvorenia“ už schválenej dohody o vine a treste aj v jeho neprospech, a preto nová úprava nie je pre páchateľa priaznivejšia (čo by jediné mohlo predstavovať výnimku zo zákazu retroaktivity); (iii) minister nie je stranou v konaní o dohode o vine a treste, a teda mimoriadny opravný prostriedok vychádza z prostredia, ktoré je pomerne vzdialené od pôvodných strán konania; (iv) predmetom prieskumu má byť primeranosť a spravodlivosť schválenej dohody o vine a treste, čo už je predmetom prieskumu súdu schvaľujúceho dohodu o vine a treste. Zároveň poukazujú na zmenu v lehotách na podanie mimoriadneho opravného prostriedku z 3 mesiacov na 3 roky, čo významne zasahuje do práv obvineného, ktorý uzatvoril dohodu o vine a treste.

216.

K problematike zásahu do práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na rovnosť strán pripustením použitia nezákonne získaných dôkazov v trestnom konaní výlučne v prospech obvineného poslanci argumentujú rozhodnutiami ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 12/2019 a č. k. PL. ÚS 23/05-25. V prípade zistenia neústavnosti má ústavný súd dve možnosti – buď bude neústavnosť riešiť derogáciou protiústavného predpisu, alebo záväzným ústavne konformným výkladom. Na tento účel ústavný súd skúma, či je doslovný výklad protiústavný a či napadnuté ustanovenie umožňuje rôzne interpretácie – a teda či znesie ústavne konformný výklad. Zo znenia napadnutého ustanovenia (čl. II body 38 a 39) je zrejmé, že doslovný výklad nepripúšťa rôzne interpretácie. Predmetné ustanovenie totiž explicitne uvádza, že dôkaz získaný nezákonným spôsobom môžu orgány činné v trestnom konaní alebo súd použiť ako dôkaz v trestnom konaní iba v prospech obvineného. Skupine poslancov 2 preto nie je jasné, ako inak by ústavne konformným spôsobom mohlo byť predmetné ustanovenie vykladané.

217.

K otázke porušenia práva na zákonného sudcu poslanci opakujú, že odňatie vecí ich zákonným sudcom (senátom) v dôsledku plošného zníženia trestných sadzieb predstavuje zásadné legislatívne opomenutie zákonodarcu, ktoré je nesúladné s čl. 48 ods. 1 ústavy. Ak by ústavný súd dospel k opačnému názoru, je na mieste, aby poskytol záväzný výklad napadnutého zákona tak, aby bolo zachované právo strán trestného konania na zákonného sudcu.

218.

Skupina poslancov 2 namieta prekročenie ústavného splnomocnenia podľa čl. 17 ods. 6 ústavy, keď pre špecifický subjekt definovaný v čl. 17 ods. 3 a 4 ústavy (zadržaného obvineného) národná rada stanovila režim zaobchádzania odlišný od toho, ktorý predpokladá ústava.

219.

Podľa poslancov neobstojí argument, že zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry nemá ústavnoprávny rozmer. Tvrdia, že odovzdávanie agendy nebolo ani napriek interným predpisom generálneho prokurátora také hladké z dôvodu neumožnenia prístupu špeciálnym prokurátorom k spisom, ktorým bola udelená výnimka na základe príkazu generálneho prokurátora č. 10/2024 podľa § 51 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“). Tým dochádzalo k prieťahom v trestných veciach, konkrétne k zmeškaniu procesných úkonov a nedostatočnej príprave na termíny hlavných pojednávaní.

220.

V druhom rade zrušením úradu špeciálnej prokuratúry dochádza k porušeniu medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky vo vzťahu k boji proti korupcii. Poslanci v tomto smere upozornili na návrh smernice Európskeho parlamentu a Rady o boji proti korupcii predložený v máji 2023 Európskou komisiou, na základe ktorého je možné legitímne očakávať prijatie záväzku členských štátov o zriadení špecializovaných útvarov alebo orgánov na potláčanie korupcie. Po zrušení úradu špeciálnej prokuratúry síce bolo vytvorené oddelenie závažnej kriminality generálnej prokuratúry, avšak len interným predpisom generálneho prokurátora č. 11/2024. V súlade s navrhovanou smernicou však bude potrebné prijať všeobecne záväzný právny predpis, ktorým (interný) príkaz generálneho prokurátora jednoznačne nie je. Na podporu týchto tvrdení sa skupina poslancov 2 odvoláva na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08, v ktorom potvrdil existenciu medzinárodnoprávneho záväzku Slovenskej republiky zriadiť špecializované inštitúcie pre boj proti korupcii.

