Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 3/2024 z 3. júla 2024 vo veci vyslovenia nesúladu ustanovenia čl. I bodu 198 v časti týkajúcej sa § 438k ods. 1 a ods. 5, čl. II bodu 134 v časti týkajúcej sa § 567t ods. 4, čl. XVII bodu 7 a čl. II bodu 4 v časti slov „a 6“, bodu 38 v časti slov „alebo keď sa použije v prospech obvineného podľa odseku 6“ a bodu 39, zákona č. 40/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony

Ústavný súd považuje za dôležité, že pri konkrétnej identifikácii podmienok na skrátené legislatívne konanie musia mať vláda aj parlament určitú mieru diskrécie a autonómie. Takto vymedzený priestor však nemôže byť neobmedzený a môže byť predmetom ústavnej kontroly zo strany ústavného súdu, ak by formálnym dodržaním zákona o rokovacom poriadku došlo k porušeniu ústavou chránených práv alebo princípov (PL. ÚS 11/2012, PL. ÚS 13/2022). Ústavný súd sa však, rešpektujúc zodpovednosť vlády a parlamentu, vyhýba stanoveniu príliš prísnych podmienok na toto konanie z dôvodu, aby vláda aj parlament mohli plniť svoje ústavné funkcie a identifikovať tie segmenty sociálnej reality, ktoré treba regulovať urgentne. Vláda a parlament majú široký rozsah uváženia, čo považujú za priame alebo bezprostredné ohrozenie hodnôt špecifikovaných v zákone o rokovacom poriadku. Osobitne širokú mieru diskrécie má zákonodarca pri trestnej politike (PL. ÚS 6/09, PL. ÚS 106/2013).

a) Konania o porušení povinností vyplývajúcich z práva Európskej únie:

265.

V návrhu na skrátené legislatívne konanie vláda poukazuje na nevyhnutnosť prijať legislatívne opatrenia v oblasti trestného práva súvisiace s konaniami o porušení povinností vyplývajúcich z práva Európskej únie vedenými proti Slovenskej republike.

266.

Nemožno poprieť, že konania predvídané v čl. 258 zmluvy o fungovaní EÚ, na ktoré poukázala vláda, aktuálne proti Slovenskej republike prebiehajú a sú v rôznych fázach predsúdneho štádia vedeného Komisiou. V troch prípadoch bola Slovenskej republike zo strany Komisie doručená výzva, resp. dodatočná výzva [INFR(2019)2135, INFR(2021)2268 a INFR(2023)2108] a v dvoch prípadoch už bolo doručené aj odôvodnené stanovisko [INFR(2021)2240 a INFR(2023)2008]. Len v jednom z týchto konaní [INFR(2023)2108] by mohla Komisia v prípadnej žalobe podanej na Súdnom dvore podľa čl. 258 zmluvy o fungovaní EÚ navrhovať aj uloženie finančných sankcií, keďže v zmysle čl. 260 ods. 3 zmluvy o fungovaní EÚ vyčíta Slovenskej republike v predsúdnom štádiu aj neoznámenie transpozičných opatrení vo vzťahu k smernici. V ostatných začatých konaniach môže Komisia v prípade, že sa rozhodne podať žalobu na Súdnom dvore, podľa čl. 258 zmluvy o fungovaní EÚ žiadať len konštatovanie neplnenia identifikovaných povinností. K uloženiu finančných sankcií by mohlo dôjsť až na základe následnej žaloby Komisie podanej podľa čl. 260 ods. 2 zmluvy o fungovaní EÚ pre neprijatie potrebných opatrení na vyhovenie rozsudku Súdneho dvora vyhláseného podľa čl. 258 zmluvy o fungovaní EÚ.

267.

Podľa názoru ústavného súdu však žiadne z vládou špecifikovaných začatých konaní nemožno považovať za mimoriadnu okolnosť v zmysle § 89 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku. Nie je možné v súvislosti s nimi konštatovať, že ich začatie sa vymyká bežnému priebehu daných procesov, ako to požaduje judikatúra ústavného súdu (PL. ÚS 11/2012). Ide o konania, ktoré sú predvídané zmluvou o fungovaní EÚ a ich priebeh nevykazuje žiadne odlišnosti od tejto úpravy.

b) Potreba humanizácie trestov a zosúladenia trestnej politiky s čl. 46 ods. 3 charty:

268.

Argumentácia nevyhnutnosťou urýchlene pristúpiť k humanizácii trestov v Trestnom zákone síce odôvodňuje potrebu prijatia navrhovaných zmien, avšak ani v tomto prípade ústavný súd nevidel mimoriadnu okolnosť, pre ktorú bolo nevyhnutné napadnutý zákon prijať v skrátenom legislatívnom konaní. Okrem iného možno poukázať na to, že humanizácia trestov nebola predmetom zákonodarného procesu prvýkrát.

269.

Čo sa týka tvrdeného rozporu aktuálnej politiky trestania s čl. 49 ods. 3 charty, ktorý vláda podporuje aj odkazom na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-655/21, je potrebné pripomenúť čl. 51 ods. 1 charty, v zmysle ktorého je charta určená pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Európskej únie. Testovať optikou charty teda nie je možné celý Trestný zákon, ale len tie jeho ustanovenia, ktoré sú dôsledkom vykonávania práva Európskej únie zo strany Slovenskej republiky. Neobstojí teda všeobecné tvrdenie, že taká rozsiahla novelizácia, akú predstavuje predmetná právna úprava, bola vyvolaná potrebou zosúladenia právnej úpravy s chartou. Bolo by potrebné precizovať, vo vzťahu ku ktorým ustanoveniam má tento argument svoj význam. Okrem toho, ani keby sa pripustila potreba zosúladenia niektorých ustanovení Trestného zákona s chartou ako dôvod novelizácie Trestného zákona, nejde o mimoriadnu okolnosť v zmysle judikatúry ústavného súdu popísanej v bodoch 259 až 264 tohto nálezu.

c) Reakcia na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/2021:

270.

Poukázané bolo tiež na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/2021 vo veci vyslovenia nesúladu § 58 ods. 2 a 3 Trestného zákona, ktoré sa týkajú inštitútu trestu prepadnutia majetku. Ako vláda uvádza, § 58 ods. 2 a 3 Trestného zákona sú zrušené od 20. októbra 2023. Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu uviesť ich do súladu s ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

271.

Ústavný súd je toho názoru, že šesťmesačná lehota stanovená ústavou je nastavená tak, aby potrebné zmeny bolo možné prijať v riadnom legislatívnom konaní. Nemalo by teda zostať pravidlom, že každý nález ústavného súdu, ktorým bude vyslovený nesúlad právneho predpisu alebo jeho časti s ústavou, má mať za následok skrátené legislatívne konanie. Navyše pokiaľ ústavný súd rozhodol o neústavnosti konkrétneho ustanovenia právneho predpisu, tým skôr bolo ohrozenie základných slobôd de facto eliminované. V konkrétnej veci síce treba konštatovať, že v riadnom legislatívnom procese by sa už navrhované zmeny prijať pravdepodobne nestihli, avšak to nič nemení na tom, že nález ústavného súdu nie je v zásade mimoriadnou okolnosťou, ktorá by mohla mať za následok ohrozenie základných práv a slobôd (čo je už zo samotnej povahy ústavného súdu a jeho rozhodovacej právomoci vylúčené), a v tomto prípade nebolo preukázané, že by v dôsledku tohto rozhodnutia hrozila Slovenskej republike akákoľvek škoda.

d)Potreba zosúladenia právnej úpravy s rozhodovacou praxou ESĽP:

272.

K vládou uvádzaným rozhodnutiam ESĽP ústavný súd uvádza:

i)

Rozsudok ESĽP vo veci Branislav Adamčo proti Slovenskej republike (č. žiadosti 45084/14) je z 12. 11. 2019 a ESĽP v tomto rozsudku okrem iného konštatoval porušenie práv sťažovateľa z dôvodu, že jeho odsúdenie v trestnom konaní bolo v rozhodujúcej miere založené iba na výpovedi svedka (kajúcnika), pričom ostatné dôkazy boli iba nepriame. Výpoveď svedka podľa ESĽP nebola dostatočne preskúmaná, pričom mala byť, a to tým skôr, že svedok za túto usvedčujúcu výpoveď získal praktickú beztrestnosť za trestný čin vraždy.

ii)

S týmto prípadom súvisí rozhodnutie ESĽP vo veci Erik Adamčo proti Slovenskej republike (rozsudok z 1. 6. 2023, č. žiadosti 19990/20), v ktorom ESĽP vytkol súdom rozhodujúcim vo veci, že nevenovali žiadnu jasnú individuálnu pozornosť rozsahu a povahe výhod získaných výmenou za usvedčujúce dôkazy, a to napriek konkrétnym argumentom sťažovateľa. V oboch prípadoch ESĽP poukázal na to, že sa nezdá, že by slovenské právo obsahovalo ustanovenia týkajúce sa udeľovania imunity a že takéto dohody boli uzatvárané mimo súdnej kontroly. V oboch prípadoch ide o rozsudky ESĽP, ktoré sú sledované Výborom ministrov Rady Európy.

iii) V rozsudku Vasaráb a Paulus proti Slovenskej republike (rozsudok ESĽP z 15. 12. 2022, č. žiadosti 28081/19, 29664/19) bolo konštatované porušenie práva na výsluch svedka v trestnom konaní. V tomto prípade ESĽP poukazoval na nedostatočné zdôvodnenie odmietnutia vykonania ďalšieho dokazovania (navrhovaného sťažovateľmi).

iv)

V prípade Mucha proti Slovenskej republike (rozsudok ESĽP z 25. 11. 2021, č. žiadosti 63703/19) sťažovateľ namietal porušenie svojho práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom a porušenie prezumpcie neviny. Sťažovateľ bol súdený a odsúdený tým istým prvostupňovým súdom, ktorý v minulosti odsúdil jeho spolupáchateľov za trestné činy spáchané spoločne s ním a pri vymedzení týchto činov poukazoval aj na spoluúčasť sťažovateľa.

273.

Ústavný súd nepopiera potrebu rešpektovania rozhodnutí ESĽP, avšak dospel k záveru, že ani jedno z označených rozhodnutí nemožno považovať za takú mimoriadnu okolnosť, ktorá by odôvodňovala potrebu skráteného legislatívneho konania. V prvom rade je potrebné poukázať na to, že väčšina z rozhodnutí bola prijatá už pred niekoľkými rokmi a zákonodarca dosiaľ nepovažoval za nevyhnutné kvôli nim urýchlene pristúpiť k novelizácii trestnoprávnych predpisov. Ak ESĽP v rozhodnutí vysloví, že zmluvný štát porušil práva sťažovateľa, nemožno bez ďalšieho také rozhodnutie považovať za mimoriadnu okolnosť odôvodňujúcu potrebu meniť právnu úpravu pre možné ohrozenie základných práv. Dôsledkom existencie rozhodnutia ESĽP o porušení práv a slobôd je povinnosť rešpektovať právny názor ESĽP v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, čím sa práve zabráni porušovaniu práv a slobôd chránených dohovorom v obdobných prípadoch.

e) Vládou namietané „zneužívanie“ inštitútov trestného práva špecializovanými trestnými zložkami (Národnou kriminálnou agentúrou a úradom špeciálnej prokuratúry):

274.

Vláda v návrhu na skrátené legislatívne konanie argumentovala „zneužívaním“ inštitútov trestného práva špecializovanými trestnými zložkami (Národnou kriminálnou agentúrou a úradom špeciálnej prokuratúry) v neprimeranom rozsahu. Podľa vlády sú dva štátne orgány – generálna prokuratúra a úrad špeciálnej prokuratúry de facto v inštitucionálnej vojne, pretože presadzujú dva odlišné koncepty trestnej politiky štátu, kde úrad špeciálnej prokuratúry nerešpektuje generálnu prokuratúru ako hlavu monokratickej štruktúry prokuratúry. K tomu ústavný súd uvádza, že ide o zákonnú deľbu kompetencií v internom prostredí orgánov prokuratúry, ktorá nekoliduje úprave podľa čl. 149 až 151 ústavy, pričom tak ako uvedený argument nesvedčí v prospech skráteného legislatívneho konania, rovnako nesvedčí ani v prospech podaných návrhov v tejto veci (pozri argumentáciu ďalej), pretože ústavná oddelenosť a z nej vyplývajúca inštitucionálna nezávislosť sa týkajú sústavy orgánov prokuratúry ako celku a interné vzťahy v jej rámci ponecháva ústava zákonnej úprave.

275.

Vo svojom vyjadrení k návrhom navrhovateľov vláda poukazuje na nasledujúce rozhodnutia ústavného súdu: II. ÚS 300/2021, II. ÚS 367/2021, III. ÚS 39/2021, I. ÚS 32/2021, II. ÚS 428/2020, III. ÚS 287/2020, IV. ÚS 44/2023, I. ÚS 106/2021, IV. ÚS 219/2022, I. ÚS 20/2022, I. ÚS 486/2021, III. ÚS 456/2021, III. ÚS 581/2021, II. ÚS 373/2021, III. ÚS 523/2021, II. ÚS 288/2021, III. ÚS 347/2021, II. ÚS 299/2021, III. ÚS 33/2021, I. ÚS 452/2020, III. ÚS 454/2022, III. ÚS 455/2022, III. ÚS 251/2022, III. ÚS 65/2023, IV. ÚS 608/2022 a I. ÚS 448/2021.

276.