V. K námietkam týkajúcim sa legislatívneho procesu prijímania napadnutého zákona a rozporu tohto procesu s ústavou:

V.1. Priebeh legislatívneho procesu v národnej rade

221.

Dňa 8. februára 2024 o 20.26 h národná rada prijala napadnutý zákon, ktorý bol vyhlásený spôsobom ustanoveným zákonom v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej len „zbierka zákonov“) 11. marca 2024 pod č. 40/2024. Na úvod považuje ústavný súd za vhodné chronologicky zrekapitulovať priebeh legislatívneho procesu v národnej rade:

• 6. december 2023

222.

Dňa 6. decembra 2023 vláda doručila národnej rade (a) návrh vlády na skrátené legislatívne konanie o vládnom návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (parlamentná tlač 105), a (b) vládny návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (parlamentná tlač 106).

223.

K napadnutému zákonu sa neuskutočnilo medzirezortné pripomienkové konanie podľa § 10 zákona o tvorbe právnych predpisov a zverejnená nebola ani predbežná informácia (§ 9 zákona o tvorbe právnych predpisov), a to s ohľadom na to, že sa o napadnutom zákone konalo v skrátenom legislatívnom konaní (dôvody na neuplatnenie § 8 až § 10 zákona o tvorbe právnych predpisov sú podľa § 27 zákona o tvorbe právnych predpisov zhodné s dôvodmi na skrátené legislatívne konanie podľa § 89 zákona o rokovacom poriadku). K návrhu zákona nebol vypracovaný legislatívny zámer a návrh napadnutého zákona nebol prerokovaný v legislatívnej rade vlády.

224.

Z návrhu vlády na skrátené legislatívne konanie o vládnom návrhu napadnutého zákona vyplývajú nasledujúce dôvody, ktorými vláda zdôvodnila mimoriadne okolnosti, pre ktoré bolo podľa vlády potrebné prijať napadnutý zákon v skrátenom legislatívnom konaní:

• v prvom rade vláda argumentuje konaniami o porušení povinností vyplývajúcich z práva Európskej únie. Konkrétne ide o tieto konania:

a)

konanie o porušení INFR(2019)2135 pre nesprávnu transpozíciu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV (konanie začaté 25. júla 2019);

b)

konanie o porušení INFR(2021)2240 pre neúplnú a nesprávnu transpozíciu rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (konanie začaté 2. decembra 2021);

c)

konanie o porušení INFR(2021)2268 pre nesprávnu transpozíciu niektorých ustanovení smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1371 z 5. júla 2017 o boji proti podvodom, ktoré poškodzujú finančné záujmy Únie, prostredníctvom trestného práva a súvisiace porušenie čl. 325 ods. 2 zmluvy o fungovaní EÚ (konanie začaté 9. februára 2022);

d)

konanie o porušení INFR(2023)2008 pre nesprávnu transpozíciu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody (konanie začaté 1. júna 2023);

e)

konanie o porušení INFR(2023)2108 pre neúplnú transpozíciu smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/800 z 11. mája 2016 o procesných zárukách pre deti, ktoré sú podozrivými alebo obvinenými osobami v trestnom konaní (konanie začaté 18. októbra 2023).

225.

Podľa vlády je potrebné pristúpiť k okamžitému riešeniu výhrad Európskej komisie, inak sa Slovenská republika vystavuje riziku súdneho konania, s ktorým sú bezprostredne späté finančné sankcie;

• napokon vláda vníma možné ohrozenie bezpečnosti štátu z dôvodu de facto inštitucionálnej vojny medzi generálnou prokuratúrou a úradom špeciálnej prokuratúry.

• 8. december 2023

226.

Dňa 8. decembra 2023 o 8.00 h sa konala schôdza ústavnoprávneho výboru, ktorá bola 7. decembra 2023 prerušená z dôvodu konania hodiny otázok. Predseda ústavnoprávneho výboru schôdzu ukončil o 9.00 h, pretože začínal rokovací deň schôdze národnej rady. Počas rokovania v rozprave vystúpili traja opoziční poslanci – členovia ústavnoprávneho výboru a jedna nečlenka tohto výboru.