Z uvedených rozhodnutí sa úradu špeciálnej prokuratúry dotýkajú len rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 106/2021 (neumožnenie návštevy notára obvinenému z korupcie v kolúznej väzbe), IV. ÚS 219/2022 (neumožnenie odosielania listov manželke a deťom sťažovateľom v kolúznej väzbe), III. ÚS 454/2022 (nezákonná prehliadka administratívnych priestorov sťažovateľky na príkaz úradu špeciálnej prokuratúry), IV. ÚS 608/2022 (porušenie práva na konanie bez zbytočných prieťahov) a I. ÚS 448/2021 (porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov). Vydanie týchto rozhodnutí pritom poukazuje len na existenciu fungujúceho systému ústavných sťažností, na ktorých podklade ústavný súd rozhodol, a tým sa zabránilo ďalšiemu porušovaniu práv (nielen) sťažovateľov v obdobných veciach. Navyše ide o rozhodnutia za posledné tri roky, a preto nemožno hovoriť o náhlej či neočakávanej udalosti, na ktorú bolo potrebné reagovať urýchlene skráteným legislatívnym konaním.

f) Transpozícia smernice 2012/13/EÚ a smernice 2014/42/EÚ:

277.

Napokon vláda v predkladacej správe k návrhu na skrátené legislatívne konanie poukazuje na potrebu plnej transpozície smernice 2012/13/EÚ a smernice 2014/42/EÚ. V ďalšom texte samotného návrhu na skrátené legislatívne konanie však na túto skutočnosť nijakým spôsobom neodkazuje a poukaz na potrebu transpozície predmetných smerníc vláda nevysvetlila ani vo vyjadrení doručenom v tomto konaní. Je pravda, že v prípade oboch uvedených smerníc zaslala Komisia Slovenskej republike v súvislosti s ich transpozíciou formálnu výzvu [INFR(2014)0378 a INFR(2016)0831], ale v oboch prípadoch bolo konanie zo strany Komisie uzavreté bez podania žaloby na Súdnom dvore (10. decembra 2015, resp. 17. mája 2018).

g) Vývoj inflácie:

278.

V neposlednom rade vláda poukázala na potrebu urýchlene reagovať na vývoj inflácie, pretože dochádza ku kriminalizácii osôb bez reálneho nebezpečenstva pre spoločnosť. Na tomto mieste je potrebné poukázať na to, že inflácia sa spomína v súvislosti so zmenami v nastavení hraníc na definovanie malej, väčšej, značnej škody a škody veľkého rozsahu, pričom tieto ustanovenia neboli menené od roku 2006. Práve táto skutočnosť by mohla poukazovať na to, že aj keď nemožno poprieť potrebu aktualizácie právnej úpravy, otázkou zostáva, či bolo nevyhnutné, aby k tejto aktualizácii došlo urýchlene. Ak by v dôsledku inflácie mali byť ohrozené základné práva a slobody, potom bolo povinnosťou zákonodarcu zakročiť a právnu úpravu aktualizovať omnoho skôr. Samotná vláda však poukazuje na to, že obdobným spôsobom sa navrhovalo zvýšenie výšky malej škody aj návrhom pripraveným ministrom spravodlivosti z 30. marca 2023 (tlač 1528), a to bez toho, aby bolo nevyhnutné takéto navyšovanie hraníc škody schváliť urýchlene.

V.4. Vlastné posúdenie dôvodov na skrátené legislatívne konanie a ďalšieho priebehu legislatívneho procesu:

279.

Ústavný súd dospel k záveru, že aj pri zohľadnení širokej miery politického uváženia (wide margin of appreciation, weiter politischer Ermessensspielraum) je nutné konštatovať, že národná rada pri prijímaní napadnutého zákona postupovala v rozpore s § 89 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku, keď podľa názoru ústavného súdu nepreukázala splnenie podmienok na skrátené legislatívne konanie. Argumentácia vlády uvedená v návrhu na skrátené legislatívne konanie čiastočne, tak ako je už uvedené, poskytuje odôvodnenie pre navrhované zmeny trestnoprávnych kódexov, avšak tieto dôvody podľa ústavného súdu nie sú dostatočné na to, aby bolo možné racionálne dospieť k záveru, že bolo nevyhnutné tieto zmeny prijať urýchlene v skrátenom legislatívnom konaní.

280.

Nerešpektovanie zákonom stanovených pravidiel legislatívneho procesu (teda nezákonnosť) však nemusí nevyhnutne znamenať aj neústavnosť (pozri bod 246 tohto nálezu). Ako ústavný súd v obdobných prípadoch zdôrazňuje, jeho úlohou nie je zastávať pozíciu „odvolacieho súdu“ vo vzťahu k posudzovaniu naplnenia podmienok na skrátené legislatívne konanie, ale vystupovať ako ochranca ústavných princípov vzťahujúcich sa na legislatívny proces (PL. ÚS 13/2022). Ústavnú relevanciu vád legislatívneho procesu ústavný súd vidí v prípade porušenia ustanovenia zákona o rokovacom poriadku, ak ide o porušenie (i) s určitou, vyššou intenzitou, pri ktorom mohlo dôjsť (ii) k porušeniu relevantných ústavných článkov (PL. ÚS 18/2022). Uvedené vyplýva z už uvedeného základného východiska rozhodovacej praxe ústavného súdu, podľa ktorého môže byť rozpor prijatého zákona s ústavou dôsledkom hrubého a svojvoľného nerešpektovania pravidiel zákonodarného postupu (PL. ÚS 48/03). Nálezom sp. zn. PL. ÚS 13/2022 zároveň ústavný súd túto požiadavku spresnil, keď dodal, že „... v zásade však musí ísť o také porušenie pravidiel zákonodarného procesu, ktoré predstavuje aj zásah do ústavou garantovaných predovšetkým poslaneckých menšinových práv.“.

281.

Ústavná intenzita porušenia pravidiel legislatívneho procesu veľmi úzko súvisí s tým, či týmto porušením došlo (alebo mohlo dôjsť) k zásahu do ústavných princípov. Na túto otázku je potrebné odpovedať v kontexte dôsledkov, ktoré môžu nastať v zmysle zákona o rokovacom poriadku v prípade, ak je zákon prijatý v skrátenom legislatívnom konaní.

282.

Podľa § 89 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku sa v skrátenom legislatívnom konaní nepoužijú tieto obmedzenia:

283.

Obmedzenie upravené v § 25 zákona o rokovacom poriadku možno „obísť“ aj jednoduchým rozhodnutím národnej rady (toto obmedzenie teda možno „nepoužiť“ aj v riadnom legislatívnom konaní). Napriek tomu, že § 89 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku umožňuje „nedodržanie“ lehoty upravenej v § 72 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku, zo skutkového stavu vyplýva, že v tomto prípade bola táto požiadavka materiálne zachovaná. Vo vzťahu k prerokovaniu vo výboroch je podstatné, že k prerokovaniu napokon došlo (bezprostredne po prvom čítaní). Ustanovenia § 81 ods. 2, § 83 ods. 4 a § 84 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku umožňujú tieto lehoty skrátiť na základe rozhodnutia národnej rady aj v prípade riadneho legislatívneho procesu. Ustanovenie § 86 zákona o rokovacom poriadku upravuje len možnosť (nie povinnosť) hlasovanie odložiť, a to na základe návrhu národnej rady.

284.

Skupina poslancov 2 považuje za osobitný dôvod neústavnosti legislatívneho procesu aj rozsah pozmeňovacieho návrhu spravodajcu zákona (poslanec Tibor Gašpar), ktorý mal 22 strán, a najmä skutočnosť, že bol členom ústavnoprávneho výboru zaslaný 29. januára 2024 o 20.03 h, teda bezprostredne večer pred začatím rozpravy v ústavnoprávnom výbore, ktorá sa začala 30. januára 2024 o 9.00 h.

285.

Vo vzťahu k rozsahu návrhu v druhom čítaní ústavný súd už skôr rozhodol, že nemôže posudzovať rozsah pozmeňovacieho návrhu ako dôvod na deklaráciu neústavnosti právneho predpisu. Stanovením ideálnej, primeranej či neprimeranej dĺžky pozmeňujúceho či doplňujúceho návrhu bez prepojenia na porušenie ústavných práv alebo princípov by ústavný súd neprimeraným spôsobom zasiahol do parlamentnej autonómie (PL. ÚS 18/2022, bod 40).

286.

Podľa čl. 9 ods. 2 pravidiel rokovania ústavnoprávneho výboru je člen výboru povinný zaslať pozmeňujúce a doplňujúce návrhy sekretariátu výboru v časovom predstihu, aby bolo možné ich zaslať členom výboru najmenej 24 hodín pred konaním schôdze výboru, na ktorej sa bude uvedený návrh zákona prerokúvať. To však neplatí, ak sa návrh zákona prerokúva v skrátenom legislatívnom konaní alebo ak ide o pozmeňujúci a doplňujúci návrh, ktorý obsahuje úpravy zodpovedajúce časti C. stanoviska Odboru legislatívy a aproximácie práva Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky (legislatívno-technická úprava), alebo ak s tým súhlasí nadpolovičná väčšina prítomných členov výboru.

287.

Navrhovatelia argumentujú obmedzením relevantnej a kvalifikovanej rozpravy vo výbore, pričom poukazujú práve na skutočnosť, že k tomuto obmedzeniu došlo v priamej súvislosti s existenciou skráteného legislatívneho konania o napadnutom zákone.

288.

Je zrejmé, že ak by sa o napadnutom zákone nerozhodovalo v skrátenom legislatívnom konaní, člen výboru (v tomto prípade poslanec Tibor Gašpar) by bol povinný riadiť sa 24-hodinovou lehotou a pozmeňujúci návrh by tak členovia ústavnoprávneho výboru mali k dispozícii skôr. Uvedené pravidlo je obsiahnuté len v pravidlách rokovania ústavnoprávneho výboru, ktoré boli prijaté ako uznesenie ústavnoprávneho výboru – teda ako interný predpis konkrétneho výboru parlamentu, preto ani jeho prípadné porušenie nemohlo dosiahnuť ústavnú intenzitu, ktorá by viedla k protiústavnosti napadnutého zákona v dôsledku vád legislatívneho procesu. Navyše o tomto návrhu ústavnoprávneho výboru prebehla diskusia nielen na jeho zasadnutí, ale bolo možné o ňom diskutovať aj v rámci samotného druhého čítania v pléne národnej rady, ktoré prebiehalo od 31. januára 2024 do 8. februára 2024.

289.

K námietkam skupiny poslancov 1 (bod 8.9 ich návrhu) týkajúcim sa pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu podaného poslancom Gáborom Grendelom a pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu podaného poslancom Martinom Šmilňákom (bod 8.10 ich návrhu) ústavný súd uvádza, že ústavnú ochranu výkonu mandátu poslanca v rozsahu podávania pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov počas rokovania o návrhu zákona je možné poskytnúť len vtedy, ak je takýto návrh podaný v súlade so všetkými požiadavkami zákona o rokovacom poriadku, a tým je naplnený účel pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu.

290.

K požiadavke podpisu predkladateľa pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu ústavný súd uvádza, že podpis poslanca pod pozmeňujúcim a doplňujúcim návrhom podľa § 82 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku nie je samoúčelný, pretože vyjadruje jeho súhlas s takýmto návrhom. Fyzickým podpísaním návrhu vzniká a preukazuje sa vzťah poslanca k takémuto návrhu. Zákon o rokovacom poriadku v § 29 ods. 1 predpokladá, že poslanec podáva svoj pozmeňujúci a doplňujúci návrh. Ak je na podanie takého návrhu postačujúci súhlas jedného poslanca (typicky vo výbore národnej rady), požiadavka jeho podpisu v zákone o rokovacom poriadku nie je, pretože tam nenastane pochybnosť o tom, že poslanec predkladá svoj pozmeňujúci a doplňujúci návrh. Ak ale rokovací poriadok vyžaduje podpisy aspoň 15 poslancov ako prejav súhlasu s pozmeňujúcim a doplňujúcim návrhom, je elementárnou náležitosťou písomne predloženého návrhu aj podpis jeho predkladateľa.

291.

V písomnom vyhotovení pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu podaného poslancom Gáborom Grendelom, ktorý je zverejnený na webovom sídle národnej rady, je na s. 48 v podpisovej prílohe prvé miesto prázdne, čo navodzuje dojem, že bolo určené práve pre predkladateľa pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu.

292.

Pokiaľ ide o pozmeňujúci a doplňujúci návrh podaný poslancom Martinom Šmilňákom, je podstatné, že jedným z minimálneho počtu súhlasov poslancov s návrhom bol súhlas poslanca, ktorého mandát už zanikol. Zánikom mandátu poslanca dochádza k definitívnemu ukončeniu všetkých práv, ktoré sú s výkonom mandátu spojené. Vo vzťahu k návrhom zákonov to zákon o rokovacom poriadku výslovne upravuje v § 147 ods. 2. Podanie návrhu zákona ale nie je jediným oprávnením poslanca v rámci výkonu jeho mandátu. Z podstaty zániku mandátu podľa ústavného súdu vyplýva, že nie je možné, aby po zániku mandátu poslanca pretrvávali účinky spojené s výkonom mandátu. Ak súhlas s pozmeňujúcim a doplňujúcim návrhom vyjadrilo presne 15 poslancov a do momentu hlasovania o ňom mandát jednému z nich zanikol, bola by požiadavka súhlasu aspoň 15 poslancov naplnená súhlasom poslanca, ktorého mandát už v čase hlasovania neexistuje. Zmyslom, ktorý je možné z § 82 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku vyvodiť, je, aby bol súhlas aspoň 15 poslancov daný nielen v momente podpísania pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu, ale aj v momente hlasovania o ňom.

293.