227.

Návrh vlády na skrátené legislatívne konanie bol zaradený ako nový bod do programu 6. schôdze národnej rady na základe hlasovania o jednotlivých návrhoch o 11.00 h. O procedurálnom návrhu opozičných poslancov na nezaradenie tlače 105 do programu 6. schôdze národnej rady sa nehlasovalo s ohľadom na konštatovanie predsedu národnej rady, že tlač 105 už bola zaradená do schôdze národnej rady.

• 22. december 2023

228.

Minister spravodlivosti v mene vlády predniesol návrh na skrátené legislatívne konanie v pléne národnej rady a následne bolo rokovanie prerušené až do 8. januára 2024. Do tejto rozpravy sa prihlásilo celkom 59 poslancov (len z opozičných poslaneckých klubov) a traja poslanci za poslanecké kluby SLOVENSKO, Progresívne Slovensko a Sloboda a Solidarita.

• 8. január 2024 – 25. január 2024

229.

Rozprava ku skrátenému legislatívnemu konaniu pokračovala od 8. januára 2024 od 9.00 h. Vedená bola v pondelky až štvrtky (s výnimkou pondelka 15. januára 2024) od 9.00 h do 13.00 h a od 14.00 h do 20.00 h a v piatky od 9.00 h do 16.00 h.

230.

Na základe návrhu predsedu národnej rady bolo uznesením 24. januára 2024 (približne o 19.00 h) rozhodnuté tak, že sa v rozprave bude pokračovať bez prestávky až do prerokovania daného bodu. Na záver celej rozpravy vystúpil 25. januára 2024 (o 1.30 h) spravodajca – poslanec Tibor Gašpar a následne za ním minister spravodlivosti (približne o 3.30 h s približne hodinovým príspevkom, pozn.), čím bola ukončená rozprava k návrhu na skrátené legislatívne konanie o napadnutom zákone.

231.

Dňa 25. januára 2024 o 11.22 h národná rada schválila vládny návrh na skrátené legislatívne konanie o napadnutom zákone.

• 25. január 2024 – 26. január 2024 (prvé čítanie k návrhu napadnutého zákona)

232.

Podpredseda národnej rady otvoril prvé čítanie o napadnutom zákone. Na základe procedurálneho návrhu koaličného poslanca (Mariána Saloňa, ktorý podal návrh v mene troch poslaneckých klubov SMER – slovenská sociálna demokracia, HLAS a Slovenská národná strana, pozn.) bola rozprava obmedzená na 20 hodín pre všetkých poslancov, a to v zmysle § 29a ods. 1 zákona o rokovacom poriadku, podľa ktorého sa národná rada môže na návrh aspoň dvoch poslaneckých klubov uzniesť na určení dĺžky času na rozpravu k bodu zaradenému na program schôdze národnej rady. Taký návrh sa podáva najneskôr do začiatku rokovania o tomto bode programu schôdze, na návrhy predložené v inom čase sa neprihliada. Určená dĺžka času na rozpravu nemôže byť kratšia ako 12 hodín.

233.

Napadnutý zákon bol prerokovaný v prvom čítaní na 6. schôdzi národnej rady (uznesenie č. 95 z 26. januára 2024) a národná rada rozhodla, že ho prerokuje v druhom čítaní, ktoré prebehlo na 9. schôdzi národnej rady.

• 31. január 2024 – 8. február 2024 (druhé a tretie čítanie k návrhu napadnutého zákona)

234.

Druhé čítanie bolo realizované 30. januára 2024 v príslušných výboroch národnej rady. Poslanec Tibor Gašpar predložil na rokovanie ústavnoprávneho výboru pozmeňovací návrh, ktorý bol členom výboru doručený 29. januára 2024 o 20.03 h (teda bezprostredne večer pred začatím rozpravy).

235.

Návrh napadnutého zákona bol prerokovaný aj v ďalších výboroch tak, že 31. januára 2024 zasadol ústavnoprávny výbor už ako gestorský výbor.

236.

Dňa 31. januára 2024 (prvý deň 9. schôdze národnej rady, pozn.) sa začalo druhé čítanie o napadnutom zákone. Na základe procedurálneho návrhu poslanca Mariána Saloňa bola aj táto rozprava skrátená podľa § 29a ods. 1 zákona o rokovacom poriadku, a to na 62 hodín pre všetkých poslancov.