K argumentácii skupiny poslancov 1 týkajúcej sa podania pozmeňujúceho návrhu poslancom Tiborom Gašparom 7. februára 2024 na konci rokovania národnej rady o 17.50 h ústavný súd uvádza, že podľa prepisu rozpravy zo 7. februára 2024 [ Schôdze: Rozprava: Textový prepis rozpravy – Národná rada Slovenskej republiky (nrsr.sk)] na pozmeňujúci návrh poslanca Tibora Gašpara zo 7. februára 2024 reagovalo faktickými poznámkami 8 poslancov. V tomto čase vystúpili a na pozmeňujúci návrh poslanca Tibora Gašpara reagovali poslanci Martin Dubéci, Zuzana Mesterová, Zuzana Števulová, Jaroslav Spišiak, Tina Gažovičová, Branislav Vančo, Marek Lackovič a Peter Šuca. V nasledujúci deň (na úvod šiesteho rokovacieho dňa ešte v rámci druhého čítania) po vystúpení poslanca Gašpara, ktorý predniesol ďalší pozmeňovací návrh, predsedajúci Peter Žiga uviedol: „V rámci rozpravy neevidujem žiadneho prihláseného, a preto vyhlasujem rozpravu za skončenú.“

294.

To, že spoločný spravodajca vystúpil v rozprave 7. februára 2024 a 8. februára 2024 a v oboch prípadoch podal pozmeňujúci návrh, je využitím jeho práva podľa § 27 ods. 8 v spojení s § 29a ods. 5 zákona o rokovacom poriadku. Návrh zo 7. februára 2024 nepredstavoval významné koncepčné úpravy návrhu zákona. Celková filozofia trestnej politiky z navrhovanej novelizácie zostala aj týmto pozmeňovacím návrhom zachovaná a návrh smeroval len k úpravám nevymykajúcim sa zo základnej obsahovej línie návrhu zákona. Návrhom z 8. februára 2024 bol len opravený pozmeňujúci návrh z predchádzajúceho dňa.

295.

Ak by mal mať namietaný nedostatok priestoru na poslaneckú reakciu na pozmeňujúci návrh relevantný význam pre neústavnosť napadnutého zákona, mal by navrhovateľ v dôvodoch návrhu nielen formálne konštatovať krátkosť alebo nedostatok času, ale mal by aj materiálne, resp. vecne argumentovať, v čom sa prijatím pozmeňujúceho návrhu zmenil pôvodný vládny návrh napadnutého zákona v zmysle umocnenia neústavnosti akcentovanej jeho návrhom podaným na ústavnom súde (na rozdiel od alternatívy, že navrhovateľmi napádané parametre ústavného nesúladu pôvodného návrhu zákona boli, naopak, dotknutým pozmeňujúcim návrhom korigované). Tento výsledkový aspekt (ne)ústavnosti legislatívneho procesu je daný aj viazanosťou ústavného súdu rozsahom a dôvodmi podaného návrhu (§ 45 zákona o ústavnom súde) v spojení s primárnym predmetom prieskumu v konaní o súlade právnych predpisov, ktorým je samotný právny predpis, jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenie (§ 125 ods. 3 ústavy), teda nie legislatívny proces.

296.

Obdobné závery je potrebné urobiť aj vo vzťahu k ostatným námietkam navrhovateľov týkajúcim sa dôsledkov existencie skráteného legislatívneho konania o návrhu napadnutého zákona a v tomto zmysle, najmä pokiaľ ide o nezverejnenie predbežnej informácie, neuskutočnenie pripomienkového konania, nevypracovanie legislatívneho zámeru či neprerokovanie návrhu zákona v legislatívnej rade vlády. Všetky tieto procesy sú upravené v podústavných právnych normách – predovšetkým v legislatívnych pravidlách vlády, ktoré majú rovnako ako pravidlá rokovania ústavnoprávneho výboru iba povahu interného právneho aktu. Navrhovatelia kriticky hodnotia zrýchlený legislatívny proces a komplexnosť právnej úpravy, ktorá sa v návrhu prezentovala. Osobitne tak robí skupina poslancov 1, ktorá tvrdí, že predmetná novela trestného práva bola dôležitá, komplexná, obsiahla, resp. odborná a vzhľadom na skrátený legislatívny proces sa k nej nemohli dostatočne kvalifikovane vyjadriť.

297.

Ako z judikatúry ústavného súdu vyplýva, ten nehodnotí rozsiahlosť, komplexnosť alebo odbornosť návrhov zákonov a ich prepojenie na parlamentnú diskusiu. Ústavným limitom pre legislatívny proces je existencia primeranej rozpravy v parlamente, ktorá má chrániť parlamentnú menšinu formulovať svoje stanovisko, a tak kontrolovať parlamentnú väčšinu (PL. ÚS 18/2022, bod 43).

298.

Z tejto premisy následne vyplýva, že prípadné chyby prameniace z nedostatočnej diskusie či komplexnosti návrhu zákona sú najmä vo vyvodzovaní politickej zodpovednosti, ktorej sú poslanci podrobení v pravidelne sa opakujúcich voľbách, a ústavný súd zasahuje do procesov v rámci parlamentu celkom výnimočne (PL. ÚS 18/2022, bod 38).

299.

Cieľom ústavnej ochrany legislatívneho procesu sú princípy demokratického a právneho štátu, najmä princíp väčšinového rozhodovania a ochrany menšiny, princíp slobodnej súťaže politických strán, ale aj princíp verejnosti v zmysle práva verejnosti oboznámiť sa a identifikovať sa s „produktom“ parlamentnej procedúry (návrhom zákona). Z pohľadu tohto cieľa ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach posudzovanej veci neidentifikoval zásah do týchto (ani iných) ústavných princípov spôsobený tým, že sa o napadnutom zákone rozhodlo v skrátenom legislatívnom konaní. Ústavný súd zároveň upozorňuje, že toto konštatovanie neznamená, že pri prijímaní napadnutého zákona nedošlo k iným vadám legislatívneho procesu, ktoré by boli ústavne relevantné (k ostatným námietkam navrhovateľov sa ústavný súd vyjadruje v ďalšom texte tohto nálezu). Znamená to len to, že v danom prípade nedošlo k zásahom do ústavných princípov tým, že neboli splnené podmienky na skrátené legislatívne konanie.

V.5. Ústavný zákon o ochrane verejného záujmu:

300.

Obidve skupiny poslancov argumentujú, že v legislatívnom procese bol porušený aj ústavný zákon o ochrane verejného záujmu, konkrétne jeho čl. 3 ods. 4, čl. 4 ods. 1 a 2 písm. a) a čl. 6 ods. 1. K porušeniu ústavného zákona malo dôjsť tým, že dvaja poslanci Tibor Gašpar a Peter Žiga sú trestne stíhaní za trestné činy a ich participáciou v legislatívnom procese (Tibor Gašpar bol spravodajcom návrhu napadnutého zákona, pozn.) bol porušený verejný záujem. Podrobnejšie uvádzajú, že obaja poslanci majú záujem na znížení trestných sadzieb za trestné činy a skrátenie premlčacích lehôt kvôli potenciálnej trestnej zodpovednosti svojej, ako aj svojich príbuzných či blízkych osôb. Títo poslanci tak uprednostnili osobný záujem pred verejným záujmom (čl. 3 ods. 4 a čl. 4 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu), využili svoju funkciu na získanie osobnej výhody [čl. 4 ods. 2 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu] a neoznámili na schôdzach národnej rady svoj osobný záujem na novele trestného práva (čl. 6 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu).

301.

Ústavný súd hodnotí túto argumentačnú líniu navrhovateľov ako vecne neprípustnú v rámci konania o súlade právnych predpisov. V prvom rade poukazuje na to, že ústavný zákon o ochrane verejného záujmu je právny predpis, ktorého zmyslom je zabezpečiť právny mechanizmus ochrany verejného záujmu pri výkone verejných funkcií spočívajúci v zamedzení vzniku rozporu osobných záujmov verejných funkcionárov s uvedeným verejným záujmom (II. ÚS 483/2018). Ústavný zákon predpokladá aj osobitné konania, ktoré slúžia k zisťovaniu, či došlo alebo nedošlo k porušeniu verejného záujmu pri výkone verejnej funkcie (čl. 9 a nasl.). Tieto konania predstavujú ucelený a definitívny rámec aplikácie ústavného zákona. To znamená, že mimo konaní predvídaných ústavným zákonom nie je možné porušenie verejného záujmu zisťovať a vyvodzovať za prípadné porušenie právnu zodpovednosť.

302.

Uvedené ilustruje aj mechanizmus vyvodzovania zodpovednosti za nesplnenie povinností podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Predmetný ústavný zákon vychádza z individuálnej zodpovednosti verejných funkcionárov za porušenie povinností podľa tohto ústavného zákona (napr. čl. 9 ods. 3 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu). Kolektívnu zodpovednosť či dôsledky pre rozhodovanie kolektívneho orgánu, v ktorom pôsobí verejný funkcionár, ústavný zákon o ochrane verejného záujmu nepozná. Z charakteristiky predvídanej zodpovednosti verejných funkcionárov v ústavnom zákone teda nemožno dovodiť to, čoho sa domáhajú navrhovatelia v tejto veci: vyhlásiť právny predpis za neústavný. Z úpravy osobného výkonu mandátu poslanca podľa čl. 73 ods. 2 ústavy nevyplýva, že by poslanec mohol byť vylúčený z rokovania a hlasovania o zákone, teda by v prípade neúčasti na rokovaní bez ospravedlniteľného dôvodu, naopak, porušoval svoje poslanecké povinnosti.

303.

K totožným záverom možno dospieť aj vo vzťahu k argumentácii navrhovateľov, ktorí namietajú porušenie čl. 4 ods. 2 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu spočívajúce v tom, že obaja poslanci získali výhody pre seba a ich blízke osoby zo schvaľovanej legislatívy, pretože toto ustanovenie pokračuje výnimkou v podobe činnosti, ktorá poslancom (verejným funkcionárom) vyplýva priamo z ich funkcie.

304.

Z navrhovateľmi spomínaných poslancov (Peter Žiga, Tibor Gašpar), ktorí sa legislatívneho procesu zúčastnili, nie je ani jeden dosiaľ za trestný čin odsúdený. Ústavný súd nie je zákonný súd o rozhodovaní o vine alebo nevine týchto poslancov a, vychádzajúc z prezumpcie neviny, preto námietka navrhovateľov, že prijatou právnou úpravou si zabezpečili nižšie tresty, je len predpokladom, ktorý sa ani nemusí naplniť.

305.

Napokon parlament prijíma právnu úpravu, ktorá má plniť požiadavku všeobecnosti vyplývajúcu z právneho štátu (PL. ÚS 7/2021). Obsahom kritéria všeobecnosti je, že právna norma sa vzťahuje na druhovo určené subjekty (a nie konkrétnych jednotlivcov) a dispozícia právnej normy je univerzálna (a nie individuálna). Vychádzajúc z uvedeného, preto obaja poslanci nie sú priamymi beneficientami právnej úpravy, ale v prípade, ak by boli uznaní za vinných, tak by z právnej úpravy „profitovali“ tak ako všetci ostatní, na ktorých sa vzťahuje časť právnej normy (hypotéza, dispozícia alebo sankcia).

306.

Z týchto dôvodov sú argumenty navrhovateľov neprípustné. Ústavný súd dáva do pozornosti aj konštatáciu samotných navrhovateľov (skupina poslancov 2), ktorí si uvedomujú neštandardnosť identifikácie ústavného zákona o ochrane verejného záujmu ako referenčnej normy pri ústavnom prieskume legislatívneho procesu.

V.6. Diskusia s koalíciou:

307.

Prezident vo svojom návrhu tvrdí, že v pléne národnej rady pri schvaľovaní napadnutých ustanovení nediskutoval s opozíciou žiaden z poslancov vládnej väčšiny. Podľa neho parlamentná menšina vyjadrila svoj politický, ako aj odborný názor v I., ako aj v II. čítaní, ale bez akejkoľvek reakcie zo strany koalície. Koalícia sa pripomienkami a návrhmi nezaoberala. Prezident vidí v tomto postupe porušenie práv parlamentnej opozície a princípov slobodnej súťaže politických síl v parlamente, a preto bol podľa neho legislatívny proces v rozpore s čl. 1 ods. 1 ústavy, resp. s čl. 31 ústavy.

308.

Ústavný súd tento argument hodnotí tak, že pre kvalitu rozpravy v parlamente je determinujúci voľný mandát poslanca, ktorý podľa ustálenej judikatúry znamená, že poslanci národnej rady svoj mandát vykonávajú podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi (PL. ÚS 24/2014, bod 25, PL. ÚS 7/2021, bod 92). Z toho vyplýva, že poslancov nie je možné nútiť k tomu, aby „museli“ diskutovať o návrhoch zákonov v rámci rozhodovacieho procesu na úrovni parlamentu, brať do úvahy pripomienky či návrhy predkladané inými poslancami alebo o nich diskutovať. Inak povedané, voľný mandát poslanca garantuje slobodu diskusie, ktorú poslanec môže, ale aj nemusí využiť, pričom poslanec je, čo sa týka utvárania svojho názoru, slobodný nielen od názorov či príkazov svojich voličov, ale aj od názorov a príkazov iných poslancov. Je bez významu, či ide o poslancov vládnej koalície alebo opozície. Názor poslanca o návrhu zákona, pripomienkach a návrhoch opozičných poslancov, ako aj koaličných poslancov sa ultimátne prejaví vo finálnom akte hlasovania (m. m. PL. ÚS 48/03).

309.

Okrem toho ústavný súd nemá dogmatizované pravidlá, ktorými by objektívne mohol hodnotiť a posudzovať kvalitu obsahu parlamentnej rozpravy, napr. ako mali reagovať poslanci koalície na argumenty poslancov opozície, resp. v akom rozsahu sa opozičné návrhy a pripomienky dostali do finálneho znenia právneho predpisu. Ústavný súd uvedené považuje za autonómiu parlamentu a jeho forum internum. Zodpovednosť za „nekvalitnú“ diskusiu, neprihliadnutie na argumenty, informácie alebo návrhy opozície môže existovať vo forme politickej, a nie ústavnoprávnej zodpovednosti. Ústavný súd opätovne poukazuje na svoju ustálenú judikatúru k legislatívnemu procesu, podľa ktorej súd posudzuje, či sa každý poslanec mohol rovnakou mierou podieľať na finálnom znení predpisu (PL. ÚS 6/2017).