237.

V dňoch 7. februára 2024 a 8. februára 2024 predložil poslanec Tibor Gašpar ďalšie dva rozsiahle pozmeňujúce návrhy. Vzhľadom na uplynutie prideleného času neboli všetky pozmeňujúce návrhy prednesené v rozprave, tieto však neboli ani rozdané poslancom a neboli prečítané ani spoločným spravodajcom pred hlasovaním. Spoločný spravodajca vo vzťahu k pozmeňujúcim návrhom predloženým poslancami z klubu Progresívneho Slovenska uviedol, že o nich nemožno dať hlasovať, pretože boli schválené body spoločnej správy, s ktorými sa vzájomne vylučujú. Druhé čítanie bolo ukončené uskutočnením hlasovania o všetkých pozmeňujúcich návrhoch. Po uplynutí rečníckeho času určeného pre opozičné poslanecké kluby národná rada pokračovala v rokovaní o novele v treťom čítaní.

238.

Na návrh predsedu národnej rady bolo 8. februára 2024 približne o 17.44 h odhlasované, že plénum bude rokovať v treťom čítaní nepretržite až do konca diskusie v rozprave. Počas tejto rozpravy vystúpili dvaja poslanci opozície (Juraj Krúpa a Alojz Hlina) a spravodajca Tibor Gašpar (z celkového počtu 54 prihlásených poslancov). Následne predseda národnej rady podal návrh na uzavretie rozpravy podľa § 35 ods. 7 zákona o rokovacom poriadku. Rozprava bola ukončená bezprostredne po prijatí rozhodnutia národnej rady o 20.24 h a následne národná rada schválila napadnutý zákon hlasovaním o 20.26 h.

V.2. Všeobecné východiská ústavného rozmeru legislatívneho procesu:

239.

Všetci traja navrhovatelia namietajú porušenie pravidiel legislatívneho procesu v rôznych rovinách. Vzhľadom na komplexnosť odôvodnenia návrhov v tejto oblasti, berúc do úvahy aj procesnú ekonómiu tam, kde to situácia dovolí, ústavný súd prepojí tie časti argumentácie navrhovateľov, v ktorých je ich argumentácia obdobná alebo identická.

240.

Ústavný súd aj pri posudzovaní tejto veci vychádza v prvom rade zo svojej doterajšej judikatúry sformovanej vo viacerých rozhodnutiach k ústavnému prieskumu legislatívneho procesu. Táto je mu oporou pri spoločensky citlivých veciach, ktoré majú tendenciu polarizovať nielen politickú sféru, ale aj sféru právnickú či verejnú diskusiu in genere. Používaním svojej ustálenej rozhodovacej činnosti sa ústavný súd snaží zachovať si nestrannosť a buduje si vlastnú inštitucionálnu legitimitu v čase ako vzácny kapitál, čím, samozrejme, neeliminuje judikatúrny vývoj, resp. eventuálny posun alebo korekciu, ak je odôvodnená vývojom spoločenských pomerov alebo podstatným prínosom nových argumentačných prvkov (tak ako pri nevyhnutnom vývoji judikatúry všeobecných súdov a nadnárodných súdov). Ústavný súd preto kladie dôraz na princíp právnej istoty, ktorá je vyjadrená v postuláte demokratického a právneho štátu. K tomuto princípu sa viackrát prihlásil vo svojej rozhodovacej činnosti s tým, že ho rešpektuje a je ním viazaný (II. ÚS 48/97, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 25/00, PL. ÚS 1/04, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 17/2014, PL. ÚS 7/2017). Prípadná bezdôvodná zmena rozhodovacej činnosti má tendenciu ničiť vybudovanú dôveru k súdu a posúva súd bližšie k politickému rozhodovaniu, na ktoré nie je ústavný súd ani inštitucionálne ani kompetenčne vybavený.

241.

Ústavný súd je súdnym orgánom kontroly ústavnosti. Z normatívneho znenia čl. 124 ústavy v kontexte konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy vyplýva, že ústavný súd vykonáva aj tzv. formálnu kontrolu ústavnosti, teda to, či právny predpis prijal orgán, ktorý má na prijímanie predpisu kompetenciu, a taktiež, či tento orgán dodržal právne normy, ktoré prijímanie právneho predpisu regulujú, nie však neobmedzene, ale spôsobom popísaným v nasledujúcom texte.

242.

V prospech kontroly legislatívneho procesu svedčia viaceré hodnoty a argumenty. Kľúčový argument predstavuje formálny právny štát, ktorý v najjednoduchšom vysvetlení spočíva na premise, že verejná moc je podriadená právu. Následne aj proces prijímania právnych predpisov musí spĺňať požiadavku súladnosti so stanoveným právom. Bez toho, aby boli legislatívne pravidlá dodržané, zákon ani nemôže vzniknúť z titulu ex iniuria ius non oritur.

243.

Dodržiavanie pravidiel rokovania v rámci parlamentu navyše nie je predmetom prieskumu pred inými orgánmi v revíznom alebo odvolacom konaní s výnimkou ústavného súdu (PL. ÚS 6/2017). Ústavný súd ale môže byť negatívnym zákonodarcom len pri normatívnom prelomení ústavných mantinelov a mimo tohto rámca neskúma a nereviduje obsahovú správnosť, kvalitu a efektívnosť právnej úpravy, v tomto prípade parametre trestnej politiky štátu, keďže v ústavnom systéme deľby moci nemá postavenie druhej komory parlamentu (národnej rady) (uznesenie o prijatí tejto veci na ďalšie konanie, bod 77).

244.

Ústavný súd si uvedomuje aj negatívne konzekvencie tohto prístupu, a preto ako protihodnoty na druhej strane tradične zdôrazňuje autonómiu parlamentu (PL. ÚS 6/2017, PL. ÚS 13/2022, PL. ÚS 18/2022), princíp deľby moci (PL. ÚS 105/2011, PL. ÚS 24/2014), ale aj neželaný súdny aktivizmus (PL. ÚS 17/2014, bod 17.7). Posledný argument sa prejavuje predovšetkým v zdržanlivosti ústavného súdu pri posudzovaní ústavných dimenzií legislatívneho procesu v parlamente. Inak povedané, len výnimočné okolnosti môžu viesť ústavný súd k tomu, aby skonštatoval ústavnú relevanciu porušenia legislatívneho procesu.

245.

Aj z tohto dôvodu v prvých rozhodnutiach, v ktorých ústavný súd posudzoval legislatívny proces parlamentu (PL. ÚS 48/03, PL. ÚS 29/05), skôr len upozornil národnú radu na požiadavky vyplývajúce z princípu demokratického a právneho štátu, než realizoval striktný prieskum ústavnosti. Ústavný súd akcentoval požiadavku hrubého a svojvoľného porušenia pravidiel legislatívneho procesu, resp. vyjadril sa, že porušenie pravidiel legislatívneho procesu nadobudne ústavnú intenzitu, ak týmto konaním dôjde k vážnemu porušeniu ústavných práv alebo princípov. Tento prístup si ústavný súd osvojil aj v neskoršej judikatúre (napr. PL. ÚS 4/2018).

246.

V súčasnosti, keď sa navrhovatelia čoraz častejšie obracajú na ústavný súd pri posudzovaní vád legislatívneho konania na pôde parlamentu, ústavný súd definoval tri situácie, keď bude posudzovať možné ústavné vady legislatívneho procesu. V náleze sp. zn. PL. ÚS 18/2022 ich predstavil takto: Prvú situáciu tvoria najvážnejšie porušenia, ku ktorým dôjde, ak národná rada poruší ústavné pravidlá výslovne upravujúce legislatívny proces (bod 27). Druhá situácia sa týka zákona o rokovacom poriadku a konkrétne predstavuje (i) porušenie ustanovenia zákona o rokovacom poriadku (ii) s určitou, vyššou intenzitou, pri ktorom mohlo dôjsť (iii) k porušeniu relevantných ústavných článkov (bod 28). A napokon treťou rovinou je síce formálne dodržanie ustanovení zákona o rokovacom poriadku, ktoré ale vyústi do porušenia ústavou chránených práv alebo princípov (bod 29).

247.

V tomto prístupe možno badať istú gradáciu intenzity vykonávanej kontroly. Najprísnejšie ústavný súd vníma ústavné porušenie legislatívneho procesu, menej prísne porušenie zákona o rokovacom poriadku, ktoré musí navyše dosiahnuť aj istú kvalitatívnu a kvantitatívnu úroveň. Celkom ojedinele môže nastať tretia situácia, čo implikuje výnimočnosť postupu parlamentu, ako aj kontroly zo strany ústavného súdu.