V.7. Oboznámenie sa s návrhom napadnutého zákona:

310.

Prezident a skupina poslancov 2 v návrhu argumentujú tým, že poslanci parlamentnej väčšiny neboli oboznámení v plnej miere s dopadmi prijatia napadnutého zákona na práva adresátov právnych noriem, ako aj na aplikačnú prax. Prezident poukazuje na (a) vyjadrenie politickej strany HLAS-SD, podľa ktorej v prípade, ak prax ukáže negatívne dopady na skrátenie premlčacích lehôt, tak strana bude iniciovať novelu Trestného zákona, a (b) poslanca Romana Michelka, ktorý povedal, že nebol presne informovaný o všetkých veciach k pripravovanej novele trestného práva. Poslanci vládnej väčšiny tak boli podľa názoru prezidenta „pasívnymi aktérmi legislatívneho života inštruovaní vládou, navyše bez reálneho poznania dopadov dôležitého pre informované hlasovanie o napadnutom zákone.“. Uvedené prezident kombinuje s absenciou právnej komparatistiky v dôvodovej správe, resp. nereflektovaním názorov odborníkov vo verejnej diskusii (ústavný súd sa k tejto časti vyjadrí ďalej). Následne z toho navrhovatelia vyvodzujú porušenie voľného mandátu poslanca národnej rady a rozpor s čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 73 ods. 2 a s čl. 75 ods. 1 ústavy.

311.

V tejto súvislosti možno poukázať na nález sp. zn. PL. ÚS 13/2022, body 173 a 174, v ktorom ústavný súd uzavrel, že poslanci majú len možnosť, nie povinnosť, oboznámiť sa s podstatnými skutočnosťami a relevantnými informáciami o prerokúvanom návrhu zákona o to viac, ak ide o skrátené legislatívne konanie. Uvedené znamená, že nie je povinnosťou poslancov o každom aspekte danej veci (návrhu zákona) komplexne a vyčerpávajúco diskutovať, pričom pri rozhodovaní a hlasovaní majú reálnu možnosť takéto informácie zohľadniť.

312.

Ústavný súd opakovane pripomína, že cieľom ústavnej ochrany legislatívneho procesu sú princípy demokratického a právneho štátu. Za tie ústavný súd považuje najmä princíp väčšinového rozhodovania a ochrany menšiny, princíp slobodnej súťaže politických strán, ale aj princíp verejnosti v zmysle práva verejnosti oboznámiť sa a identifikovať sa s „produktom“ parlamentnej procedúry (návrhom zákona). Ich uplatňovaním v procese tvorby práva v podmienkach parlamentnej demokracie je plne rešpektovaný princíp pluralizmu, podľa ktorého majú všetky strany zúčastnené na parlamentnej procedúre dostať príležitosť sa s prerokúvanou vecou oboznámiť a zároveň sa k nej vyjadriť (PL. ÚS 17/2014). S tým zároveň súvisí a plynule na to nadväzuje zabezpečenie otvorenej diskusie zástancov konkurenčného názoru, ochrana práva parlamentnej menšiny (parlamentnej opozície) na prezentovanie názoru a kontrolu vládnucej väčšiny.

313.

Ústavný súd v zmysle svojho prístupu k posudzovaniu legislatívneho procesu nehodnotí vôľu poslancov, akú mali pri finálnom hlasovaní, resp. pri jednotlivých hlasovaniach v rámci legislatívneho procesu. Voľný mandát poslanca spočíva v tom, že poslanec nie je nútený hlasovať proti svojmu svedomiu a presvedčeniu (čl. 73 ods. 2 ústavy). Práve presvedčenie a svedomie sú konštitutívnymi prvkami reprezentatívneho mandátu. Vo svojej podstate znamenajú, že poslanci po zvolení a počas funkčného obdobia sú zodpovední len pred svojím svedomím a presvedčením. Následne im vysloví alebo nevysloví svoju dôveru ľud v parlamentných voľbách.

V.8. Ignorovanie pripomienok:

314.

Skupina poslancov 2, ako aj prezident vo svojich návrhoch tvrdia, že parlamentná väčšina ignorovala pripomienky generálneho prokurátora či iných odborníkov, ktorí sa nemohli k návrhu zákona vyjadriť v prípravnej fáze legislatívneho procesu. Podobne títo navrhovatelia argumentujú, že národná rada nezobrala do úvahy upozornenia inštitúcií Európskej únie alebo prezidenta. V uvedenom postupe tak vidia svojvôľu, ktorá je v rozpore s čl. 1 ods. 1, resp. s čl. 2 ods. 2 ústavy.

315.

K predmetnému argumentu ústavný súd poukazuje na svoju (už) stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej ochrana parlamentnej menšiny nespočíva v ochrane pred rozhodnutiami väčšiny, ale v tom, že umožňuje menšine vyjadriť svoj názor počas rozhodovacieho procesu v parlamente (PL. ÚS 13/2022). Výhradu navrhovateľov, podľa ktorej sa nezohľadnili názory odbornej verejnosti alebo iných inštitúcií, nemožno považovať za zásadnú, resp. za takú, ktorá má ústavný rozmer, čo ústavný súd už judikoval vo veci sp. zn. PL. ÚS 18/2022 (bod 43). Konečné rozhodnutie v zákonodarnom zbore je výsledkom väčšinového rozhodovania, pričom dôležité je, či mal v priebehu legislatívneho procesu každý poslanec rovnakú možnosť vplývať na finálnu podobu rozhodnutia (PL. ÚS 6/2017).

316.

Nezohľadnenie pripomienok zo strany odborníkov, iných inštitúcií alebo verejnosti v legislatívnom procese v zásade nie je ústavné relevantné. Neúčasť odborníkov na legislatívnom procese by mohla byť ústavným súdom posudzovaná len v prípade, ak by nezohľadnením ich pripomienok došlo k priamemu zásahu do ústavou chránených práv a princípov. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti takú situáciu už identifikoval, a to konkrétne v náleze sp. zn. PL. ÚS 13/2022, kde konštatoval porušenie čl. 55a ústavy (v ktorom ústava kladie dôraz na dlhodobú udržateľnosť svojho hospodárenia) z dôvodu neúčasti Rady pre rozpočtovú zodpovednosť na legislatívnom procese (PL. ÚS 13/2022). V tomto náleze ústavný súd konštatoval, že v zásade nie je povolaný na to, aby sám vyhodnocoval odborné otázky udržateľnosti hospodárenia a transparentnosti a efektívnosti vynakladania verejných prostriedkov. Práve na tento účel bola podľa ústavného súdu zriadená Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, pričom „... ak má byť táto jej úloha nielen formálna, ale aj prakticky naplniteľná, je potrebné, aby Rada pre rozpočtovú zodpovednosť mohla zo svojej nezávislej a odbornej pozície do diskusie o otázkach s reálnym dopadom na dlhodobú udržateľnosť hospodárenia aspoň v minimálnej miere zasiahnuť.“.

317.

Vo vzťahu k „ignorovaniu“ pripomienok generálneho prokurátora, prezidenta alebo inštitúcií Európskej únie však takýto zásah do ústavných princípov ústavný súd neidentifikoval (a navrhovatelia ho ani netvrdili). Neúčasť Rady pre rozpočtovú zodpovednosť bola v okolnostiach posudzovanej veci namietaná len vo vyjadrení PF UPJŠ – samotní navrhovatelia nesúlad napadnutého zákona (resp. legislatívneho procesu, ktorý prijatiu napadnutého zákona predchádzal) s čl. 55a ústavy nenamietali. Neúčasť odbornej verejnosti môže mať za určitých okolností vplyv na kvalitu zákona, avšak nie s nevyhnutným dopadom na jeho ústavnosť. V tomto prípade takýto dopad navrhovatelia rovnako nepreukázali.

318.

Ústavný súd už judikoval, že spôsob a metódy prerokovania návrhov zákonov môžu byť výsledkom politickej taktiky pri zákonodarnom procese, keďže politické metódy pri tomto postupe patria do konceptu parlamentnej autonómie (PL. ÚS 18/2022, bod 38). Zákon o rokovacom poriadku stanovuje, že slovo sa v parlamente udelí členovi vlády alebo spravodajcovi k návrhu zákona, kedykoľvek oň požiadajú (§ 27 ods. 8, resp. § 28 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku). Čas, keď skutočne vystúpia v rozprave, tak záleží práve od politickej taktiky, ktorú parlamentná väčšina pri legislatívnom procese má. To, že sa rozhodli toto právo využiť v nočných hodinách, resp. nadránom, keď už poslanci opozície neboli napriek požiadavke § 63 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku na rozprave prítomní, patrí do rámca politickej taktiky.

319.

A contrario, ak by ústavný súd do tejto situácie ingeroval, nevyhnutne by to viedlo k určovaniu limitov, kedy by člen vlády a spravodajca k návrhu zákona mohol a kedy by už nemohol požiadať o slovo a vystúpiť v parlamentnej rozprave. Ústavný súd by musel vytvoriť objektívny test na posudzovanie týchto situácií, čo sa mu zdá nerealizovateľné aj vzhľadom na slobodnú diskusiu, parlamentnú autonómiu a taktiku parlamentnej väčšiny (ale aj menšiny) v rámci legislatívneho procesu. Ústavný súd skúma, či sa poslanci parlamentnej menšiny mohli k návrhu napadnutého zákona vyjadriť, čo nespochybniteľne mohli. Tým tak vykonávali kontrolu nad parlamentnou väčšinou.

V.9. Skrátenie rozpravy a ukončenie rozpravy:

320.

Navrhovatelia tvrdia, že pri legislatívnom procese došlo k porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4 a čl. 31 ústavy tým, že sa skrátila rozprava v prvom a druhom čítaní k návrhu napadnutého zákona, resp. ukončila sa rozprava v treťom čítaní. Konkrétne rozprava v prvom čítaní bola skrátená na 20 hodín (10 hodín pre opozíciu), v druhom čítaní na 62 hodín (z toho 31 hodín pre opozíciu) a v treťom čítaní bola rozprava uzavretá po vystúpení dvoch z 54 prihlásených poslancov. Podľa prezidenta inštitút ukončenia rozpravy podľa § 35 ods. 7 zákona o rokovacom poriadku je možné použiť ako ultima ratio pri obštrukciách poslancov opozície, ktoré trvajú týždne ba mesiace. V tomto konkrétnom prípade sa opozícia k obštrukciám neuchýlila a argumentovala vecne. Podľa jej názoru tak došlo k „valcovaniu opozície.“

321.

Ústavný súd vidí v slobodnej diskusii zástupcov ľudu jadro legislatívneho procesu. Názory predkladateľov návrhu zákona sa v diskusii konfrontujú s názormi poslancov. Ako ústavný súd už judikoval, porušenie zákona o rokovacom poriadku by mohlo dosiahnuť ústavnú intenzitu napríklad vtedy, ak by bola hrubo alebo úplne obmedzená rozprava, možnosť poslancov, zvlášť menšinových, verejne zaujať stanovisko a vyjadriť sa k návrhu zákona alebo ak by v celej procedúre bolo množstvo nedostatkov, ktoré by vo výsledku mali rovnaký efekt (PL. ÚS 13/2020, bod 29).

322.

Protipólom k zdanlivo neobmedzenej diskusii je efektívna činnosť parlamentu. V rámci nej má byť legislatívny proces regulovaný tak, aby produkoval výsledky v rozumnom čase. Parlament je zástupcom ľudu s demokratickou legitimitou. Z toho vyplýva aj zodpovednosť parlamentu prijímať právne predpisy, ktoré regulujú sociálnu realitu. Parlament má ústavnú povinnosť prijímať zákony (PL. ÚS 6/2017, bod 118). Regulácia procesu vo všeobecnosti, ako aj pri konkrétnych návrhoch zákonov patrí do autonómie parlamentu, kde sa uplatňuje ústavný princíp väčšinového rozhodovania. Ide o priestor, do ktorého ústavný súd zasahuje len zriedka, pretože ide v prvom rade o politické otázky.

323.

V prípade prvého a druhého čítania národná rada rozhodla o určení dĺžky času na rozpravu podľa § 29a zákona o rokovacom poriadku, podľa ktorého sa národná rada môže na návrh aspoň dvoch poslaneckých klubov uzniesť na určení dĺžky času na rozpravu k bodu zaradenému do programu schôdze národnej rady. Toto ustanovenie možno pritom použiť s dvoma obmedzeniami: (a) určená dĺžka času na rozpravu nemôže byť kratšia ako 12 hodín (§ 29a ods. 1 posledná veta) a (b) návrh nemožno podať, ak má národná rada rokovať o návrhu ústavného zákona, návrhu zákona o štátnom rozpočte a o programovom vyhlásení vlády (§ 29a ods. 2). V prípade prvého čítania bola dĺžka rozpravy obmedzená na 20 hodín, v druhom čítaní na 62 hodín, teda v každom prípade nad rámec limitu uvedeného v § 29a ods. 1 zákona o rokovacom poriadku a nedošlo ani k porušeniu § 29a ods. 2 zákona o rokovacom poriadku.

324.

Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 86/2000 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 77/1998 Z. z., ktorým bolo do zákona o rokovacom poriadku doplnený § 29a, by navrhovaná úprava mala „zefektívniť, racionalizovať, ale aj zatraktívniť priebeh rokovania národnej rady.“. Inštitút obmedzenia rozpravy je podľa názoru ústavného súdu potrebné vnímať aj v kontexte politickej stratégie, do ktorej (ako už bolo zdôraznené na viacerých miestach tohto nálezu) ústavný súd nezasahuje. V tomto prípade zo znenia tohto ustanovenia (a ani z dôvodovej správy) nevyplýva, že by malo k jeho aplikácii dochádzať len výnimočne (ako tvrdia navrhovatelia), a ako je zrejmé z už uvedeného, na jeho využitie boli splnené všetky zákonom stanovené podmienky.

325.

Dôležitou argumentačnou líniou v návrhoch je inštitút uzavretia rozpravy, ku ktorému došlo v treťom čítaní po vystúpení dvoch opozičných poslancov. V treťom čítaní k návrhu napadnutého zákona 8. februára 2024 vystúpili v rozprave 3 poslanci, a to poslanec Hlina, na ktorého reagovalo faktickými poznámkami 23 poslancov, poslanec Krúpa, na ktorého reagovalo faktickými poznámkami 16 poslancov, a poslanec Gašpar, na ktorého reagovalo faktickými poznámkami 23 poslancov.

326.

Ústavný súd vníma argumenty navrhovateľov, že inštitút uzavretia rozpravy podľa § 35 ods. 7 zákona o rokovacom poriadku môže byť ústavne problematický. Nepochybne treba súhlasiť s názorom prezidenta, že k jeho využívaniu môže dochádzať len výnimočne. Podľa stabilizovanej judikatúry k legislatívnemu procesu však aj tento zákonný inštitút je nutné vnímať v spojení s ústavnými princípmi [najmä so slobodnou súťažou politických síl (čl. 31 ústavy)] a v konkrétnom kontexte použitia tohto inštitútu, ktorý môže byť aj legitímnym nástrojom na zabránenie obštrukčnému postupu, ktorý by zneužitím inak legálnych poslaneckých práv smeroval k zablokovaniu prijatia zákona z dôvodu parlamentnej matematiky pomeru politických síl reprezentovaných počtom mandátov získaných v slobodných voľbách. Inak povedané, ústavný súd skúma, v ktorej fáze legislatívneho procesu došlo k využitiu tohto inštitútu a aký vplyv použitie inštitútu ukončenia rozpravy malo na ústavné princípy, predovšetkým slobodnú súťaž politických síl.

327.

V legislatívnom procese má každé z troch čítaní totiž iný význam, resp. funkciu. Kým v prvom čítaní je to všeobecná rozprava, najmä o podstate návrhu, v druhom čítaní je to najmä rozprava k jednotlivým ustanoveniam spojená aj s možnosťou podávať pozmeňujúce alebo doplňujúce návrhy. Tretie čítanie je špecifické a rozprava v ňom je skôr výnimočná (PL. ÚS 6/2017, bod 106).

328.

K ústavnej dimenzii porušenia legislatívneho procesu by došlo, ak by tento inštitút bol využitý v každom z troch čítaní, resp. v jadre legislatívneho procesu (t. j. v druhom čítaní). Ústavne neudržateľnou situáciou by bolo, ak by sa diskusia k návrhu zákona buď nemohla rozvinúť vôbec, alebo by bolo zasiahnuté do možnosti poslancov podávať pozmeňujúce a doplňujúce návrhy – teda k uzavretiu rozpravy by došlo v druhom čítaní pred tým, ako poslanci predstavia svoje návrhy k zákonu. V takom prípade by došlo k „valcovaniu opozície“ (PL. ÚS 18/2022).

329.

Podľa ústavného súdu však takáto situácia nenastala z nasledujúcich dôvodov. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že inštitút uzavretia rozpravy sa využil až v treťom čítaní. Teda nedošlo k jeho aktivácii v prvom čítaní a ani v druhom čítaní. Ako z judikatúry ústavného súdu, ale aj zo samotného zákona o rokovacom poriadku vyplýva, tretie čítanie je špecifické a rozprava k nemu je výnimočná. Vyplýva to z charakteru tohto čítania, ktoré je prioritne zamerané na odstraňovanie legislatívno-technických či gramatických chýb. Diskusia sa však k pozmeňujúcim a doplňujúcim návrhom v treťom čítaní uskutočnila – vystúpili dvaja poslanci parlamentnej menšiny, po ktorých nasledovalo viacero faktických poznámok a reakcií. Diskusia celkovo v treťom čítaní trvala dve hodiny (m. m. PL. ÚS 18/2022, bod 41).

330.

Ochrana parlamentnej menšiny nemôže viesť tak ďaleko, že by viedla k povinnosti umožniť ničím nelimitované vystúpenie každého poslanca. Cieľom ústavnej ochrany je hľadanie rovnováhy medzi legitímnym záujmom parlamentnej väčšiny a parlamentnej menšiny. Táto požiadavka je premietnutá aj v úprave určenia dĺžky času na rozpravu podľa § 29a zákona o rokovacom poriadku, ktorý bol použitý v prvom a v druhom čítaní. Podľa § 29a ods. 3 zákona o rokovacom poriadku predsedajúci rozdelí čas určený na rozpravu medzi poslanecké kluby a poslancov, ktorí nie sú členmi poslaneckých klubov, pomerne podľa počtu poslancov. Je na každom poslaneckom klube, ako so svojím časom na rozpravu naloží.

331.

Ústavný súd z hľadiska zákonnosti legislatívneho procesu hodnotí ako problematickú okolnosť, že poslanci parlamentnej menšiny predložili v treťom čítaní návrh na opakovanie druhého čítania podľa § 85 ods. 3 zákona o rokovacom poriadku, o ktorom parlament nehlasoval.

332.

Ústavný súd túto okolnosť vníma ako procesné porušenie práv parlamentnej menšiny. Pre posúdenie, či toto porušenie zákona o rokovacom poriadku malo dopad aj na ústavnosť legislatívneho procesu, sa ústavný súd oboznámil s návrhom na opakovanie druhého čítania a zistil, že poslanci v ňom argumentovali tým, že diskusia k návrhu zákona bola krátka, že je nutné opätovne preskúmať dopady legislatívy na trestnú politiku štátu, rušenie úradu špeciálnej prokuratúry, a rozsiahlosťou pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov v druhom čítaní. Teda nešlo o nové argumenty k predloženému pozmeňovaciemu návrhu, ale o zhodné argumenty s ktorými poslanci parlamentnej menšiny už vystúpili a to tak v prvom, ako aj v druhom čítaní.

333.

Z tohto dôvodu predmetné porušenie zákona o rokovacom poriadku nemá podľa ústavného súdu samo osebe ústavnú intenzitu. Ústavný súd nie je strážcom zákonnosti legislatívneho procesu (rovnako nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 40/2023, bod 75). Po preskúmaní tohto porušenia vzhľadom na konkrétne dôvody uvádzané na opakovanie druhého čítania a v súvislosti so slobodnou súťažou politických síl (čl. 31 ústavy), ústavný súd dospel k záveru, že ústavná intenzita porušenia práv parlamentnej menšiny nebola dosiahnutá.

334.

Tretím dôvodom, pre ktorý ústavný súd nezistil ústavné vady legislatívneho procesu, čo je s ohľadom na judikatúru ústavného súdu osobitne dôležité, je, že parlamentná menšina mala časový priestor sa k predmetnému návrhu zákona vyjadriť a prezentovať svoj názor. Ústavný súd preskúmal priebeh legislatívneho procesu a zistil nasledujúce skutočnosti.

335.

V prvom čítaní vystúpilo hneď niekoľko poslancov parlamentnej menšiny, ktorí predniesli mnohé procesné, resp. vecné návrhy, o ktorých parlament aj hlasoval. Napríklad poslanec Ondrej Dostál navrhol nepokračovať v rokovaní o návrhu zákona (hlasovanie č. 208 z 26. januára 2024) alebo ten istý poslanec navrhol pozmeňujúce a doplňujúce návrhy (hlasovanie č. 211 z 26. januára 2024). Uvedené sa zopakovalo aj pri druhom čítaní. V rámci neho vystúpilo niekoľko desiatok poslancov parlamentnej menšiny, ktorí predniesli inter alia zase niekoľko desiatok pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov k zákonu. Viacero poslancov vystúpilo s návrhmi viackrát (napr. Ingrid Kosová, Jozef Pročko, Marek Krajčí). V treťom čítaní rozprava trvala dve hodiny.

336.

Ústavný súd z verejne dostupných zdrojov zistil, že legislatívny proces k návrhu zákona celkovo trval viac ako dva mesiace, keďže návrh zákona bol národnej rade doručený 6. decembra 2023 a schválený bol 8. februára 2024. Tri čítania prebehli od 26. januára do 8. februára 2024, pričom diskusia medzi poslancami trvala viac ako 84 hodín (aj keď poslanci parlamentnej väčšiny nevyužili svoj čas). Pôvodný návrh napadnutého zákona pritom rátal s tým, že nová právna úprava nadobudne účinnosť už 1. januára 2024 (resp. v niektorých častiach 15. januára 2024). K zmene dátumu účinnosti napadnutého zákona pritom došlo aj práve v dôsledku rozsiahlej diskusie k návrhu na skrátené legislatívne konanie o napadnutom zákone, čo len potvrdzuje konštatovanie ústavného súdu, že diskusia prebehla a poslanci (aj keď obmedzene) mali možnosť sa k návrhu na skrátené legislatívne konanie, ale aj k napadnutému zákonu samotnému vyjadriť.

337.

Ústavný súd teda nedospel k záveru, že by parlamentná diskusia k návrhu zákona (ČPT 106) neprebehla, nerozvinula sa, resp. že by bola opozícia „valcovaná“ a nemohla predstaviť svoje politické a vecné argumenty v legislatívnom procese, a tak kontrolovať parlamentnú väčšinu (PL. ÚS 18/2022, bod 42). Ústavný súd neschvaľuje skracovanie lehôt diskusie v parlamente, ale do autonómie národnej rady z titulu deľby moci môže zasahovať len celkom výnimočne, ak parlamentom porušené zákonné pravidlá majú vplyv na ústavné princípy a hodnoty.

338.

A napokon ústavný súd nestráca zo zreteľa, že aj keď išlo o skrátené legislatívne konanie s obmedzenou diskusiou, resp. s uzavretím diskusie v treťom čítaní, celý legislatívny proces trval dva mesiace. Aj z tohto pohľadu tak dĺžka legislatívneho procesu umožňovala nielen primeranú diskusiu v parlamente, ale aj celospoločenskú reflexiu prijímanej právnej úpravy.

V.10. Iné legislatívne vady:

339.

Skupina poslancov 1 namieta, že pri legislatívnom procese došlo k viacerým ďalším pochybeniam na zákonnej alebo podzákonnej úrovni. Konkrétne, že sa neuskutočnilo pripomienkové konanie či jeho skrátená forma; k návrhu zákona nebol vypracovaný legislatívny zámer; nebola zverejnená predbežná informácia, resp. návrh zákona nebol zverejnený pred rokovaním vlády.

340.

Tieto námietky majú spoločné to, že sa netýkajú porušenia zákona o rokovacom poriadku, ale iných právnych predpisov, ktoré patria k rôznym prameňom práva. Ide najmä o zákon o tvorbe právnych predpisov a legislatívne pravidlá vlády, ktoré sú podzákonným právnym predpisom. Ústavný súd vníma tieto argumenty navrhovateľov ako relevantné, ale samy osebe a ani vo vzájomnom spojení nemajú potrebnú ústavnú intenzitu. Dôvodom je skutočnosť, že len prepojenie týchto argumentov s ústavnými hodnotami by malo ústavnoprávnu relevanciu.

341.

Vo vzťahu k legislatívnym pravidlám vlády ústavný súd už zaujal stanovisko, že ich porušenie nespôsobuje nesúlad schváleného právneho predpisu s ústavou, hoci môže byť hodnotené napr. ako zúženie priestoru občianskej spoločnosti na kontrolu výkonu verejnej moci (PL. ÚS 17/2014, bod 17.12). V podobných intenciách vníma ústavný súd aj porušenie relevantných ustanovení zákona o tvorbe právnych predpisov.

342.

Ústavný súd opakuje, že legislatívny proces trval dva mesiace, počas ktorých sa k návrhu predstavitelia občianskej spoločnosti mohli vyjadriť, pričom mnohí aj toto právo realizovali. K návrhu zákona sa vyjadrili aj mnohé odborné organizácie, mimovládne organizácie či iné štátne orgány. V súvislosti s uvedenými skutočnosťami ústavný súd zastáva názor, že občianska spoločnosť bola dostatočným spôsobom o návrhu zákona informovaná a mohla k nemu zaujať stanovisko.

V.11. Záverečné hodnotenie k legislatívnemu procesu:

343.

Ústavný súd svoje hodnotenie uzatvára tak, že pri prerokovaní parlamentnej tlače 106 nezistil ústavné porušenia, ktoré by bránili diskusii v národnej rade. Poslanci parlamentnej menšiny sa mohli s návrhom zákona oboznámiť, mohli sa k nemu vyjadriť, mohli podávať pozmeňujúce a doplňujúce návrhy a participovať na schôdzach národnej rady, kde sa návrh zákona prejednával. Parlamentná menšina tak mohla kontrolovať parlamentnú väčšinu. Na tomto závere nemení nič ani porušenie zákona o rokovacom poriadku, keď sa nehlasovalo o návrhu na opakovanie druhého čítania, keďže z obsahu návrhu vyplývali podobné argumenty, ktoré parlamentná menšina už vyjadrila v rámci prvého a druhého čítania. Nie každé porušenie zákona má aj ústavnoprávnu rovinu.

344.

Tento prístup dokumentuje aj doterajšia rozhodovacia prax. V náleze sp. zn. PL. ÚS 13/2022 ústavný súd skonštatoval, že podmienky na skrátené legislatívne konanie neboli splnené, keď predkladateľ návrhu na skrátené legislatívne konanie poukazoval na pandémiu COVID-19 a vojnu na Ukrajine, pretože došlo k systémovej zmene rodinných prídavkov, pričom účinnosť týchto zmien bola navyše viackrát predlžovaná. Možno konštatovať, že v uvedenej veci neboli splnené podmienky na skrátený legislatívny proces, resp. neexistovala žiadna spojitosť medzi zákonnými podmienkami a argumentáciou vlády. Ústavný súd už judikoval, že priamosť absentuje, ak skrátené legislatívne konanie je naviazané na abstraktné globálne udalosti, ktoré sa právnej úpravy týkajú len nepriamo, pričom účinnosť tejto úpravy je smerovaná do dlhšej budúcnosti (PL. ÚS 13/2022, body 138 – 140).