248.

V rámci ústavnej kontroly legislatívneho procesu je kľúčovou ochrana parlamentnej menšiny, ktorá predstavuje v demokratických systémoch vládnutia dôležitý prvok. Medzi práva parlamentnej menšiny a jej jednotlivých členov, ktoré by mali byť v demokratickom a právnom štáte ústavne garantované, možno zaradiť najmä účasť na parlamentných procedúrach, teda práva umožňujúce výkon dozoru a kontrolu vládnej väčšiny aj vlády samotnej. Ďalej ide o práva umožňujúce parlamentnej menšine domáhať sa ústavného preskúmania väčšinou prijatých rozhodnutí (zákonov) a v neposlednom rade aj o práva chrániace parlamentnú menšinu i jej jednotlivých členov pred prenasledovaním a svojvôľou zo strany parlamentnej väčšiny. Ochrana parlamentnej menšiny je princípom demokratického štátu. Ak by došlo k takému použitiu vnútorných pravidiel parlamentu, ktoré by marili, sťažili či až dokonca znemožnili výkon činnosti parlamentnej menšiny, ale najmä výkon práv poslancov, ktorí k nej patria, tento princíp by bol porušený (PL. ÚS 6/2017).

249.

Ochrana parlamentnej menšiny však nie je samoúčelná. Jej cieľom je poskytnúť ochranu ústavnému princípu slobodnej a primeranej diskusie v národnej rade, kde sa parlamentná menšina bude môcť vyjadriť k návrhu zákona. V tvorbe práva v podmienkach parlamentnej demokracie má byť plne rešpektovaný princíp pluralizmu, podľa ktorého majú všetky strany zúčastnené na parlamentnej procedúre dostať príležitosť sa s prerokúvanou vecou oboznámiť a zároveň sa k nej vyjadriť (PL. ÚS 17/2014).

250.

Podľa judikatúry ústavného súdu ochrana parlamentnej menšiny nespočíva v ochrane pred rozhodnutiami väčšiny, ale umožňuje menšine vyjadriť svoj názor počas rozhodovacieho procesu v parlamente (PL. ÚS 13/2022). Konečné rozhodnutie v zákonodarnom zbore je výsledkom väčšinového rozhodovania, pričom je dôležité, aby mal v priebehu legislatívneho procesu každý poslanec rovnakú možnosť vplývať na finálnu podobu rozhodnutia (PL. ÚS 6/2017). Ústavný súd už judikoval, že spôsob a metódy prerokovania návrhov zákonov môžu byť výsledkom politickej taktiky pri zákonodarnom procese, keďže politické metódy pri tomto postupe patria do konceptu parlamentnej autonómie, do ktorej ústavný súd nezasahuje (PL. ÚS 18/2022, bod 38).

251.

Ústavný súd si je plne vedomý, že pri posudzovaní legislatívneho procesu je v zložitej situácii aj vzhľadom na účinky konštatovania protiústavnosti legislatívneho procesu. Jeho rozhodnutie vo vzťahu k procesu môže znamenať len dve možnosti – buď legislatívny proces mal ústavné vady alebo nemal ústavné vady. Žiadny kompromis nie je možný, pretože aj jediné porušenie v rámci procesu má kontumačné dôsledky na celý proces, ak také porušenie napĺňa relevantné, ústavným súdom definované parametre ako dôvod na derogáciu finálneho produktu legislatívneho procesu.

V.3. Dôvody na skrátené legislatívne konanie:

252.

Podľa § 89 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku sa národná rada môže na návrh vlády uzniesť na skrátenom legislatívnom konaní o návrhu zákona za mimoriadnych okolností, keď môže dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti alebo ak hrozia štátu značné hospodárske škody.

253.

Jadro sporu medzi navrhovateľmi a národnou radou spočíva v tom, či v posudzovanej veci existovala mimoriadna okolnosť, ktorá odôvodňovala skrátené legislatívne konanie, a v priamej príčinnej súvislosti s ňou buď boli ohrozené základné ľudské práva, bezpečnosť, alebo hrozili štátu značné hospodárske škody. Táto hrozba zároveň musí byť reálna, bezprostredná a dostatočne konkretizovaná. Kým navrhovatelia argumentujú, že taký súvis nie je daný, tak vláda s parlamentom tvrdia opak. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či vládou prezentované a národnou radou aprobované dôvody na skrátené legislatívne konanie možno považovať z právneho (a najmä ústavného hľadiska) za relevantné.