345.

Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 13/2022 skonštatoval, že podmienky na skrátené legislatívne konanie splnené neboli, no zároveň konštatoval, že takéto „nerešpektovanie zákonom predpísaných podmienok na skrátené legislatívne konanie by vyvolávalo napätie s čl. 2 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, len ak by k nemu pristúpili aj ďalšie konkrétne skutočnosti preukazujúce neprípustnú intenzitu nezákonného postupu prejavujúcu sa ako zásah do ústavných princípov chránených ústavou...“ (potlačenie opozície).

346.

V preskúmavanej veci ústavný súd síce konštatuje nesplnenie zákonných podmienok na skrátené legislatívne konanie, no v okolnostiach veci napriek napätiu pri prerokovaní a prijímaní napadnutého zákona sa zákonodarca pridržiaval rokovacieho poriadku vrátane využitia jeho výnimočných nástrojov. Ústavný súd nezistil popri nesplnení zákonných podmienok na skrátené legislatívne konanie existenciu ďalšej takej intenzívnej okolnosti, ktorej kumulatívne pôsobenie by opodstatňovalo bez ďalšieho vyslovenie ústavnej neudržateľnosti celého zákona. Posúdenie ústavnej konformity legislatívneho procesu v intenciách súladu jeho procedurálnej stránky s ústavou nie je vo svojej podstate primárne o formálnom počítaní času diskusie, o striktnom dodržiavaní zákonnej procedúry jednotlivých čítaní v národnej rade, ktorá je bez presahu na dikciu ustanovení ústavy, ale o materiálnom poňatí (spoločenskej) diskusie prebiehajúcej nielen na pôde zákonodarného zboru, o možnosti vedenia a rozvíjania tejto diskusie, ktorej spoločenský rozmer garantuje aj mieru informovanosti verejnosti o pripravovaných legislatívnych zmenách a reflektovaní výhrad menšiny parlamentnou väčšinou; z týchto dôvodov nemožno pri legislatívnom procese k návrhu zákona hovoriť o tzv. kabinetnom väčšinovom schvaľovaní návrhu zákona a o tzv. valcovaní parlamentnej menšiny a popieraní jej ústavných práv na prerokovanie legislatívneho materiálu.

347.

Demokracia reprezentovaná pluralizmom s možnosťou parlamentnej menšiny sa vyjadriť k predkladaným legislatívnym zmenám zostala podľa ústavného súdu v konkrétnom legislatívnom procese zachovaná. K porušeniu čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 30 ods. 4 a čl. 31 ústavy, ako aj čl. 1 ods. 1 v spojení s čl. 73 ods. 2 a čl. 75 ods. 1 ústavy v okolnostiach veci nedošlo.

VI. K zmenám trestných sadzieb, zmenám v spôsobe určenia hraníc výšky škody, zmenám v možnosti uloženia podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody, zmenám v premlčaní a k prechodnému ustanoveniu upravenému v bode 198 čl. I (§ 438k ods. 1) napadnutého zákona:

348.

S ohľadom na už uvedené pristúpil ústavný súd k prieskumu obsahu napadnutého zákona z toho pohľadu, či možno konštatovať neústavnosť jednotlivých častí napadnutého zákona. V týchto častiach nálezu sa pritom ústavný súd sústredil len na tie ustanovenia napadnutého zákona, ktoré navrhovatelia napádajú priamo pre ich nesúlad s ústavou či medzinárodnými zmluvami. Inak povedané, z doručených návrhov vyplýva, že navrhovatelia označili ako protiústavný napadnutý zákon ako celok z dôvodu nimi označených vád legislatívneho procesu. Pokiaľ však ide o obsahovú časť, nenamietali všetky ustanovenia, iba niektoré, a preto sa ďalšie posudzovanie ústavného súdu dotýka len navrhovateľmi špecifikovaných ustanovení napadnutého zákona (§ 45 zákona o ústavnom súde).

349.

Navrhovatelia vo svojich podaniach namietajú, že napadnutý zákon (a) výrazne znižuje trestné sadzby pri majetkových a hospodárskych trestných činoch a pri trestných činoch korupcie, (b) zásadným spôsobom posúva nahor hranice výšky škody, (c) rozširuje možnosť ukladania podmienečného trestu odňatia slobody (aj pri najzávažnejšej kriminalite páchanej organizovanými skupinami) a (d) výrazne skracuje premlčacie lehoty, pričom kombináciou týchto zásadných zmien a ich vzájomným spolupôsobením môže dôjsť k „... znefunkčneniu vyvodzovania trestnej zodpovednosti a ukladania trestov...“ (pozri tiež bod 35 návrhu prezidenta, bod 159 návrhu skupiny poslancov 1 a tiež bod 170 návrhu skupiny poslancov 2).

VI.1. K zmenám trestných sadzieb a zmenám v spôsobe určenia hraníc škody:

350.

Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie. Pri hodnotení primeranosti trestov, resp. trestných sadzieb, ktoré navrhovatelia v návrhoch všeobecne namietli, ústavný súd konštatuje, že pri tejto otázke v prvom rade rešpektuje diskrečný priestor zákonodarcu. Katalóg trestných činov, ako aj katalóg trestov, ktoré sa majú ukladať, patrí do plnej kompetencie zvoleného zákonodarcu (PL. ÚS 1/2021, bod 60). Autonómia parlamentu zahŕňa ustanovenie druhov trestov, ich výmery, zásad a spôsobov ich ukladania, resp. zákonodarca prijíma rozhodnutia o tom, či zdôrazní alebo dá do úzadia represiu alebo prevenciu (PL. ÚS 6/09, časť F, bod 1; PL. ÚS 106/2011, časť V, bod 1; PL. ÚS 5/2017, bod 107).

351.

Zákonodarca v tejto sfére disponuje širokou mierou úvahy, do ktorej ústavný súd zasiahne len celkom výnimočne, ak by národná rada primeranosť trestov upravila celkom zjavne neprimerane k ústavným hodnotám. Na porovnanie ústavný súd vo veci sp. zn. PL. ÚS 1/2021 posúdil ako protiústavnú nemožnosť konajúceho súdu individualizovať obligatórny trest prepadnutia majetku pri jeho zákonom ustanovenej kumulácii s trestom odňatia slobody. Vo veci sp. zn. PL. ÚS 5/2017 neústavnosť identifikoval v otvorenej formulácii skutkovej podstaty trestných činov v rozpore s požiadavkou zákonnosti pri trestaní, keď za neurčité a vágne považoval spojenie „nenávisť voči inej skupine osôb“ a v rozpore s princípom legality považoval aj spojenie „politické presvedčenie“.

352.

Ústavný súd už vyslovil, že národná rada je viazaná ústavou v rovnakej miere ako všetky ostatné štátne orgány Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2 ústavy). Pri uplatnení svojej zákonodarnej pôsobnosti môže prijať ľubovoľný zákon, pokiaľ takýmto zákonom neprekročí rámec daný ústavou. (PL. ÚS 15/98). Rovnako aj dohovor ponecháva štátom voľnosť pri možnosti označiť za trestný čin konanie alebo opomenutie, ktoré nepredstavuje bežný výkon niektorého z práv ním chránených (napr. rozsudok ESĽP vo veci Engel a iní proti Holandsku z 8. 6. 1976, č. 5100/71; 5101/71; 5102/71; 5354/72; 5370/72, ods. 81), ako aj pokiaľ nenaráža na niektorý z ďalších mantinelov, ktoré ESĽP vo svojej judikatúre z rôznych článkov dohovoru vyvodil. Patria k nim zákaz nelegitímnej alebo neprimeranej kriminalizácie určitého správania (napr. Dudgeon v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 7525/76, rozsudok pléna z 22. 10. 1981), zákaz ukladania neľudských a ponižujúcich trestov, kam ESĽP podradil aj zákaz ukladania trestov hrubo neprimerane prísnych vo vzťahu k závažnosti skutku (napr. Vinter a iní v. Spojené kráľovstvo, sťažnosti č. 66069/09, 130/10 a 3896/10, rozsudok Veľkej komory z 9. 7. 2013), no najmä aj v súvislosti s niektorými obzvlášť závažnými konaniami vyslovená požiadavka dostatočne prísnych a odstrašujúcich trestov (napr. Gäfgen v. Nemecko, sťažnosť č. 22978/05, rozsudok z 1. 6. 2010; Okkalı v. Turecko, sťažnosť č. 52067/99, rozsudok zo 17. 10. 2006; Vazagashvili a Shanava v. Gruzínsko, sťažnosť č. 50375/07, rozsudok z 18. 7. 2019).

353.

Limitom v oblasti trestného zákonodarstva môže byť len svojvôľa, zákaz mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania a trestania, ako aj primeranosť trestov hodnotená ako racionálny vzťah medzi činom (stupňom viny) a trestom. Bez prekročenia týchto limitov patrí stanovenie systému trestných sankcií, podmienok ich ukladania a výkonu či stanovenie hraníc trestných sadzieb do právomoci zákonodarcu.

354.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti tiež uviedol, že predmetom abstraktnej kontroly noriem nie je a ani nemôže byť posudzovanie vhodnosti a účelnosti jednej z viacerých možností zákonnej úpravy, a ak áno, potom iba v tom ohľade, či namietaná zákonná úprava nie je v reálnom a neudržateľnom konflikte s ústavným poriadkom (ústavou, ústavnými zákonmi a niektorými medzinárodnými zmluvami), t. j. predovšetkým so základnými právami a slobodami, s ústavnými princípmi či hodnotami. Nepostačuje konflikt hypotetický alebo iluzórny, ale tento konflikt musí byť reálny, a preto neprislúcha ústavnému súdu reagovať na odbornou, politickou a laickou verejnosťou vedenú diskusiu či polemiku o optimálnom riešení určitého legislatívneho opatrenia, ktorú možno vnímať skôr z pohľadu de lege ferenda (m. m. PL. ÚS 95/2011). Ústavný súd už niekoľkokrát pripomenul, že jeho úlohou nie je posudzovať účelnosť či vecnú správnosť právnej úpravy (PL. ÚS 10/2023).

355.

Už uvedené vo vzťahu k trestnému zákonodarstvu znamená, že úlohou ústavného súdu nie je nahrádzať rozhodnutie zákonodarcu o katalógu trestných činov a katalógu trestov, ktoré sa za ustanovené trestné činy majú ukladať, ani tieto katalógy nálezom modifikovať. V tejto polohe by sa ústavný súd dostával do konfliktu s povinnosťou zdržanlivosti a prinajmenšom nepriamo by sa štylizoval do úlohy tzv. pozitívneho zákonodarcu. Tým je výlučne národná rada (prípadne za istých podmienok občania Slovenskej republiky). Ak dospeje zákonodarca k záveru, že doterajšia výška trestných sadzieb nie je správna, je plne v jeho kompetencii prijať príslušné legislatívne opatrenia.

356.

Úvahy o tom, či určité závadné konania majú byť trestné alebo beztrestné (kriminalizácia alebo, naopak, dekriminalizácia konania), definovanie skutkových podstát deliktov (trestných činov, priestupkov) a ustanovenie druhu a výšky sankcie (intenzita trestnej a správnej represie) sú podmienené mnohými sociálnymi determinantmi, ktoré sa v priebehu historického vývoja menia. Nie je nič neobvyklé, ak konanie pôvodne beztrestné prehlási zákonodarca novou právnou úpravou za trestné (kriminalizácia konania) alebo je, naopak, pôvodne trestné konanie dekriminalizované. Nezriedka sa mení tiež zákonná kategorizácia deliktov – pôvodné trestné činy začnú byť novou úpravou kvalifikované ako priestupky či správne delikty alebo, naopak, pôvodné priestupky alebo správne delikty sa stanú trestnými činmi. Legislatívna úprava všetkých týchto otázok je vo výlučnej kompetencii zákonodarcu, ktorý sa riadi kriminologicko-politickými kritériami, napr. hľadiskom generálnej prevencie, početnosti výskytu deliktov v danej historickej dobe, intenzitou rizika deliktných konaní a z toho vyplývajúcim stupňom ohrozenia riadneho ľudského spolužitia („právneho mieru“), premenami v axiologickom nazeraní verejnosti na význam individuálnych a spoločenských hodnôt a právnych statkov poškodzovaných deliktným konaním páchateľov a pod. (pozri nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 14/09 z 25. októbra 2011). Ústavný súd Českej republiky tak rovnako vyslovil, že, rešpektujúc ústavný princíp deľby moci, nie je povolaný na to, aby posudzoval vhodnosť (účelnosť) jednotlivých druhov sankcií, zákonom stanovené sadzby sankcií (ich výšku), možnosť alternatívneho či kumulatívneho ukladania sankcií a pod.

357.

Pridŕžajúc sa návrhov, ústavný súd v prípade napadnutého predpisu nezistil zjavný exces a nemožno ani konštatovať, že by bol produktom svojvôle zákonodarcu. V demokratickom štáte môže existovať legitímna diskusia o výške trestov za jednotlivé trestné činy z hľadiska ich primeranosti a spravodlivosti, čoho dôkazom je aj predmetné konanie pred ústavným súdom. Táto otázka však primárne patrí národnej rade (PL. ÚS 1/2022, bod 209). Ústavný súd rozhodnutie národnej rady hodnotí, ale ctí si pritom najmä zdržanlivosť voči zákonodarcovi, ako aj voči trestnej represii (PL. ÚS 5/2017, bod 113).

358.

Ako ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 6/09, v ktorom posudzoval ústavnosť zásady „trikrát a dosť“, uviedol: „(námietky navrhovateľa, pozn.) bolo možné považovať skôr za kritiku trestnej politiky štátu, inými slovami, ide skôr o otázky zákonnosti, nie ústavnosti. Právomoc zákonodarcu v tejto oblasti je totiž v ústave explicitne daná [čl. 49 v spojení s čl. 72 a čl. 86 písm. a) ústavy] a z nej nepochybne vyplýva aj jeho oprávnenie v závislosti od konkrétnej spoločenskej situácie sprísňovať alebo zmierňovať tresty, určovať pravidlá ukladania trestov, prípadne pre niektoré prípady ich modifikovať či vytvárať pre ne výnimky.“

359.

O to viac je rešpektovanie diskrečného priestoru zákonodarcu namieste, ak v skúmanej legislatíve neruší trestnosť trestných činov, ale len umožňuje širšiu diferenciáciu a škálovanosť trestov s cieľom individualizovať sudcovské rozhodovanie. Rozhodnúť o výške trestu má predovšetkým súd, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu (PL. ÚS 106/2011, bod 27). V tomto prípade sú predmetné požiadavky splnené.

360.

Ústavný súd túto úvahu uzatvára tak, že ak by navrhovatelia boli iného koncepčného názoru na otázku primeranosti trestov, nič im nebráni, aby sa usilovali o zmenu právnej úpravy v parlamente demokratickou cestou.

361.

Navrhovatelia nenamietajú, že by boli nové trestné sadzby či ďalšie inštitúty trestného práva neprimerane sprísnené (t. j. že by boli neproporcionálnym spôsobom definované v neprospech páchateľa/obvineného). Podľa ich názoru sa, naopak, trestné právo stalo až príliš „jemným“ s dopadom na poškodených a prestáva plniť svoj účel.

362.

Pre ústavný súd je však podstatné to, či napadnuté zmeny môžu znamenať rozpor s ústavou alebo medzinárodnými zmluvami a či prijatím takých zmien môže dôjsť k zásahu do ľudských práv a základných slobôd páchateľa. Je zrejmé, že pokiaľ je napadnutá trestnoprávna úprava miernejšia, takýto zásah z podstaty veci konštatovať nemožno.

363.

Obsahom vykonávaného trestu je určitá ujma na inak chránených základných právach a slobodách páchateľa (napr. na osobnej slobode, na majetku, na cti a pod.). Samotná ujma však nie je cieľom trestu, je iba nevyhnutným prostriedkom na dosiahnutie účelu trestu. V trestnom zákonodarstve právneho štátu nie je trest sám osebe účelom, nepredstavuje odplatu za spáchaný trestný čin (pozri tiež PL. ÚS 6/09). Trestnoprávna náuka rozoznáva a popisuje celú radu účelov trestných sankcií, najmä účel retributívny, smerujúci k uloženiu zaslúženého trestu a ďalej účel konzekvencionalistický, ktorý sa zameriava na dôsledky trestu. Medzi ne patrí napríklad odstrašenie (teda individuálna a generálna prevencia), rehabilitácia páchateľa (teda jeho výchova, náprava), inkapacitácia páchateľa (teda znemožnenie, zabránenie mu v páchaní ďalšej trestnej činnosti), restorácia (teda obnova, náprava narušených, poškodených vzťahov medzi páchateľom a obeťou i celou spoločnosťou) či odškodnenie obete. V moderných systémoch trestnej justície sa tieto účely obvykle vzájomne kombinujú. Pri ukladaní trestu sa zohľadňuje potreba spravodlivého postihu v reakcii na protispoločenské konanie, ako aj potreba zaistenia bezpečnosti občanov a majetku pred nebezpečnými páchateľmi, dosiahnutie prevýchovy páchateľa (pokiaľ je možná), ako i zjednanie nápravy po spáchaní trestného činu. Pri ukladaní trestu v konkrétnom prípade však rozličné účely môžu byť vo vzájomnom konflikte. Ten potom možno riešiť napríklad deklarovaním primárneho účelu, ktorý musí byť naplnený vždy, a na druhej strane účelov podporných (sekundárnych), ktorých dosiahnutie je vhodné, avšak nie za každých okolností a v plnej miere nevyhnutné (napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 4503/12 z 11. júna 2014, bod 24).

364.

Prijatie nového Trestného zákona v roku 2005 bolo výsledkom dlhoročných rekodifikačných snáh, ktorých hlavných cieľom bolo vytvorenie dostatočných legislatívnych predpokladov na účinný boj s kriminalitou (pozri úvod dôvodovej správy, pozn.). Vo výsledku prijatie tejto úpravy znamenalo sprísňovanie (nielen pokiaľ ide o trestné sadzby). Tak ako bol zákonodarca oprávnený rozhodnúť o sprísňovaní trestnoprávnej úpravy, rovnako je oprávnený rozhodnúť aj opačne a len samotná skutočnosť, že došlo k znižovaniu trestných sadzieb, nemôže mať za následok protiústavnosť takej zmeny.

365.

Ústavný súd poukazuje na svoje závery uvedené v náleze sp. zn. PL. ÚS 106/2011, kde zdôraznil, že „... by v záujme rešpektovania požiadavky primeranosti trestu bolo žiaduce, aby sa do budúcna zákonodarca vysporiadal so všeobecne rozšírenou zjednodušenou mylnou predstavou, v zmysle ktorej prísne trestanie predstavuje zaručený recept na zníženie kriminality, pričom páchateľ by v podstate mal byť potrestaný nie ako občan majúci základné práva a slobody, ale ako nepriateľ spoločnosti. Je totiž neospravedlniteľné, aby právo páchateľa na primeraný trest zodpovedajúci jeho trestnému činu bolo obetované kolektívnemu spoločenskému záujmu bezpečnosti, pričom zahraničné kriminologické a penologické výskumy navyše celkom presvedčivo preukazujú, že neprimerané sprísňovanie trestnej represie, ktoré obvykle (pod vplyvom médií a vysokej punitivity obyvateľstva) predstavuje produkt emocionálnej a populistickej trestnej politiky, neprispieva k dosiahnutiu žiadneho pozitívneho výsledku v podobe zníženej kriminality, ale jeho preukázateľným efektom sú chronicky preplnené väznice a rastúci index väzenskej populácie. Zákonodarca ani v rámci boja s kriminalitou nesmie opúšťať základné dlhodobé konštanty moderného demokratického právneho štátu rešpektujúceho a chrániaceho ľudské práva a slobody (vrátane základných ľudských práv a slobôd páchateľa trestného činu), a to predovšetkým požiadavku primeranosti, zásadu pomocnej úlohy trestného práva a poňatie trestného práva ako prostriedku ultima ratio, ako aj princíp humanity trestného práva.“

366.

Navrhovatelia v rámci namietania dopadov tzv. ,,štvorkombinácie“ (sadzby, škody, premlčanie, podmienečné tresty) komunikujú dopad neprimerane nízkych dolných hraníc trestných sadzieb. Atakujú tak adekvátnosť trestov za spáchaný trestný čin ako predpoklad účinnej ochrany spoločnosti v rámci generálnej a individuálnej prevencie. Preventívno-výchovnú funkciu trestov zabezpečuje hrozba trestom. Trestný zákon nežiaduce a spoločnosti škodlivé konania premieta do skutkových podstát trestných činov a ujmu za ich spáchanie formuluje v podobe trestov. Trestný kódex plní svoju preventívnovýchovnú funkciu prostredníctvom stupnice druhov trestov a ich výmer za jednotlivé trestné činy vyjadrujúcej hodnotový úsudok o stupni zavrhnutiahodnosti jednotlivých trestných činov. Teoretické východiská penológie pritom poukazujú na potrebu zvoliť optimálnu mieru represie, keďže ani príliš mierny, ani príliš prísny trest nepôsobia výchovne, ale demoralizujúco, zároveň varujú pred tzv. exemplárnym trestaním spočívajúcim v tom, že sa konkrétna prísnosť trestu neodôvodňuje hľadiskom individuálnej prevencie, ale potrebou odstrašiť verejnosť ustanovením prehnane prísnych trestov, kde je zintenzívnením represie potlačený moment prevencie (PL. ÚS 106/2011). Trest je adekvátny a primeraný, ak je v konkrétnom prípade schopný splniť svoj účel. Trest odňatia slobody je v podmienkach Slovenskej republiky stanovený (až na niektoré výnimky) relatívne určitou trestnou sadzbou, ktorá má svoju spodnú a hornú hranicu. Tento prístup nie je samoúčelný a vo svojej podstate takto určené rozpätie trestnej sadzby vytvára efektívne predpolie na plné rozvinutie sudcovskej úvahy, ktorá by pri ukladaní trestu mala vychádzať zo základných zásad ukladania trestov (§ 34 Trestného zákona) a zohľadňovať individuálne okolnosti každej prejednávanej veci. Logicko-právnou implikáciou sa ponúka záver, že čím väčšie je rozpätie medzi spodnou a hornou hranicou trestnej sadzby pri konkrétnej skutkovej podstate, tým väčší priestor dostáva príslušný súd, aby osobitne zohľadnil prípadné špecifické okolnosti príslušnej trestnej veci a samotného páchateľa a, zjednodušene povedané, „ušil trest na mieru“. Zásady ukladania trestov predstavujú samy osebe latentné právne normy a svoje uplatnenie nachádzajú až v rámci konkrétnych prípadov, ktoré všeobecné súdy riešia, a preto nemožno automaticky prijať všeobecný záver, že pokiaľ je spodná hranica zákonného rozpätia trestnej sadzby príslušnej skutkovej podstaty nižšia, oslabuje sa tým represívny či preventívny účinok trestu. Imanentnou súčasťou trestnej sadzby je aj jej horná hranica, ktorá vo všeobecnej miere spoluurčuje schopnosť trestu pôsobiť na páchateľa odstrašujúco.

367.

Napokon ústavný súd poukazuje aj na právne záväzné akty Európskej únie, ktoré predpokladajú aj také úpravy v rámci právneho poriadku, ktoré nemajú vôbec stanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby za trestné činy (pozri napr. čl. 2 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2018/1673 o boji proti praniu špinavých peňazí prostredníctvom trestného práva, podľa ktorého je trestná činnosť „akýkoľvek druh trestnej účasti na spáchaní akéhokoľvek trestného činu, za ktorý možno v súlade s vnútroštátnym právom uložiť trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie spojené s odňatím slobody s hornou hranicou trestnej sadzby viac ako jeden rok, alebo v prípade členských štátov, ktoré majú vo svojich právnych systémoch stanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby za trestné činy, akéhokoľvek trestného činu, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie spojené s odňatím slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby viac ako šesť mesiacov.“. Ústavný súd poznamenáva, že aj návrh novej smernice o boji proti korupcii – COM(2023) 234 (aktuálne v prvom čítaní, pozn.) upravuje len minimálnu hornú hranicu a dolným hraniciam trestných sadzieb sa nevenuje.

368.

Ak nenormovanie dolnej hranice trestnej sadzby samo osebe nie je problematické (trest od „nuly“ po hornú sadzbu), o to menej problematické by malo byť jej ustanovenie (ako prísnejší prvok právnej úpravy). Rozhodujúcou okolnosťou v podmienkach slovenskej právnej úpravy zostáva individualizácia trestu (s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu). Obava z ukladania trestov na dolnej hranici trestnej sadzby je skôr reakciou na aplikačnú prax v konkrétnom prípade, ktorá môže, ale nemusí byť pri riešení dotknutej otázky chybná (dolná hranica je súčasťou zákonnej sadzby), pričom ani eventuálna nesprávnosť rozhodnutia nemôže byť dôvodom protiústavnosti zákona. V tejto súvislosti ústavný súd reflektuje okolnosť, že aplikácia § 39 Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu nebola v aplikačnej praxi súdov ojedinelá a pri vytváraní primeraných poistiek nadužívania tohto inštitútu nie je zníženie dolnej hranice trestnej sadzby neefektívne, pričom minimálne nie je konfliktné s ústavou, keď sa posilní diskrečná právomoc súdu na úkor jeho „zošnurovania“ trestnými sadzbami bez možnosti výberu miernejšieho riešenia.

369.

Nadôvažok ústavný súd (pre demonštráciu rôznosti normatívneho prístupu) poukazuje na francúzsky trestný zákon, ktorý ustanovuje pre jednotlivé trestné činy pevnú výšku trestu (trest určený bez hornej a dolnej hranice), pričom na inom mieste kódexu sú definované okolnosti pre zmiernenie alebo sprísnenie daného trestu.

370.

Ústavný súd je toho názoru, že v rozpore so zákazom svojvôle by mohlo byť nevysvetlené normovanie neprimerane nízkych trestov pevnou sadzbou bez možnosti ich modifikácie podľa závažnosti trestnej činnosti a konkrétnych okolností prípadu. Namietaná právna úprava takýto exces nepredstavuje.

371.

Už uvedené závery možno v zásade vzťahovať aj na ustanovenie výšky škody na účely trestnosti skutku – opäť ide kompetenciu zákonodarcu. Podľa názoru ústavného súdu zakonzervovanie výšky škody v zákone v dlhodobom horizonte predstavuje riziko pre právny štát v tom, že vplyvom ekonomických faktorov, ako najmä devalvácie hodnoty peňazí, pri nezmenenej výške sadzby škody dochádza k faktickému rozširovaniu trestnej zodpovednosti (skoršia úprava viazanosti rozsahu škodových pásiem na výšku minimálnej mzdy bola príliš variabilná, fixná úprava je však pri jej dlhoročnom trvaní už, naopak, príliš rigidná, bez kontaktu s ekonomickou a sociálnou realitou). Uvedené neznamená bezbrehú možnosť akejkoľvek zmeny výšky škody ako kvalifikačného momentu, ale jej skutočná výška je stále rozhodnutím zákonodarcu o tom, aká škoda je pokladaná za spoločensky nebezpečnú tak, aby s ňou bola spojená trestnosť skutku a nepostačovalo jeho prerokovanie ako priestupku či správneho deliktu v konaní, ktoré je rýchlejšie a spravidla menej nákladné ako trestné konanie.