254.

Vláda naliehavosť prijatia návrhu napadnutého zákona v skrátenom legislatívnom konaní odôvodňuje nevyhnutnosťou prijať legislatívne opatrenia v oblasti trestného práva (a) nadväzujúce na konania o porušení povinností vyplývajúcich z práva Európskej únie (b) s cieľom zosúladenia politiky trestania s čl. 46 ods. 3 charty, (c) v reakcii na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/2021 týkajúci sa úpravy trestu prepadnutia majetku, (d) s cieľom zosúladiť právnu úpravu s rozhodovacou praxou ESĽP, ktorá (podľa vlády) konštatovala (e) porušenie základných práv sťažovateľov následkom zneužívania procesných inštitútov trestného konania zo strany úradu špeciálnej prokuratúry a Národnej kriminálnej agentúry, a (f) plne tak transponovať smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní (ďalej len „smernica 2012/13/EÚ“) a smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ z 3. apríla 2014 o zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii (ďalej len „smernica 2014/42/EÚ“). Napokon tiež vláda poukazuje na (g) potrebu urýchlene reagovať aj na vývoj inflácie, keďže kritériá, na základe ktorých sa škoda na majetku kvalifikuje ako trestný čin, už môžu byť neaktuálne, čím dochádza ku kriminalizácii osôb bez reálneho nebezpečenstva pre spoločnosť.

255.

Prezident vo svojom návrhu tvrdí, že podmienky predvídané zákonom o rokovacom poriadku na skrátené legislatívne konanie neboli splnené. Podľa jeho názoru neexistovala mimoriadna okolnosť v podobe ohrozenia základných práv a slobôd pri rušení úradu špeciálnej prokuratúry. Argumentuje, že z viacerých nálezov ústavného súdu, ktorými konštatoval porušenie základných práv a slobôd, len šesť sa týka úradu špeciálnej prokuratúry, pričom ani v jednom nebola konštatovaná neústavnosť trestného konania. Podľa prezidenta nemôže obstáť dôvod, že za ostatnými rozhodnutiami ústavného súdu je tiež úrad špeciálnej prokuratúry, pretože to boli súdy, ktoré spôsobili porušenie práv a slobôd sťažovateľov. Podľa jeho názoru neobstojí ani argument, že je daná potreba zosúladenia výšky trestov s trendmi trestnej politiky v rámci Európskej únie. Poukazuje na analýzu Európskej prokuratúry (EPPO) k vládnemu návrhu napadnutého zákona, podľa ktorej navrhované zmeny neboli schopné zabezpečiť, aby trestné činy proti rozpočtu Európskej únie boli na Slovensku trestané účinnými, primeranými a odradzujúcimi trestnými sankciami.

256.

Obdobne argumentujú v návrhu obe skupiny poslancov. Tvrdia, že podmienka mimoriadnych okolností v spojení s hrozbou hospodárskych škôd a porušovania ľudských práv neumožňuje prijímanie komplexných právnych predpisov. Podľa navrhovateľov (s odkazom okrem iného aj na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 13/2022) je mimoriadna okolnosť taká okolnosť, ktorú nebolo možné predvídať, pretože nastala náhle, nie je bežná, niečo sa náhle zmenilo, na čo je potrebné okamžite reagovať, pretože sú ohrozené základné ľudské práva a slobody alebo bezpečnosť alebo hrozia štátu značné hospodárske škody. Nová trestná politika je systémovým riešením, a nie bezprostrednou reakciou na mimoriadnu okolnosť.

257.

Argumenty vlády pre skrátené legislatívne konanie v podobe konaní o porušení povinnosti transpozície práva Európskej únie do slovenského právneho poriadku a hrozbe hospodárskej škody nepovažujú za relevantnú podmienku na skrátený legislatívny proces z titulu selektívnosti týchto konaní (existujú aj niektoré ďalšie konania vedené proti Slovenskej republike), času (konania boli iniciované v rokoch 2019 – 2021) a reálnosti (vo väčšine stanovísk neprišlo k vydaniu odôvodneného stanoviska). Ani ohrozenie ľudských práv nie je dôvodom na skrátené legislatívne konanie z dôvodu vládou tvrdeného rozsudku Súdneho dvora vo veci C-655/21, nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/2021 či judikatúry ESĽP proti Slovenskej republike, pretože tieto súdne rozhodnutia nie sú mimoriadnou okolnosťou relevantnou pre použitie inštitútu skráteného legislatívneho konania. Rovnako ani argument „vojny“ medzi generálnou prokuratúrou a úradom špeciálnej prokuratúry neobstojí.

258.

Navrhovatelia považujú za jedinú mimoriadnu okolnosť infláciu, avšak aj tú možno predvídať, pričom nedošlo k takému odklonu od pravidelných odhadov, ktoré by si vyžiadali urýchlenú bezprostrednú reakciu v oblasti trestného práva. Navyše sa inflácia v napadnutom zákone spája len s určením hraníc výšky škody (teda s jedným ustanovením) a dokonca ani tu zvýšené hranice škody inflácii nezodpovedajú.

259.

Z citovaného § 89 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku vyplýva, že primárnou podmienkou uskutočnenia skráteného legislatívneho konania je existencia mimoriadnej okolnosti. Za mimoriadnu okolnosť na účely skráteného legislatívneho konania možno považovať iba takú okolnosť, ktorá sa zjavne vymyká bežnému priebehu spoločenských alebo politických procesov, a to vnútroštátnych i vonkajších, alebo môže ísť o okolnosť, ktorú predstavuje prírodná katastrofa (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 55/10, bod 84). Podľa jedného zo stanovísk možno mimoriadnu okolnosť charakterizovať ako objektívne existujúcu okolnosť, ktorú nebolo možné predvídať, pretože nastala neočakávane a je potrebné na ňu urýchlene reagovať (napríklad živelná pohroma, priemyselná havária a pod.; pozri stanovisko Katedry ústavného práva a správneho práva PF UPJŠ – časť IV.10.2 tohto nálezu).

260.

Ide o objektívne vnímateľnú realitu, ktorú netreba dokazovať, a zároveň ide o predpoklad vzniku ohrozenia základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti alebo hrozby značných hospodárskych škôd pre štát. Ohrozenie základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti alebo hrozba značných hospodárskych škôd pre štát je potenciálnym následkom takejto mimoriadnej okolnosti, ktorý je však potrebné individualizovať [a teda odôvodniť (PL. ÚS 11/2012)].

261.

Ohrozenie základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti alebo hrozba značných hospodárskych škôd pre štát sú dostatočne odôvodnené vtedy, ak ohrozenie je reálne (atribút reálnosti ohrozenia), priame (atribút bezprostrednosti ohrozenia) a je konkretizovaný spôsob ohrozenia [atribút konkrétnosti ohrozenia (PL. ÚS 11/2012)]. Česká rozhodovacia prax navyše zdôrazňuje, že ohrozenie základných ľudských práv a bezpečnosti, resp. hrozba značných hospodárskych škôd musia byť aj „... intenzívne. S tým súvisí podmienka určitej naliehavosti, ktorá spočíva v tom, že z dôvodu časovej tiesne návrh zákona už nemožno prejednať štandardným spôsobom.“.

262.

Ústavný súd konštatuje, že napadnutá právna úprava sa týka komplexných zmien trestnej politiky štátu – práva hmotného, ako aj procesného. Dôvodová správa k napadnutému zákonu poukazuje na programové vyhlásenie vlády na roky 2023 až 2027 (ďalej len „programové vyhlásenie vlády“), časť posilnenie úlohy demokratického štátu – trestná politika štátu, v ktorom sa vláda zaviazala „k priblíženiu slovenského trestného práva európskym štandardom a aktuálnym trendom v trestnoprávnej politike najvyspelejších krajín Európskej únie, ako aj Európskej únie ako takej.“.

263.

Vláda v programovom vyhlásení vlády odkazuje na potrebu humanizácie trestov, príklon k filozofii restoratívnej justície (vrátane uprednostnenia alternatívnych trestov) a väčšiu primeranosť (individualizáciu) trestov. Na uvedené ciele zákonodarca využil niekoľko desiatok inštitútov (výška škody, trestné sadzby, spôsoby ukladania trestov, premlčanie a iné), inštitúcií (zrušenie úradu špeciálnej prokuratúry), reflexiu súdnych rozhodnutí (nálezov ústavného súdu, rozsudkov ESĽP a Súdneho dvora), ako i implementáciu práva Európskej únie do slovenského právneho poriadku.

264.