372.

Podľa skupiny poslancov 1 vo vzťahu k dopadom novoupravených sadzieb schválené znenie napadnutého zákona nestanovuje žiadne prechodné ustanovenie umožňujúce odvodiť interpretačné pravidlo na jednoznačné posúdenie situácie, v ktorej bola podaním obžaloby za účinnosti skoršieho znenia zákona založená príslušnosť na konanie senátu konkrétneho súdu, avšak po zmene stráca senát príslušnosť konať vo veci z dôvodu zníženia trestnej sadzby.

373.

Podľa § 567t ods. 3 Trestného poriadku (v znení napadnutého zákona): „Konania, v ktorých bola podaná obžaloba, návrh na schválenie dohody o vine a treste alebo návrh na uloženie ochranného opatrenia do 14. marca 2024, sa dokončia na súdoch príslušných podľa predpisov účinných do 14. marca 2024; to platí aj v prípade, ak v týchto veciach od 15. marca 2024 súd odmietne obžalobu a vráti vec prokurátorovi na došetrenie alebo vráti prokurátorovi do prípravného konania dohodu o vine a treste, alebo ak prokurátor vezme späť obžalobu alebo návrh na schválenie dohody o vine a treste.“

374.

Príslušnosť súdov na súdne konania začaté podľa Trestného poriadku účinného do 15. marca 2024, ktorých predmetom bola obžaloba, návrh na schválenie dohody o vine a treste alebo návrh na uloženie ochranného opatrenia, sa teda spravujú doterajšími právnymi predpismi.

375.

Podľa § 280 ods. 1 Trestného poriadku v zásade, ak súd zistí v žalovanom skutku trestný čin, na ktorého prejednanie nie je príslušný, postúpi vec príslušnému súdu. Obsadenie súdu samosudcom alebo senátnou formáciou je procesnými predpismi riešené a prípadné zmeny (zo senátu na samosudcu) sa v rozhodovacej činnosti súdov predpokladajú [napr. § 244 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku]. Okrem iného môžu nastať v prípade, ak sa má aplikovať (a to nielen v preskúmavanej veci) neskorší priaznivejší predpis a vec má posúdiť samosudca (čl. 50 ods. 6 ústavy). Ústavný súd, ktorý je limitovaný obsahom návrhov, neidentifikoval zámer zákonodarcu dosiahnuť napadnutou normou zmeny rozhodovacích formácii súdov a riešenie tomu zodpovedajúcej procesnej otázky v priebehu konania (bez akejkoľvek ústavnej relevancie zmeny zákonnej úpravy) je potrebné ponechať rozhodovaniu súdov.

376.

S ohľadom na už uvedené závery ústavný súd v tejto časti návrhom navrhovateľov nevyhovel.

VI.2. K zmenám v možnosti uloženia podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody:

377.

Napadnuté zmeny rozširujú možnosti súdu ukladať tzv. „podmienečné tresty odňatia slobody“, resp. legálne rozhodnúť o podmienečnom odklade výkonu trestu odňatia slobody. Novelizačná zmena má za následok to, že súd bude môcť podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody neprevyšujúceho tri roky (aktuálne dva roky) a s probačným dohľadom bude možné podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody neprevyšujúceho štyri roky (aktuálne tri roky). Na tomto mieste treba zdôrazniť, že podmienečné odloženie výkonu trestu odňatia slobody podľa § 49 a § 51 Trestného zákona je fakultatívnou možnosťou, ktorá sa viaže na splnenie dvoch podmienok:

a) vzhľadom na osobu páchateľa, najmä s prihliadnutím na jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, a na okolnosti prípadu, dôvodne zastáva názor, že na zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný, alebo

b) prijme záruku za nápravu páchateľa a ak vzhľadom na výchovný vplyv toho, kto záruku ponúkol, zastáva názor, že výkon trestu odňatia slobody nie je nevyhnutný.

378.

Ústavný súd s plnou mierou pochopenia vníma výhrady, ktoré odzneli aj vo verejnosti a ktoré v návrhoch pretavili navrhovatelia do tvrdenia o amnestii či dekriminalizácii určitého okruhu osôb, no aj tieto výhrady musí odmietnuť. Ako už ústavný súd v skoršej časti odôvodnenia predoslal, aj v tomto prípade ide o normatívnu úpravu pre všetky prípady rovnakého druhu a neurčitého počtu (ako výraz generality práva), ktorých sa však v konečnom dôsledku zákon a jeho zmena musí, samozrejme, dotknúť aj konkrétne a osobne. Z vecného hľadiska, páchateľovi súd trest odňatia slobody primárne uloží, ale zároveň (vždy nenárokovo pri splnení skôr citovaných zákonných podmienok) odloží jeho výkon na skúšobnú dobu v trvaní jedného roka až piatich rokov, čo znamená, že odsúdený je vystavený hrozbe trestu a v prípade, ak nebude viesť riadny život, bude mu nariadený výkon trestu odňatia slobody in natura. Teda ide len o zohľadnenie konkrétneho špecifika, či páchateľ vzhľadom na svoju osobu, pomery a závažnosť trestného činu patrí do väzenského prostredia alebo nie, avšak podľa zákonných kritérií a vždy preskúmateľne odvolacím súdom, keď riešenie dotknutej otázky záleží od konkrétneho prípadu vrátane osoby konkrétneho páchateľa. Novela teda nemôže mať za následok automatické ukladanie „len“ podmienečných trestov. Ich počet v absolútnej hodnote aj v percentuálnom vyjadrení zrejme vzrastie, ale to je už, ako bolo uvedené, vecou trestnej politiky štátu, ktorá je podrobená zodpovednosti zákonodarcu, a to v rovine politickej, ako aj z hľadiska potreby sledovania aplikačných výsledkov a eventuálneho prijatia zákonnej zmeny, pričom, naopak, trestná politika nie je revidovateľná (mimo extrémneho excesu, o ktorý nejde) ústavným súdom v konaní o súlade právnych predpisov.

379.

Je potrebné vziať do úvahy aj argumentáciu navrhovateľov vo vzťahu k ochrane práv poškodených. Práve pri majetkovej a ekonomickej kriminalite je podstatným faktorom náhrada škody, čo je významný prvok restoratívnej justície. Kombinácia podmienečného trestu odňatia slobody s povinnosťou nahradiť škodu v skúšobnej dobe (čo je súčasťou už prednovelizačnej zákonnej úpravy) sa môže javiť ako podstatne efektívnejšia aj z hľadiska dostatku ochrany spoločnosti, spôsobu potrestania páchateľa a garancie práv poškodeného. To platí aj napriek tomu, že ústavný súd vníma tézy o restoratívnej justícii zdržanlivo do tej miery, že náhrada škody je súkromnoprávnou samozrejmosťou a verejnoprávne sankcionovanie trestných činov trestom zabezpečuje prioritne ochranu spoločnosti, výchovu páchateľa k vedeniu riadneho života, individuálnu a generálnu prevenciu, zároveň morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou [§ 34 ods. 1 Trestného zákona a vo vzťahu k právnickým osobám § 11 zákona č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb“)]. To zodpovedá aj účelu Trestného poriadku podľa § 1 tohto zákona spočívajúcemu predovšetkým v náležitom zistení trestných činov a potrestaní ich páchateľov. V tejto súvislosti je však vhodné poukázať aj na novelizované znenie § 34 ods. 4 Trestného zákona zdôrazňujúce pri ukladaní trestu otázku náhrady škody, čo je vo vzťahu k reparácii následkov trestného činu voči poškodenému iste priaznivé a túto okolnosť nemožno opomenúť. To všetko sú atribúty, ktoré je súd v rámci svojej diskrečnej právomoci povinný zvažovať a nájsť optimálne riešenie, čo platí pri už zmienenej nenárokovosti, a, naopak, potrebe dostatočného odôvodnenia podmienečného odkladu výkonu trestu odňatia slobody.

380.

Ústavný súd považuje za dôležité obmedzenie, podľa ktorého je podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody zo zákona vylúčený pri úmyselných trestných činoch spáchaných v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia a podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody. Práve v takých prípadoch je rešpektovaná bazálna represívna funkcia trestného práva vylúčením opakovaného dobrodenia nevykonaním uloženého trestu napriek úmyselne premárnenej šanci viesť riadny život, pričom k takému polemickému prvku novelizačná aktivita zákonodarcu neviedla.

381.

Ústavný súd v závere tejto časti poznamenáva, že ak by nebola akceptovaná rozumne dimenzovaná možnosť podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody, čo má (nielen) v našom právnom poriadku významnú tradíciu, nezávislé súdnictvo by stratilo na význame a sankčný systém by nadobudol charakter prílišnej, pre štát drahej a sociálne neúnosnej represie. Zvýšenie hornej hranice trestu odňatia slobody, ktorého výkon je možné podmienečne odložiť (aj s probačným dohľadom) o jeden rok, už prima facie nepredstavuje nivelizáciu sankčnej ochrany spoločenských hodnôt, ktorá by mohla byť ústavne kolízna, a prezentované úvahy ústavného súdu majú skôr dokresľujúci charakter.

382.

Na základe uvedeného ústavný súd návrhom navrhovateľov v tejto časti nevyhovel.

VI.3. Ku skracovaniu premlčacích dôb:

383.

Navrhovatelia zhodne namietajú skrátenie premlčacích dôb, a to (i) z 20 rokov na 15 rokov v prípade zločinov, ktorých horná hranica trestnej sadzby v osobitnej časti Trestného zákona prevyšuje 10 rokov podľa § 87 ods. 1 písm. b) Trestného zákona; (ii) z 20 rokov na 10 rokov v prípade zločinov, ktorých horná hranica trestnej sadzby v osobitnej časti Trestného zákona neprevyšuje (je ustanovená na) 10 rokov podľa § 87 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, a (iii) z 5 rokov na 3 roky v prípade prečinov, ktorých horná hranica trestnej sadzby v osobitnej časti Trestného zákona neprevyšuje (je ustanovená na) 3 roky podľa § 87 ods. 1 písm. e) Trestného zákona.

384.

Prvé dve skupiny skrátenia premlčacích dôb sa dotýkajú najmä zločinov a obzvlášť závažných zločinov, predovšetkým proti životu a zdraviu, slobode a ľudskej dôstojnosti, proti rodine a mládeži, za ktoré Trestný zákon neumožňuje uložiť trest odňatia slobody na doživotie a horná hranica trestnej sadzby je najmenej 10 rokov. Navrhovatelia preto namietajú, že sa napadnutá úprava dotkne veľkého počtu násilných trestných činov.

385.

Uvedené námietky proti skráteniu premlčacích dôb už uvedených trestných činov čiastočne vyriešilo prijatie zákona č. 47/2024 Z. z., ktorým sa novelizoval Trestný zákon s účinnosťou od 15. marca 2024. Táto novela Trestného zákona bola prijatá 28. februára 2024, teda po podaní návrhov na začatie konania o súlade napadnutého zákona ústavnému súdu.

386.

Zákonodarca vložil do § 87 Trestného zákona nový odsek 6, podľa ktorého „ak ide o zločin, za ktorý tento zákon v prvej hlave, druhej hlave, tretej hlave a deviatej hlave osobitnej časti dovoľuje uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej desať rokov, trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby, ktorá je dvadsať rokov; ustanovenie odseku 1 písm. b) sa nepoužije. Ak ide o prečin, za ktorý tento zákon v prvej hlave, druhej hlave, tretej hlave a deviatej hlave osobitnej časti dovoľuje uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky, trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby, ktorá je päť rokov; ustanovenie odseku 1 písm. d) sa nepoužije“.

387.

Touto novelizáciou došlo v prípade trestných činov uvedených v osobitnej časti Trestného zákona v prvej hlave (trestné činy proti životu a zdraviu), druhej hlave (trestné činy proti slobode a ľudskej dôstojnosti), tretej hlave (trestné činy proti rodine a mládeži) a deviatej hlave (trestné činy proti iným právam a slobodám) de facto k návratu k pôvodným premlčacím dobám, ktoré boli (sú) platné a účinné pred prijatím napadnutého zákona, resp. účinok napadnutej novelizácie je vo vzťahu k týmto kategóriám trestných činov z hľadiska zmeny dĺžky premlčacích dôb eliminovaný aj bez sťažovateľmi navrhovanej eventuality derogačného nálezu ústavného súdu. Pre úplnosť je potrebné dodať, že pri týchto najzávažnejších trestných činoch zákonodarca nemenil trestné sadzby, od ktorých výšky sa konkrétne premlčacie doby odvíjajú (s výnimkou drogových trestných činov, pri ktorých sa mení celá koncepcia vrátane zmeny samotných skutkových podstát).

388.

Inými slovami, prijatím zákona č. 47/2004 Z. z. a ním vykonaným doplnením Trestného zákona v § 87 o odsek 6 sa stali vo vzťahu k tam vymedzeným kategóriám trestných činov neaktuálne námietky úpravy premlčania trestného stíhania v § 87 ods. 1 písm. b) a d) (body 55 až 57 v čl. I napadnutého zákona), keďže v rozsahu dodatkovej novelizácie obsahovo dochádza k čiastkovej fixácii aktuálne účinného právneho stavu. Až nadobudnutím účinnosti napadnutého zákona nadobudne medzitýmna zmena Trestného zákona (nový odsek 6 v § 87) charakter lex specialis oproti zmenenému všeobecnému režimu podľa § 87 ods. 1 písm. b) a d).

389.